Saturday, October 13, 2012

Nadvýstava v BA alebo načo šperk 13. 10. 2012



Vymrznutý, hladný a ubehaný po museum-day v Rotterdame si sadám po večeri s Fínom za notebook... zapálim si svoju čiernu rituálnu sviečku, vysmrkám sa a zatiaľčo sa mi počítač zobudí, roztriedim hŕbu letákov, čo som si z Rotterdamu vzal, na "nechať"/ "vyhodiť"...

Kukám maily, na zopár odpíšem... kukám FB... skrolujem skrolujem až natrafím na link o výstave, ktorá sa 11. 10.2012 konala v Grösslingových zatvorených kúpeľoch. Výstava šperkov Bety Majerníkovej, ktorá od mája už nie je medzi nami fyzicky, no jej šperky "žijú" s nami naďalej.

Vďaka Márii Nepšinskej a Karolovi  Weisslechnererovi a údajne aj vďaka ďalšej horde spolunadšencov a pomáhačov sa sen zosnulej šperkárky stal skutočnosťou... Bety je možno šťastnejšia, možno je jej to jedno... asi na tom nezáleží... podstatný je fakt, že máme momentálne výstavu, ktorá presahuje štandardné "poďme zaplniť miestnosť a napíšeme si, že máme výstavu", ktoré často v BA vídavame...

Nie som v BA prítomný, ale ticho a "pokoj", ktorý z fotografií, ktoré mám k dispozícii sú pre mňa tak intenzívne, až tomu sám nemôžem uveriť... mrzí ma, že výstavu nemôžem osobne navštíviť, tak o nej aspoň píšem, aby sa o nej dozvedeli ešte tí z vás, ktorí o nej nevedia... píšem o nej a aj preto, lebo výstava "Pozemské záhrady" je v mojich očiach niečím viac ako len výstavou - je to gesto priateľstva, pokory a vďačnosti, ktoré týmto organizátori Bety Majerníkovej vyjadrili. A to je niečo, čo by nemalo byť nepovšimnuté...

Je vždy super vidieť keď si umelec váži umelca. Snímam klobúk organizátorom a trasiem rukou, možno aj oboma...

Vždy je to taký problém, keď sa robí výstava niekomu, kto "práve" zomrel... vždy je tam to také súcitne "och"... je pravda, že možno nie všetci viete, kto vlastne tá Bety Majerníková je... našiel som si commenty, že "a načo to také šperky vlastne sú, veď sa to nedá nosiť"... je to možno pravda... možno niektoré fakt nie sú veľmi nositeľné... možno sú len takým art-piecom, na ktorý bude o zopár rokov, možno dní, kto vie, padať prach a nenájde sa nik, kto by ho z nich utrel... nikdy nevieme, čo sa s "dielom" stane... nič z toho však nie je dôležité.. dôležité je to, čo je teraz a čo bude, nechajme na ducha budúcnosti, nech si s tým už poradí...

Ak ste v živote niekoho stratili, koho si vážite, pôjdete na tú výstavu možno len s myšlienkou na neho/ňu... možno si po výstave nebudete pamätat ani jeden šperk, ako vyzeral, z čoho bol a kde sa nachádzal... no po celý čas, čo budete kráčať po dne, budete s tým vaším strateným človekom... a to je niečo, čo pre vás hodnotné bude, či to už "nositeľné" je alebo nie je...

"TO", prečo je výstava dôležitá je "ľudský faktor".

MAROSBARAN

PS: inštalácia vyzerá super, dopíjam studený čaj, vysmrkávam sa do už 5x použitej vreckovky a idem do sprchy...

No comments:

Post a Comment