Ak ste niekoho v živote aspoň na chvíľu milovali, film je pre vás. Ak
vám niekto v živote chýba, film jepre vás. Ak neviete, čo ďalej, film je
pre vás.
_________________________________________________________________________________
UPOZORNENIE - text opisuje zábery z filmu
_________________________________________________________________________________Raz som niekde počul, niekde v rádiu, či v nejakom dokumente, ako J.K.Rowlingová, stvoriteľka čarodejníckej ságy, plnej fantázie, čarov a "nereálna" rozprávala o tom, že skutočné životné príbehy, mimo filmového plátna či mimo papiera v knihách, sú oveľa hlbšie, zaujímavejšie a tragickejšie. Že "skutoční" ľudia prežívajú oveľa komplexnejšie problémy, ako ktorákoľvek knižná postava. Zaujalo ma to, ako to vtedy povedala ale uvedomil som si, že má pravdu. Umenie ako také je vždy inšpirované skutočnými skúsenosťami ľudí, no akokoľvek úprimné, či čisté sú, vždy ide len o "odvar" skutočného života.
Dokonalosť diela nespočíva ani tak v "skutočnosti" života, ale v jeho úprimnosti a otvorenosti. Film Michaela Hanekeho je na maximálnej hranici úprimnosti a dotýka sa "ľudského" tak otvorene až vás to zamrazí...
Láska (Amour) 2012
Nevedel som o tom filme veľa... plagáty a materiály som videl už dávnejšie... nepripisoval som mu nejakú veľkú váhu až raz ktosi kdesi povedal o filme vetu: "mladí režiséri natáčajú ľúbostné filmy o mladých, tento je o ľúbostnom vzťahu ľudí starých." Tá veta ma tak zaujala, že som si povedal, že na to jednoducho ísť musím.
Keď v živote niekoho stratíte, ostane vám len nekonečné ticho v ktorom mátate a čakáte, kedy príde "zajtra". Keď vám niekto ublíži a neviete odpustiť, myslíte si, že vy ste jediný na svete, ktorý tu na tomto svete trpí a že všetci okolo vyzerajú tak "cool", kvôli tomu lebo všetci okolo naozaj "cool" aj sú. Keď si však utriete slzy a k niekomu sa prihovoríte, dáte mu najavo, že tam pre neho/ňu ste, pochopíte, že pravda je, že trpí každý človek. Že trpíme všetci, len máme niekedy oči tak plné sĺz, že trápenia tých druhých nevidíme a oni zase nevidia nás. Máme pocit, že sa nám nevenujú, že tu s nami nie sú tak ako by byť mali, zatiaľ čo oni zas čakajú na nás.
Film nie je presne o tom, no zachytáva niečo "ľudské" tak geniálne a presne... niečo tak abstraktné, o čom vieme úplne všetci. Tým, čo urobil Michael Haneke vo filme Láska (Amour 2012) preklenul skutočný život a vytvoril niečo, čo je akoby neskutočné v tom, ako veľmi ľudské to je.
Príbeh starého páru, žijúceho v Paríži, dôchodcov učiteľov hry na klavír je dlhý vizuálny zážitok. Kdesi v strede mi napadlo, že to, ako narába s emóciami je do istej miery kruté a sadistické. "2 hodiny fyzickej mizérie," preblesklo mi hlavou.
Dívate sa na najbanálnejšie obrazy z každodenného života starých ľudí. Raňajky, obed, večera, sprchovanie, prebaľovanie, toaletu, pitie,vysávanie, rozprávanie, držanie sa za ruky a na smrť. Nič z toho nie je magické, no po vzhliadnutí tejto anatómie dňa starých ľudí, keď raz budete s niekým sedieť na obede... lyžica vám príde lesklejšia, voda v pohári osviežujucejšia, svetlá budú jasnejšie a vzduch čistejší. A človek, sediaci pred vami, reálnejší.
Od prvej scény, keď na posteli uvidíte mŕtvolu Anne obloženú kvetmi, budete len čušať a dívať sa. Až do konca. Nepohnete sa a dýchať budete plytko. Keď sa predsa len trochu pomrvíte, budete mať výčitky svedomia z toho, že rušíte ostatných okolo. Popcorn, či klochtajúca cola je pri tomto filme svätokrádežou, mali by ich zakázať k tomuto filmu predávať.
Anne a George žijú v podstate krásny život v starobe. Vidíte ich, ako aj napriek vysokému veku, práve prišli z koncertu... "Dnes ti to svedčalo." - "Ale, čo to rozprávaš?" Na tvári sa vám objaví úsmev a napadne vás, ako veľmi tým dvom starcom závidíte... že sa tak našli a dokázali byť spolu do takého veku... že si dokážu lichotiť aj po rokoch. Príde vám to detinské, milé, čisté a jednoducho len závidíte.
Pri raňajkách však Anne dostane mŕtvicu. Civí bez slova na Georga, ktorý s ňou nevie čo robiť. Otvorí kohútik s vodou a máča Annine čelo vlhkou utierkou, Anne nereaguje, kohútik nechá otvorený a ide sa do izby prezliecť, že pôjde po lekára. Keď tu zrazu sa kohútik utíši. George sa prekvapený vráti. Za stolom sedí Anne a karhá ho za to, že nezastavil vodu, ďalej nerušene raňajkuje. To, čo sa stalo nie pred 2ma minútami si nepamätá... keď jej to George vraví a ako dôkaz ukazuje na jej mokrý sveter, ktorý jej zvlhol od utierky, ktorou jej utieral čelo, Anne sa naľaká a nechce lekára vidieť za žiadnych okolností...
Anne ide po čase na operáciu, ktorá sa nedarí vykonať úspešne a ochrnie tak na pravú polovicu tela. V žiali a smútku celého filmu vás prekvapia vtipné scény, ako sa Anne nemotorne snaží naučiť ovládať elektrický vozíček. Smejete sa nad ňou, no je to smutný smiech. Vidíte hrdú ženu na vozíku, ako odmieta rozprávať sa so svojím úspešným žiakom o jej zdravotnom stave - chce si užiť jeho návštevu, nie rozprávanie sa o jej zlom zdravotnom stave.
Anne žiada od Georga aby jej sľúbil, že ju už nikdy nevezme do nemocnice. "Neviem, čo na to povedať." - "Nevrav nič."
Raz do bytu priletí holub. George ho vyženie a odletí oknom von.
Druhá mŕtvica vezme Anne reč. Zoznamujeme sa s Evou, ich dcérou, ktorá žije v zahraničí, má vlastný život, vlastné problémy a aj keď chce nejako pomôcť, George jej nechce prikladať zo svojich starostí. Niekedy ani neviete, o čom Eva rozpráva. Ani to asi nie je dôležité... dôležité je to, že si uvedomíte, že princíp Evy vo filme dokazuje, že trápenie je v každom období života. Či máte 20, či 40, či 80, všetci sa s ním pasujeme ako najlepšie vieme.
Scéna, keď Anne "hrá" na klavíri je jeden z tichých zázrakov, ktoré tento film má. Stuhne vám pri scéne krv v žilách.
Anne trpí a nevie jesť, piť, rozprávať... Sedíte ako prikovaný k sedačke a pozeráte sa ako vyzerá také prebaľovanie starých ľudí, ako vyzerá sprchovanie, kŕmenie a pocit z toho, čo sa odohráva pred vami je 1000x silnejší akoby ste videli neviem aký trhák. Žiadne vizuálne efekty, žiadne bum-krach, žiaden sex či milostné scény vám nedajú takýto pocit a je jedno koľko miliónov film stál. A to považujem za maximálne geniálne.
Raz Anne nekontrolovateľne vzlyká. Príchádza k nej George. Chytí ju za ruku a snaží sa ju upokojiť. Rozpovie jej príbeh z detstva. Príbeh plynie, kamera je statická, Anne sa upokojuje. Všetko navôkol sa spomaľuje, keď sa tu zrazu George pohne a vy neveríte tomu, čo vidíte na plátne. Neuhnete pohľadom aj keď je ten pohľad strašný a neverili by ste, že takýto film mohol skončiť práve takto. Na chvíľu odsudzujete Georga no postupne, ako ho vidíte ako zalepuje dvere lepiacou páskou, ako strihá chryzantémy do umývadla s napustenou vodou, pochopíte.
Do bytu znovu vletí holub. George tentoraz pozatvára okná, berie do rúk deku a snaží sa ňou holuba chytiť. Asi po 3 minútach chytania sa mu to nakoniec podarí. Sadne si s holubom v náručí na sedačku a ťažko dýcha. "Nebolo to tentoraz vôbec ťažké," píše neskôr George do listu. "Vypustil som ho."
George začuje tečúcu vodu. Anne stojí sa umývadlom a umýva riady. Popohne ho aby sa išiel obuť, že už musia ísť. George nechápe, no nasleduje svoju manželku dverami von z bytu.
Nasleduje pokračovanie úvodnej scény. Eva prejde všetkými miestnosťami v byte. Nikto nikde nie je. Sadne si na otcovo kreslo a plače.
Film získal nespočetné množstvo ocenení, o tom písať nebudem, to si môžte vygoogliť sami, až vás to zaujíma. Ja som len premýšľal o tom, že kto vie, aký je to pocit pre Jeana-Louisa Trintignanta (82) a Emmanuelle Riva (86), natočiť na sklonku života takýto film. Musí to byť neuveriteľný pocit. Emmanuelle Riva sa takto stala najstaršou osobou, ktorá vyhrala BAFTA. Neviem ako to celé je, ale príde mi to, že celý život tých hercov smeroval k tomuto filmu. Stelesňujú všetkých starých, ktorí trpia ale milujú. Aké úžasné požehnanie to musí pre nich byť!
Peter Bradshaw (kritik) povedal, že "this is film-making at the highest pitch of intelligence and insight". pre mňa to nie je vrchol len čo sa týka filmu, ale vrchol v ľudskom čine ako takom. Akte zdelenia emócie a príbehu. Akte prítomnosti.
Pre mňa osobne je element holuba extrémne poetický, hlboký a zaujímavý. Je to niečo ako červenovlasé dievčatko v knihe Peter a Lucia (R.Rolland). Niečo, o čom sa toho veľa nedozviete, veľa o tom neviete, no nekonečne sa vás to dotýka aj keď tomu možno nie tak presne a celkom rozumiete.
Ak máte v živote niekoho chorého a starého, film môže byť pre vás príliš ťažké sústo. Ak ste niekoho v živote aspoň na chvíľu milovali, je to film pre vás.
