Zavýjali, strašne zavýjali.
Zamkol som si bycikel a zahľadel som sa na dva utrápene psy priviazané k železnej konštrukcii.
Už pri príchode k obchodu som to počul. Bolo to bolestné zavýjanie dvoch psov. Boli to tie psy s krátkymi nohami a dlhými telami. Neviem ako sa volajú odborne, nikdy som si plemená nevedel zapamätať. Tak ako mená niektorých mojich kamarátov.
Obaja boli starí, jeden však starý o dosť viac ako druhý a čo viac – prekvapilo ma, keď som si uvedomil, že zatiaľ čo telo mladšieho psíka stojí na svojich štyroch nohách, telo starého ochrnuto ležalo na akomsi vozíku s dvoma kolesami.
Pri vchode do obchodu ma oslovila nejaká pani s letákmi a transparentmi. Bojazlivo som jej odvetil, že nerozumiem flámsky a pokračoval som ďalej.
Nepotreboval som veľa. Len nejaký chlieb, mäso a niečo sladké. A vajcia. “Tie sa vždy zídu”, pomyslel som si, keď som bral do ruky modrý košík.
Pri pokladni pracovalo mladé čierne dievča. Pousmialo sa na mňa, keď som asi po minúte šmátrania rukou v ruksaku našiel peňaženku. Mince sa mi z nej vysypali von.
13,59 svietlilo predo mnou a ja som jej podal päťdesiateurovku a pobral som sa preč.
Pohľad mi zachytil stánok s kvetinami. Ruže, tulipány… kvety.
Každý deň bola kytica iná. Aj po tom, čo odkvitla.
Najprv otvorili svoje lupene a potom… potom akosi zdiveli. Ich stonky sa pomaly zmietali smerom k svetlu a smerom od svetla bez akéhokoľvek viditeľného zámeru či smeru. Divé krivky zelene, na ktorých spočívali krvavočervené lupene. Také isté sme mávali pred domom…
Vždy som mal pocit, že sa tulipány stále menia. Aj po tom, čo sa lupene pomaly zošúverili. Postupne sa stali grotesknou karikatúrou toho, čím boli pred tým, no ja som ich nevyhodil ešte asi týžden po tom, ako stratili život zo svojich chladných tiel.
Boli stále tam, kde som ich nechal. Boli akousi zvláštnou istotou, na ktorú som sa mohol spoľahnúť, keď som si nebol istý ničím. Neodídu, kým niečo neučiním ja sám…
Z myšlienok ma vytrhlo zavýjanie. Psy tam stále boli.
Spočinul som pohľadom na staršieho psíka. Prišlo mi ľúto ako si na vozíku polovicu tela ťahá za sebou. Vyzeral smutne. Veľmi.
Jeho oči…. Viečka mu ovísali tak, že skoro nevidel. Bol ako moja kytica červených tulipánov…
Bolo mi ho ľúto, no pohladkal som zdravého psíka.
Zavýjanie psov stále napĺňalo námestie.
Z koša som vytiahol kyticu suchých červených tulipánov, ostrihal som stonku každého kvetu na dvanásť centimetrov a dal vylisovať pod hromadu kníh.
A potom sa rozľahlo ticho.
2
Hyacinty 2014
13. február 2014 00:03
Bol krásny deň, no chcel zničil celý svet.
“Nesmiem strácať čas rozmýšľaním o tom, koľko času nám ešte ostáva…” vtĺkal si do hlavy, keď sa rútil mestom, chladnými ulicami, ktoré bičoval prudký vietor. “Chcem žiť tu kde som, v okamihu, v ktorom sa nachádzam, tu a teraz!” kričal vnútri a ignoroval trúbiace autá, ktorým vletel do cesty. Kričali po ňom nadávky v jazyku, ktorý nerozumel, v jazyku a hlase, ktorý ani nepočul. Všetko hneď zmietol vietor.
Vietor, vietor tak prudký, až mal človek pocit, že by dokázal odfúknuť do ničoty aj všetok prach sveta. Len kamene zdolávajú. Len kamene spia bez pohnutia.
“Kiežby existoval vietor, ktorý by zmietol minulosť, všetko, načo už nikdy viac nechcem myslieť,” preblesklo mu hlavou, keď odbočil doľava za kostol v ktorom už roky nikto nespieval. Žiaden žalm, žiadne chválospevy, žiadne prosby… žiadne kvety už roky kostol nezdobili a tie, ktoré tam ostali z poslednej omše boli len prachom, prachom, ktorý však zmiasť vietor nedokázal. Boli obklopené hĺbokým spánkom.
Minulosť bola kvetom. Násobeným kvetom, lebo chyby sa opakujú dovtedy, dokým sa z nich človek nepoučí.
V jeho kostole bola veľká kytica… veľa, veľa, veľa kvetov.
Zamkol bicykel a dúfal, že už nezačuje žiaden krik. Na hukot vetra si pomaly zvykal. Vošiel dnu. A nebol to kostol, lebo vnútri bolo veľa, veľa, veľa kvetov. Regály sa prehýbali pod masou hliny v kvetináčoch a masou vody vo vedrách, kde boli naukladané tesne, jedny vedľa druhých. Zabalené vo fólii, čakali až si ich niekto vezme domov, tak ako každý čakáme na to, až nám bude dovolené stať sa prachom.
“Ako len vybrať z tej hromady?” nevedel si rady, zízajúc na farebného obra pred sebou. Obra, ktorého kosti boli regály, krvou bola voda a mäsom boli lupene všetkých farieb, ktoré svet ponúka. Z výkladu sa núkali naširoko rozkvitnuté kvety, rozvoniavali po celom obchode a ako harpye, zlostne kričali o pozornosť.
“Nás si vyber!” kričala kytica bielych tulipánov.
“Naše farby sú najkrajšie!” naliehali frézie krikľavých farieb.
“Voniame! Voniame najsladšie my, my! Len my!” dožadovali sa slova červené ruže.
“My, my, my sme najkrajšie!” pýšili sa kytice, zložené z rôznych kvetov.
“Ale naše kvety sú najväčšie!” nedali sa zornice so širokánskymi kvetami.
Zdalo sa, že celé mäso obra kričalo a kričalo, hoci on spal bez pohnutia ďalej. Kto vie, možno počul príbeh o prachu v kostole, no nepoznal jeho koniec…
Kvety kričali jedny cez druhé, núkali svoje žiarivé farby a naširoko otvorené kvety a on nevedel, čo si počať.
Podľa čoho vybrať?
Podľa farby, aby bol odmietnutý?
Podľa vône, aby bol podvedený?
Podľa krásy, aby bol oklamaný?
Všetok ten prach…
Zatvoril oči a vybavil si v mysli kostol. Aké kvety tam boli ako posledné? Krik utíchol, rozhostilo sa ticho. Vysoké okná so sklíčkami sivastých odtieňov sa otvorili a v kostole vznikol prievan.
Načiahol ruku k prachu a keď otvoril oči, uvedomil si, že drží v ruke kyticu, ktorá by sa dala označiť za najškaredšiu z celého obrovho tela. Bola malá, listy boli tuhé, kožovité, ako nejaké chápadla nejakého tvora a kvety? Tie ani nebolo vidieť, akej sú farby. Len zelené púčiky trčali v strapcoch na stopkách. Kytica sa zdala byť… smutná.
Ako dieťa, ktoré nechce ani vlastná matka.
Chlapcovi ruka siahla poza obrie kvety, vnoril svoju ruku hlboko do tela obra a siahol po mäse, ktorého farbu kvetov bolo len badať.
Mäso naďalej kričalo a dožadovalo sa pozornosti, no chlapec už nepočul vôbec nič. Vitráže sa roztrieštili na kúsky, poletovali vo vzduchu ako farebné motýle, zatiaľčo kvety zrazu stratili všetky farby. Ako šedá šachovnica… a on hľadel na biednu kyticu vo svojich rukách.
Odrazu si bol svojím výberom istý. Uvedomil si, že zatiaľ čo naširoko otvorené zornice by odkvitli po dni, červené ruže po dvoch a tulipány po troch, biedna kytica hyacintov sa ukázala byť fialovoružovou až po niekoľkých dňoch tajomstva. Čas nestrácala ale vychutnávala si ho a užívala každú sekundu, čo jej bola daná.
“Nesmiem strácať čas rozmýšľaním o tom, koľko času nám ešte ostáva…” vtĺkal si do hlavy, keď sa rútil mestom, chladnými ulicami, ktoré bičoval prudký vietor. “Chcem žiť tu kde som, v okamihu, v ktorom sa nachádzam tu a teraz, hoci je to ťažké…” – nádej sa mu hompáľala v taške na rúčke bycikla, keď trieliľ kamennými ulicami domov.
Kamene sú prachom, ktorý drží spolu a prach, kvetmi, ktoré kvitli.
Keď hyacinty vložil do vázy s vodou, zaspal – vtedy mu to bolo dovolené.
A jediné, čo bolo potrebné zničiť bol kostol.
3
Modré maky 2014
8. marec 2014
Takmer som to nestihol.
Utekal som ulicami Paríža akoby ma prenasledoval nejaký maniak, no jediné, čo som chcel bolo stihnúť výstavu a chytiť vlak.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Jediná mapa, ktorá sa mi skrývala vo vrecku bola len mapa spojov metra. O svete nad zemou som nemal ani potuchy. Musel som sa spoľahnúť len na moju pamäť z predošlých návštev Paríža a na to, že budem mať šťastie na pravých ľudí, ktorí mi poradia kam sa dať.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Ruksak sa mi vrýval do chrbta a dychčal som ako štvané zviera. Nebolo to až tak dôležité a vedel som, že na výstavu koniec koncov nebudem mať ani dostatok času, no aj tak som bežal ďalej.
Traja ľudia, ktorých som zastavil nepoznali múzeum, kam som sa hnal. Ponáhľal som sa ďalej, dúfajúc, že štvrtý bude. A vedel… bol totižto policajt. Niekedy treba len nájsť tých správnych ľudí.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Rad pred múzeom nebol taký ako pred vchodom do Louvru, no aj tak – pri pohľade naň, nebol som si istý, či to stihnem.
Stál som za po francúzsky rozprávajúcou skupinkou žien. Vlna hlasov, ktorým som nerozumel bola čochvíľa všade, všade vôkol mňa a svet akoby prestal na chvíľu dávať zmysel. Znovu.
Nevózne som hľadel, ako sa čísla na mojom mobile menia a neuvedomil som si, že som dnu. Ešte stále tam bol čas na to, aby som sa otočil a odišiel. Neprišiel by som o nič dôležité, vravel som si, no zároveň, vidieť to a zažiť to… nerozumel som úpenlivosti, ktorú som cítil vnútri. V podstate nedávala zmysel. Z nejakého dôvodu niekedy isté veci v živote musíme urobiť, bez toho aby sme rozumeli ich pravému významu. Udalosti a činy nás menia každou sekundou a nikdy už nie sme tým, čím sme boli, keď sme stáli pred bránami múzea. Nejaký pán v obleku vám podá lístok a riekne vám niečo, čomu vôbec nerozumiete, vystúpite schodmi nahor, rozbehnete sa a uvedomíte si, že si už na seba, bez lístku, ani nespomeniete. Ste len tam, v tom, s tým a tak, ako ste práve teraz.
Bežal som hore schodmi, keď na mňa zakričal pán, ktorý mi podal lístok.
“Monsieur! Monsieur! Monsieur!” otočil som sa. Chlap horúčkovito mával rukami, nech zleziem dole. Ukazoval si na svoj chrbát a ja som pochopil, že asi má na mysli môj ruksak. Napadlo mi, či vie, aký je ťažký. Napadlo mi, či vie, ako sa mi vrýva do ramien a do chrbta. Zrazu som pocítil, akoby chlapovi v obleku na mne záležalo…
Zoskočil som 6 schodov naraz a utekal tam, kam mi ukázal. Na stene som zazrel piktogrami šatne.
Dole v šatni boli dvaja ľudia – muž a žena, ona bola tmavej pleti, on bol beloch. Práca v šatni je jedna z najnudnejších práci na svete, myslel som si, no keď som skladal ruksak z ramien, uvedomil som si, že mi ten bizardný pár na druhej strane dreveného pultu pomáha.
Každý tu máme miesto a veľa ľudí pracuje tým, že pomáha.
Schytil som umelohmotnú vysačku červenej farbya utekal hore schodmi.
Narazil som na kŕdeľ detí. Zabrali takmer celé schodisko. Prebáral som sa nimi, akoby som bol v nejakej dažďovej džungli. No nemal som mačetu, nekántril som žiadne z exotických rastlín, tak ako to robili v dokumentárnych filmoch. Keď sa človek stratí v džungli, nemá energiu ani čas odhŕňať každý z listov a stoniek, čo mu stoja v ceste. Je rýchlejšie a jednoduchšie šmahnuť vzduchom a hľadieť ao zeleň padá na zem.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Prebrodil som sa cez deti a zrazu som sa ocitol pred bránou pokrytou exotickými kvetami. Kvety neboli reálne, boli vytlačené na fólii, ktorá bola oblepená na celom prednom paneli predomnou, no čo bolo reálne boli farby.
Bolo to ako džungľa, džungľa identity a kvetov.
Koľko veľa dokáže človek za život urobiť… koľko veľa kvetov dokáže vypestovať, o koľko veľa kvetov sa človek dokáže starať bez toho aby použil mačetu a bez toho aby im rozumel – bez toho aby rozumel jazyku, ktorým rozprávajú… tak ako hlúčik Francúziek pred vchodom.
Koľko veľa ruksakov dokáže človek sňať z ramien druhému človeku…
A takmer som sa stratil v tme.
No keď som mal pocit, že neviem kde som, rozhliadol som sa po ostatných ľuďoch. Tí, bez toho aby si uvedomovali, že mi svojou prítomnosťou pomáhali, boli pre mňa ako sviečky v tme, ukazujúce cestu von.
A nezablúdiť. Nezablúdiť, to je často to najdôležitejšie.
Otvoril som poslednú kvetinovú bránu, zletel zo schodov, poslednýkrát som zhliadol chlapa v obeku a dvojicu dole v šatni, v mysli som im poďakoval a vybehol som na ulicu, spracúvajúc, čo som videl vnútri.
Mal som šťastie, lebo aj keď som presne nevedel ktorou cestou sa dať, mal som šťastie na ľudí. Každý, koho som oslovil mi vedel pomôcť. Chytil som vlak a dychčal ešte pol hodinu po tom, čo sa vlak pohol smerom do Antverp.
Prišiel som domov a namiesto hynúcich tulipánov a hyacintov bolo vo váze niečo úplne iné. Niečo na prvý pohľad exotické, niečo iné, niečo ako z brán múzea.
V bizardných pokrútených polohách sa nahor týčili modré maky.
Išiel som do obchodu kúpiť bielu čokoládu a potom som ticho čakal na koniec, snažiaci sa pochopiť modrej farbe.
A dýchal som, dýchal… potichu.
MAROSBARAN
