Thursday, September 20, 2012

The most important thing in the world or R.I.P. dinosaurs


Hey people,
are u still alive? I decided to share my the most ultimate first essssay from HKU for Mr. Wim. The deal was - What is fashion and when fashion really began?
... don t know if he liked it or not so much... hope u will, althought it s kind of easy going "essay"... 
Don t eat old cheessseee...

Adios,
MAROSBARAN

The most important thing in the world or R.I.P. dinosaurs
(18.9.2012, Maroš Baran)

What is fashion , what is not fashion? What fashion wished to be and what wish to be fashion? And... does it really matter?
                Since we discovered that we are naked, if as Bible or old testaments do say, are right, there was a question if it was more fashionable to have a maple leaf or a leaf of abele... If something fits more, suits better,  looks better or it just better is. Also if it is just easier to get... as far running before dinosaurs was probably more sirious stuff than being fashionable... However, R.I.P. dinosaurs, welcome chickens and  overprized fashion.
                I believe that we can talk about fashion when the mankind really started to use their brain. Trying to gain better and better life, with living, housing, clothing... As Vivien said: „You have a much better life if you wear impressive clothes“ (1). Since using brain is not so painfull and expensive, why not to make life as great as possible?
                „Fashion is not something that exist only in clothes. Fashion is in the air. It has something to do with ideas, with the way in which we live, with what happens around us.“ (2)
                Fashion as an organism, which live in our mind, an animal, which has a visible roots but invisible and undescribable flowers. Everybody just feels the scent, that it really is and it really exists and it is strong, touching everybody, if he/she wants or not. Rooted in our minds or maybe in our hearts, if it is not the same thing of course, we do care, even some of us still try to pretend to be dinosaurs...
                As a beauty, with which fashion always work, can not be described universally, as everybody feels different. We got a sence what beauty is, but can we really be sure that our beauty is the real one? Probably not so much, but we can survive this unconscionability, sometimes very sweet one. Maybe that is the reason, why it is so attractive. There is nothing worse, than boredom... And being right in something contains always surtain sand seed of it if we want or not.
                We can only guess... nothing more.
                To have our own personal opinion.
                Our taste.
                Our story.
                Nothing more.
                Nothing less..
                „ A beautiful flower does not exist. There is only a moment when a flower looks beautiful.“ (3)

                What more than a moment we got? What more than a moment could fashion give us? Fragile, maybe naive, but sometimes independent, strong and even hungry for war.
                „...beauty is an ambiguous mix between life and death...“ (4)
                Trying to find our own path throught this battlefield, when roses have thorns and princesses are bold, sky is red and ocean reflects as a mirror, time, when nothing is sure... with these emotions in the heart , making it visual in clothes, that is fashion for me.
                „I have learned that I can destroy a dress beautifully.“ (9)
                Way of communication, way of expression, way of revelation and defeating the blindness. Not making everything clear, immortal or beautifull, but just trying to find a deep forest in which you can find a friend. Maybe lover, maybe liar. Does not matter. Just somebody who is alive with the brain willing to use it with a little sence for emotion.
                Connecting with the forest, we will reflect surroundings, filling the gap in the world.
                „Because the fashion is so indicative of the political and social climate in which we live, what we wear will always be a symptom of our enviroment.“ (5)
                Of course, everybody does fill the gap. However, how, that is what really matter. To find our own way of dealing with ordinary things remaking them into something magical with a sence of immortality, using in replacing the leaves, that is fashion, which matters. For me, at least.
                „Six months ago that didn t exist, now it does exist. Nobody ever walked the planet wearing this before.“ (6)
                It is a gift, which is extraordinary as a human being itself, to be able to make something, which did not exist before, anywhere in the entire world.  Somebody can do it better, somebody worse. But we try, that matters.
                „Designing is like a writing a book: the words come out fluidly but to put them in the right context is not always that easy.“ (10)
                Fashion is something which we included in our lives, because we decided not to be animals or to try to pretend not to be anymore as much as possible. Even there is also fashion for the animals, of course...
                Cover the body with something innovative, something full, something real, even it is artificial and fake, believing in it makes it real, at least for us, if the whole world, do not really care... I fit does, great, but as far as I know, does not really matter...
                „I am not really interested in fashion.“ (7)
                „Everything that needs an explanation or description is not worth it.“ (8)

1.       Claire Wilcox – Vivien Westwood, 2003, Vivien Westwood, p. 9
2.       Fashion Now, 2003, Coco Chanel, p. 266
3.       Fashion Now, 2003, Yohji Yamamoto, p.533
4.       Fashion Now, 2003, Ennio Capasa, p.92
5.       Fashion Now, 2003, Alexander McQueen, p.331
6.       Fashion Now, 2003,Vivien Westwood, p. ???
7.       Fashion Now, 2003, Hussein Chalayan, p.  110
8.       Fashion Now 2, 2005, Voltaire,  p. 151)
9.       Fashion Now 2, 2005, Atsuro Tayama, p. 102)
10.   Fashion Now 2, 2005, AF Vandevorst,  p.55)





Sunday, September 16, 2012

Mr. Ai


"So while in jail for 3 years, he could not paint of course, but he became a writer."
(Ai Weiwei about his father)

Van Gogh Museum


Van Gogh Museum, Amsterdam
10.9.2012

                In my first ever official visit in Amsterdam, Van Gogh Museum was the thing, not to be missed. Wandering the streets of the capital of Netherlands, with 2 maps, getting lost every 5 minutes, maybe after one hour I appeared in the front of the building, which contains the biggest collection of one of my artistic heroes in painting.
                Surroundings around the museum are absolutly beautifull... so much places to sit down and enjoy the existence in Amsterdam, just to sit next to the building of sunflower painter and think about the tragedy, which covered all his life, all his thoughts, all his paintings... Could he ever imagine, what his works start? What kind of influence his work will have hundred years later? How many artists, how many poets, how many people would he influence with his struggling life and tragic death? We will probably never know... all we can do is to wonder...
                With these big thoughts I entered the museum, about which I was so thrilled... I had huge expectations and as I found out... maybe huge should be just big and everything would be perfect...
                I was not so blown away... I am sorry, but I really have to tell that...
                The building is spectacular... but the collection... I found her very very weak... the museum do have maybe the biggest collection of van Goghs, but I am not so sure, if they have the best pieces, which exist...
                Huge wall just for one van Gogh selfportrait... the only, that exist, showing the artist with his brushes seemed weak and empty... I do understand the importance of that painting, but I did not get very good impression of the installation of that work...
                And I was not very lucky – one parth of the exhibition was closed... who knows, what pieces they are hidding there...
                However I was very happy to see his notorious painting of his room and his chair... both of them  I really adore... also skull with cigarette and two versions of sunflowers, which they show there. His japanesse paintings I find very interesting as well, because they are showing his delicacy and strength  of his painting.
                Surprising for me was, when I saw the painting, which museum consider to be his last work... I have never seen it, nowhere in any artbook... of course I did know his „official“ last work - “Wheat Field with Crows”, which I consider as an ultimate van Gogh painting.
                With what I was probably moved the most was surprisingly the photography of his grave. Resting in peace just next to his brother 's...
                I can not imagine how hard it must have been for Johanna van Gogh-Bonger to carry on van Gogh's legacy... but what she have done, what she has achieved is really something what deserves respect... the big one. I wish there were more people like she was...




Vincent van Gogh
( 30 March 1853 – 29 July 1890)


Johanna van Gogh-Bonger
(4 October 1862, Amsterdam – 2 September 1925, Amsterdam)


(location in Amsterdam)

(inside the museum)


"fake" last painting
THE last painting (99%)

with his brother Theo... forever








Friday, September 14, 2012

Jedna z najgeniálnejších malieb sveta, bok po boku aj po smrti a najslávnejší vojnový úkryt 14. 9. 2012


Elizabeth Siddal ani netušila akú službu ľudstvu robí, keď hodiny a hodiny trávila vo vani, pózujuc môjmu najorodovanejšiemu z preraffaelistov, ktorý niesol meno Sir John Everett Millais... Millais podkladal pod vaňu svietniky aby slečna Elizabeth neumrzla... raz sa však stalo, že maliar bol zanietený do svojej práce tak vášnivo a modelka bola tak zapozeraná do stropu, že svietniky dohoreli, voda vo vani sa rýchlo ochladila a chudera Elizabeth sa skoro rozbila na milión kúskov... ach, aké úžasné je mať v 21. storočí kohútik s teplou vodou, že?

Ofélia (1851–1852) je jedna z najgeniálnejších malieb, aká sa kedy na planéte Zem objavila... a teraz je súpčasťou veľkolepej výstavy, ktorú TATE Britain ponúka presne od včera. Za 14 paundov máte možnosť vidieť nemenej ako 140 diel a za niekoľko rokov vo väzení máte možnosť aj niektorú z malieb ukradnúť, postriekať sprejom alebo len zhodiť zo steny na zem...

...Dante Gabriel Rossetti, William Holman Hunt and John Everett Millais sú len zlomkom, ktorý by sa pri takomto čine prevracali v hrobe...

Kiežby som mal čas a peniaze utiecť do Londýna a napísať vám o výstave "z prvej ruky"... sedím však v Utrechte na svojej hnedej stoličke, za sebou mám Francúza a napravo Fína a pred sebou množiace sa písmenka...píšem vám teda len zo svojho číreho nadšenia a snáď niektorí z vás čoskoro do Londýna aj zavítajú a pochopia, prečo som taký vyradostený...

Ofélia je ultimate maľba, ktorá ma maximálnu technickú zručnosť skĺbenú s vnútornou silou maľby, esenciou či dušou, nazvite si to ako chcete... patetickosť a bravúra sú na nej skĺbene tak geniálne, že nejeden maliar pri pohľade naň hodil svoj štetec o zem a stal sa predavačom na trhu alebo televíznym moderátorom... dokázal by som vám o nej písať aj hodiny, ale chcem sa dostať aj k iným veciam, tentoraz "z prvej ruky".



Už je to nejaké to storočie, čo sa mi do rúk dostala kniha s názvom Denník Anny Frankovej... slzydoočítlačúci príbeh 8mich ľudí, skrývajúci sa pred 2. svetovou vojnou pozná snáď každý... sila malého dievčatka, ktoré malo dušu, dievčatko, ktoré ukázalo dušu ostatným...

"Viem, čo chcem, mám ciele, mám názory, vieru a lásku". (A.F. 11.4.1944)

Knihu som prečítal pred rokmi... keď som pár dni dozadu išiel do Amsterdamu, absolútne som si neuvedomil, kam to vlastne idem... predstavte si aké prekvapenie to bolo, keď som sa po niekoľkohodinovom blúdení s dvoma mapami v rukách ocitol pred tmavým blokom s nápisom "Anne Frank House"... ani som si neuvedomil, ako som tukal svoj pinkód, keď som platil vstupné (9€). Úplne ma to vtiahlo dnu...

Bol som už na nespočetnom množstve výstav a múzeí... nepamätám si však, či som si v niektorom z nich prečítal naozaj všetko, čo bolo na nípisoch na stenách, či kedy som si pozrel absolútne všetky videá, ktoré výstava ponúkala... Dom Anny Frankovej je však miesto, ktoré ak odignorujete, musíte byť pekne bezcitné ++++++.

Múzeum, založené presne na tom istom mieste, kde sa rodina schovávala v rokoch 1942-1944. Je ukážkovým príkladom toho, akú silu ma miesto, ktoré ma za sebou niečo "fyzické"... cez moderný vchod sa plynulo vchádza do úkrytu. Prechádzate miestnosťami plnými citátmi z Anninho denníka, či článkami opisujúcimi politické rozpoloženie krajiny... na začiatku sa možno trochu cítite aj trochu znudene, že to všetko ste si mohli predsa vygoogliť doma a nemuseli ste nikam chodiť... áno, priznám sa, že mi to napadlo... tento pocit však pominie v momente, keď sa ocitnete zoči voči knižnici (pôvodná), ktorá skrývala vchod do zadnej časti domu, kde sa Anna s rodinou ukrývala...

Je to naozaj skutočné, poviete si a potom už len kráčate v dave, v tichu aké je asi len na cintorínoch... ticho. To je asi pocit, ktoré je tam cítiť najviac...

"Musíme šepkať a byť cez deň potichu, inak nás začujú ľudia zo skladu." (A.F. 11.júl 1942)

Tma... a tieseň...

"Počas dňa nesmú byť záclony vôbec odhrnuté, ani o milimeter." (Anna Franková, 28.November 1942)

Prechádzate sa po prázdnymi miestnosťami a nemôžete uveriť, že je to naozaj realita... málokedy si vážime pohľad z okna, málokedy si uvedomíme krásu vánku, či pôžitok len tak ísť von... modrú oblohu...

Miestnosti sú prázdne, lebo ich pôvodný nábytok bol skonfiškovaný... keď sa Otto Frank, jediný z rodiny, ktorý vojnu prežil vrátil, rozhodol sa ponechať miestnosti prázdne na znak toho, že to čo vojna ľuďom vzala nemôže byť nikdy navrátené späť...

 Aký to musel byť pocit, keď otec dostane do rúk denníky svojej mŕtvej dcéry... sám Otto netušil, akého veľkého ducha mala jeho dcéra a v jednom z videí sám priznáva, že "rodičia sú často tými, čo poznajú svoje deti najmenej"...

Keď niekam idem na výstavu, do múzea alebo jednoducho niekam, je pre mňa dôležité, aby TO za sebou niečo malo... aby to bolo skutočné, ľudské, aby tam bol prítomný ľudský smrad. Aby to bolo reálne a nie len artpiecom... aby to dýchalo, aj keď je to už roky mŕtve...

Pri pohľade do povaly smerom von oknom, cez ktoré sa celé dva roky pozerala Anna, ako na svoj jediný kúsok modrej oblohy, či pri pohľade na pôvodný Annin denník, nainšalovaný ako sväty breviár v múzeu, či pri pohľade na zbierku obrázkov, ktorými si Anna ozdobila stenu svojej izby, v ktorej nechýval Leonardov autoportrét, či filmové hviezdy, som pocit ľudskosti na fyzickom mieste naozaj mal.

Po múzeu Anny Frankovej sa budete na svet dívať inak a už nikdy vás len tak niečo nezaujme, budete naozaj veriť vo veľkosť ľudského ducha, nech sa už skrýva v tele malého dievčatka, drzom cyklistovi, či v bezzubej babke... uvedomíte si, že tu nie ste len tak a odítete do ďalšieho  života s pokorou a vierou v to, že nič také ako vojna sa už nikdy nestane skutočnosťou.

A keď budete vonku... sadnete si v parku do trávy, otrčíte hlavu dohora...

... a budete vďační, že vidíte modrú oblohu po ktorej sa prevaľujú biele oblaky, cez ktoré sa prediera slnko. Po chvíli vstanete, zamierite do najbližšieho obchodu, kúpite zápisnik a darujete ho svojmu dieťaťu v deň 13stich narodenín.

MAROSBARAN

PS: o van Goghovom múzeu nabudúce...







Elizabeth Siddal

Ofélia (1851–1852)














Anna Franková (1929 - 1941)

(pôvodný denník, ktorý Anna dostala na svoje 13ste narodeniny)


(prvé vydanie - 1947)


Thursday, September 13, 2012


EŠTE SOM SI NEODREZAL UCHO ALEBO PREČO PLASTOVÉ ELEKTRICKÉ DVERE V CHRÁMOCH 13.9.2012

Urcite prave nakupujete fixy a velke papiere aby ste si vytvorili svoje vlastne strajkovacie nastroje, ci uz pre seba alebo pre svojho najblizsieho pedagoga... ked ste sa rozhodli, ze potrebujete trochu pauzu, posediet si trochu v tichu a pripravit svoje hlasivky na zdrvujuci vykon, pekne sa usadte, ak ste tak neurobili uz pred 1.23 minutami a zahladte sa do prvych slov, ktore vam pisem z krajiny drevakov, tulipanov a zelenej farby, ktora v sebe ukryva caro M.

Byvam v Utrechte, je to take mestecko, mesto, nwm ako to nazvat inak blizko pri Amsterdame. Je male, ale pre cloveka, ktoreho orientacne schopnosti su asi na urovni 2 rocneho decka alebo hupacieho konika je idealne. A idealne je aj kvoli tomu, ze je tu dost dobra skola /HKU/, ktorej mam tu cest, navstevovat ju. Erasmus je super vec a kto ju nevyskusal, mal by mat na to dost dobry dovod... ak ste rodic, babka ci dedko, rozmyslajuci o tom, ci svojim ratolestiam dopriat stuijny pobyt, vezmite do ruky nieco ostre a tvrde a buchnite si tym o hlavu uz len preto, ze o tom pochybujete, ci erasmus alebo nerasmus...

Dost casto sa stava, ze sa clovek nedostane na ziadnu fancy skolu... ani vtedy netreba zufat ' ak co i len decko ide do inakhovoriacej krajiny ' uz len to, ze sa nauci nejaky iny jazyk a spozna international ludi zo vsadial zo sveta / musim sa pochvalit / ja ma Finsko, Portugalsko, TALIANSKO, Francuzko, Indiu, Spanielsko, CZ, Australiu, Cinu, Japonsko, Svedsko... a nwm vyzera to tak, ze okrem Chile a Mexika asi vsetko...

Je zaujimave ako inak ludia z inych kultur posobia a ako sa spravaju... vsimate si postupne aj to ako sa spravate vy a co preco robite tak ako robite.. neviem to velmi dobre opisat, ale jednoducho, ze sa vdaka nim naucite aj vela o sebe a to je niekedy dost uzitocne...

Nechcem pisat ziaden cestopis... vzdy ma dost nudilo to ako boli napisane, tak budem len tak behat hore dole, pokial nebudem mat dalsiu hodinu...

Holandsko

... ako zacat... ked som sa tam chystal, moji kamarati sa hned pousmiali, ze "aaaaaaaa"... mysliac tym na svoje ohromne vedomosti z oblasti biologie a "aternativnej mediciny"... je to pravda... prvy zapach, co som v Holandsku dostal do nosa bola vona marihuanoveho spaleniska... ludia ale na pocudovania vyzeraju celkom duchapritomne a doteraz sa mi podarilo najst iba jednu postarsiu zenu, ktora nevedela po anglicky, ked som sa raz na bicykli stratil a nevedel som najst skolu... po anglicky tu vedia aj macky, ktore inak urcite beru nejake prasky, lebo su neprirodzene velke... B.C. by sa tu vyzivala...

Co sa tyka cien, ubyovanie, cestovne a alkohol v bare je ze uff... inak sa da prezit... je to dost sokujuce, ale aj tu najdete tie eurove obchodiky, ci 2,5l mlieka za 1,5e... ked porovnam platy na SVK a tuna a ceny potravin... vyzera to tak, ze mame v BA dolceganannadeluxeluxuryexclusive nechutne vysoke ceny, co sa jedla v supermarketoch tyka... alebo oni zase prilis nizke... vyberte si...

Ulicky Utrechtu miestami pripominaju Parizske zakutia, ktore som navstivil toho roku v maji... s jednym tretinkovym pivom a s international hordou to tu je neikedy dost romanticke... kanaly, ludia v lodkach, ludia bez lodiek, vtaciky, spinava voda, coffeeee shopy, skarede suveniry a jeden clovek doposial, ktory NAOZAJ mal obute drevaky...

Avsak nie je vsetko striebro co cerna...

Skoro ma hodilo o zem, ked som prisiel do kostola... vsade kde sa vo svete objavim, kostoly a chramy su THE THING, ktore musim hned skontorolovat ako su na tom... bol som zhrozeny... nic, nic a nic, len zopar skaredych tabulovych malieb a |nespadnite zo stoliciek| PLASTOVE DVERE ELEKTRICKE<<<< no verili by ste tomu?????

(prepáčte, že som písal bez interpunkcie, už som doma na svojom NB, takže už menej pravopisných chýb...)

... a v jednom kostole normaálne, že robili aj kávu...

Tie plastové dvere sú úplny des... nechápem ako to mohli dovoliť... pýtal soms a na to tunajčanov... vraj v Holandsku cirkevníci pomaly ale isto vymierajú a tak sa snažia nájsť pre kostoly iné účely... v jednom sú vraj urobené normálne, že apartmány... ešte som tam nebol... len kamarát vraj videl...

no... neskôr napíšem aj o iných anomáliach, čo som našeil v Holandsku... ale teraz ešte zopár slov o Amsterdame...

Bol som tam 10.9.2012 a nechcel som odtiaľ odísť, i keď Madrid to vo mne neporazilo...

Amsterdam je nádherný... fakt je... uličky, plné cyklistov, kanály plné lodiek so záhradkami na strechách a všade vo vzduchu duch svätej Marihuany...

... o Van Goghovom muzeu a Muzeu Anny Frankovej vam napisem nabuduce... ideme varit po francúzsky a potom mozno do kanalov na lodkach...

Kipbis

MAROSBARAN