Death of War 2015

MAROSBARAN - HERMANN NITSCH Tribute 2015

Posledný deň krvi + HERMANN NITSCH Tribute 2015

Asi pred dvoma týždňami som o takomto čase mŕzol v prudkom vetre na ceste do Danubiany. Naivne som si myslel, že si urobím vychádzku spojenú s umením a že cestu z Čuňova do galérie dám aj pešo. Nikomu z vás to neodporúčam robiť… Fúkal brutálny vietor, celý čas som nevedel, či idem správne a či sa neocitnem niekde v Rakúsku a trvalo mi to tak dlho, že vám to radšej ani nepoviem… ach, tragická to poloha tak neuveriteľne úžasneho priestoru… neviem kto to vymyslel, ale asi veľmi nerozmýšľal o ľuďoch bez auta…

Výstavu Hermanna Nitscha som si však ujsť nemohol a v momente, keď sa predomnou ako temný démon zjavil billboard s nápisom DAS ORGIEN MYSTERIEN THEATER s vizuálom bieleho rúcha uväzneného v čiernom bahnovom mraku, vedel som, že to stálo za to.

Výstava nie je pre každého a je mi jasné, že má veľa odporcov, kvôli krvi, nahote, mŕtvolám zvierat, ktoré vo svojich performance používa… Ja sám plne nerozumiem, čo pre mňa jeho tvorba znamená, no pri vstupe do výstavného priestoru nemôžete poprieť silný existenciálny zážitok, pokoru a vžnešený kantovský strach z búrky. Sila, ktorá sa nedá opísať slovami tak aby text nevyznel ako suchopárny kunsthistorický príspevok používajúci čo najviac odborných výrazov. Tvorba Hermanna Nitscha je sakrálna a rituálna… no hlavne veľmi ľudská a živá.Živá, ukazujúca, pre niekoho potencionálne skrývajuce sa zlo na každom kroku, pre iného pulzujúci život v žilách živej bytosti odhodlanej zlu sveta čeliť. Ukazuje silu a veľkosť ľudského ducha, ktorý prekračuje sám seba.

"Boh je mŕtvy," vraví Friedrich Nietzsche. Nitsch akoby vystavením prázdnej monštrancie akoby vravel to isté. Zíza na nás vo svojej grandiozite a veľkoleposti... no je prázdna, akoby vravela "človeče, zachráň sám seba!". Nie však pesimisticky necháva človeka bez pomoci samého, no skôr v neho verí. Verí, že každý z nás je schopný stáť na vlastných nohách a niesť svoj kríž, kamkoľvek ho už nesieme.

Ohraničuje a vymedzuje bolesť. Ukazuje ju a vy máte pocit, že nie ste jediný, kto trpíte. A v tom momente chcete žiť ešte viac ako predtým.

MAROSBARAN – HERMANN NITSCH TRIBUTE 2015

Osobne som mal obrovský zážitok z jeho diela “Last Supper”. Dielo poznám len z webu, netušil som, že bude súčasťou výstavy… Lineárna kresba zobrazuje Poslednú večeru tak ako to žiaden iný umelec neurobil. Je prízrakom, diagnózou, syndrómom, odtlačkom niečoho silného, čo prekračuje samotnú existenciu a umelecké vyjadrenie.

Tlieskam Danubiane a ticho závidím vám všetkým, ktorí môžete dnes večer umelca priamo na slávnostnom ukončení výstavy stretnúť.

“Hermann Nitsch will come to Danubiana on Sunday 22nd March at 15.00 and will stay in our museum until 18.00.” Zdroj

smutný, že dnes nie je v Bratislave, s pozdravom

MAROSBARAN

Praha oslavuje 130 rokov UMPRUM

Veletržný palác sa včera večer o 19:00 otvoril verejnosti baždiacej po súčasnom umení a designe.

Taktíež hlavne študentom Vysokej školy uměleckoprůmyslovej v Prahe, ktorí v Pražškom Guggenhaime predstavili to najlepšie-najvýnimočnejšie a v istých prípadoch aj najvtipnejšie, čo sa za uplynulý rok na UMPRUM-ke vytvorilo. Prejav rektora a kurátorov upozornili taktiež verejnosť na 130 rokov vzniku školy, čo bolo zrejmé z obrovských transparentov ako z modro-bielo orientovaného Rokfortu a na význam názvu výročnej výstavy študentov "Vysoký čas spojování odlišného a vrstvení materiálu v roce 2014".

Na vernisáži ste našli reprezentantov z každého ateliéru školy + krátku/dlhú a niekedy veľmi tajomným jazykom napísanú filozofiu, ktorou sa ateliér toho daného ateliéru riadi a nechýbali aj živé na smrť vyľakané andulky poskakujúce zo strany na stranu, ktoré po chvíli záhadne z klietok zmizli a mne ostáva dúfať len to, že tam niekto nenabehol s mačkou...

Kurátori: Cyril Říha, Vít Havránek a Roman Brychta.

Trvanie výstavy: 20.1.2015 - 15.3.2015

Dobré ráno praje

MAROSBARAN

Aj z hliny je človek alebo štúdie individuality

Zdravím vás!

Po dlhom čase sa znovu ozývam. Tentoraz z Prahy. Pred dvoma dňami som bol na fajn výstave a rád by som sa s vami podelil o nadšenie, ktoré mi prinieslo trochu hliny, bronzu a veľa tmy.

Som si plne vedomý toho, že má dnešný svet iné problémy ako nejaké výstavy, no verím, že umenie dokáže v ťažkých časoch pozdvihnúť ducha a dať človeku iné myšlienky, keď je obloha nad našimi hlavami hrozivo šedá…

Každá civilizácia priniesla svetu niečo iné. Niekde sú to pyramídy, inde magické zoskupenie kameňov či skelety chrámov dávnych bohov, na ktorých sme pred rokmi zabudli a oni pravdepodobne zabudli aj na nás.

Niektoré doby nezanechali za sebou žiadnu stopu. Vlci a divé zvery zožrali čo sa z padlých obetí bitiek a vojen dalo a kosti – tie sa buď rozpadli alebo sa ocitli na poličke morbídneho memento mori zberateľa. Bolo už príliš mnoho vojen, z ktoých by sme sa mali všetci poučiť a veľa umenia a kultúry, ktoré by nám malo pripomenúť veľkosť ľudského ducha, umu a zručnosti.

A práve takáto veľkosť ducha, umu a zručnosti nám pred cca 2300 rokmi dala to, čoho maličkú časť môžeme dnes obdivovať v Pavilone E Incheby Expo v Prahe. Priamo z Číny – zlomok Terakotovej armády objavenej v provincii Šen-si. Cez 300 replík sôch, 1:2 zmenšeniny vojenských kočov, meče, sekery, halapartny, nádoby, … ale hlavne informácie a príbeh cisára, ktorého myšlienka prežila tisícročia.

Aké vzrušenie to muselo byť pre chudobného roľníka, ktorý v roku 1974 zbierku objavil! Takmer 8000 sôch vojakov, 130 vozov a 520 koňov. Je neuveriteľné, no v obrovskom hlinenom vojsku by ste márne hľadali dvoch vojakov rovnakej tváre. Ich darom do nesmrteľnosti bola individualita, ktorú si so sebou niesli po tisícročia až dodnes. Niekde sa zachovala neporušená, inde sa musíme spoliehať na našu predstavivosť a fantáziu, aby sme črepy a úlomky tvári pozliepali do celku, ktorý snáď kedysi patril reálnej postave, pravdepodobne padlej v jednej z vojen v Ázii.

Výstava je dosť rozsiahla – osobne som tam strávil nejaké 2,5 hodiny – ale to som čítal všetky plagáty. Rozprestiera sa v niekoľkých rozmerných miestnostiach v tme, ktorá zosiluje dramatický zážitok a ťaživosť výstavy. Popri sochách a artefaktoch z dávnej Číny ma paradoxne zaujala najmä verná replika motyky, ktorou údajne roľník pri kopaní studne zbierku objavil. Áno – rituálne vázy, ktoré sa používali pri aktoch, o ktorých si môžeme dnes asi len vymýšľať, majú v sebe silnú auru. Taktiež meče, kuše a sekery, ktoré tam nájdete – ktovie, koľko ľudí pod tými kusmi bronzu padlo. Koľko krvi bolo nimi preliate… Objaviteľova motyka – práve tá však v sebe nesie niečo veľmi ľudské. Je akýmsi poslom – nebyť nej, armáda by možno ešte stále bola hlboko pod zemou a my by sme ani len netušili, čoho je človek schopný, respektíve, čoho schopný bol.

Nemám dostačujúce vzdelanie nato aby som vám zdelil historické súvislosti, no rád by som vám popísal vznešenosť, ktorú som cítil prechádzajúc z miestnosti do miestnosti obzerajúc si artefakty a čítajúc si o technológii výrobe sôch vojakov (vedeli ste napríklad, že každá socha je zložená zo siedmich častí?). Najsilnejšia atmosféra je v najväčšej miestnosti, kde je miniatúrna replika toho, ako ucelená armáda vyzerá, keď je pokope. “Miniatúrna” píšem kvôli tomu, lebo výstava ponúka zoskupenie “len” cca 50 (? odhadujem, nepočítal som ich) terakotových vojakov a koňov – čo je oproti originálnemu počtu cca 8000 naozaj nepatrný zlomok. Inštalácia je veľmi pôsobivá – dostanete sa na vyvýšenú plošinu, prejdete cez malé tmavé dvere a napravo od vás sa v tme rozprestrie armáda, ktorá sa postupne vynára a ponára v tme. Neviem si ani len predstaviť aký neuveriteľný dojem to v človeku musí vyvolať, keď stoji pri originálnom náleze v Číne, keď je účinok 100x znásobený, no ako sa poznám, ja by som asi vyronil nejednu slzu dojatia…

Na svete existujú hodnoty a veci, ktoré sú dôkazom toho, že aj napriek všetkému zlu, ktoré ľudstvo napáchalo, je ľudský um a vôľa obrovská a ja som za výstavy ako je táto vďačný a skláňam sa.

Núti človeka k pokore a k uvedomení si krásy, ktorú máme okolo seba.

Čo je pre niekoho blato, je pre druhého človek samotný, čakajúci na ľudský dotyk, aby mu dal telo, dve ruky, dve nohy a tvár, ktorá sa už nikdy viac nezopakuje. A jej nesmrteľnosť, nech nám pripomína to, že je len na nás, či bude šedá bielou alebo čiernou.

Výstava trvá do 8.2.2015. Je otvorená Po-Ne 10-18:00 a vstupné? – stojí zato 

z tmavej Prahy s pozdravom,

MAROSBARAN

Designblok Eyecatchers 2014

Designblok 2014

Prague Design and Fashion Week

7.—12. 10. 2014

fotoreport