MAROSBARAN: Aj z hliny je človek alebo štúdie individuality

Zdravím vás!

Po dlhom čase sa znovu ozývam. Tentoraz z Prahy. Pred dvoma dňami som bol na fajn výstave a rád by som sa s vami podelil o nadšenie, ktoré mi prinieslo trochu hliny, bronzu a veľa tmy.

Som si plne vedomý toho, že má dnešný svet iné problémy ako nejaké výstavy, no verím, že umenie dokáže v ťažkých časoch pozdvihnúť ducha a dať človeku iné myšlienky, keď je obloha nad našimi hlavami hrozivo šedá…

Každá civilizácia priniesla svetu niečo iné. Niekde sú to pyramídy, inde magické zoskupenie kameňov či skelety chrámov dávnych bohov, na ktorých sme pred rokmi zabudli a oni pravdepodobne zabudli aj na nás.

Niektoré doby nezanechali za sebou žiadnu stopu. Vlci a divé zvery zožrali čo sa z padlých obetí bitiek a vojen dalo a kosti – tie sa buď rozpadli alebo sa ocitli na poličke morbídneho memento mori zberateľa. Bolo už príliš mnoho vojen, z ktoých by sme sa mali všetci poučiť a veľa umenia a kultúry, ktoré by nám malo pripomenúť veľkosť ľudského ducha, umu a zručnosti.

A práve takáto veľkosť ducha, umu a zručnosti nám pred cca 2300 rokmi dala to, čoho maličkú časť môžeme dnes obdivovať v Pavilone E Incheby Expo v Prahe. Priamo z Číny – zlomok Terakotovej armády objavenej v provincii Šen-si. Cez 300 replík sôch, 1:2 zmenšeniny vojenských kočov, meče, sekery, halapartny, nádoby, … ale hlavne informácie a príbeh cisára, ktorého myšlienka prežila tisícročia.

Aké vzrušenie to muselo byť pre chudobného roľníka, ktorý v roku 1974 zbierku objavil! Takmer 8000 sôch vojakov, 130 vozov a 520 koňov. Je neuveriteľné, no v obrovskom hlinenom vojsku by ste márne hľadali dvoch vojakov rovnakej tváre. Ich darom do nesmrteľnosti bola individualita, ktorú si so sebou niesli po tisícročia až dodnes. Niekde sa zachovala neporušená, inde sa musíme spoliehať na našu predstavivosť a fantáziu, aby sme črepy a úlomky tvári pozliepali do celku, ktorý snáď kedysi patril reálnej postave, pravdepodobne padlej v jednej z vojen v Ázii.

Výstava je dosť rozsiahla – osobne som tam strávil nejaké 2,5 hodiny – ale to som čítal všetky plagáty. Rozprestiera sa v niekoľkých rozmerných miestnostiach v tme, ktorá zosiluje dramatický zážitok a ťaživosť výstavy. Popri sochách a artefaktoch z dávnej Číny ma paradoxne zaujala najmä verná replika motyky, ktorou údajne roľník pri kopaní studne zbierku objavil. Áno – rituálne vázy, ktoré sa používali pri aktoch, o ktorých si môžeme dnes asi len vymýšľať, majú v sebe silnú auru. Taktiež meče, kuše a sekery, ktoré tam nájdete – ktovie, koľko ľudí pod tými kusmi bronzu padlo. Koľko krvi bolo nimi preliate… Objaviteľova motyka – práve tá však v sebe nesie niečo veľmi ľudské. Je akýmsi poslom – nebyť nej, armáda by možno ešte stále bola hlboko pod zemou a my by sme ani len netušili, čoho je človek schopný, respektíve, čoho schopný bol.

Nemám dostačujúce vzdelanie nato aby som vám zdelil historické súvislosti, no rád by som vám popísal vznešenosť, ktorú som cítil prechádzajúc z miestnosti do miestnosti obzerajúc si artefakty a čítajúc si o technológii výrobe sôch vojakov (vedeli ste napríklad, že každá socha je zložená zo siedmich častí?). Najsilnejšia atmosféra je v najväčšej miestnosti, kde je miniatúrna replika toho, ako ucelená armáda vyzerá, keď je pokope. “Miniatúrna” píšem kvôli tomu, lebo výstava ponúka zoskupenie “len” cca 50 (? odhadujem, nepočítal som ich) terakotových vojakov a koňov – čo je oproti originálnemu počtu cca 8000 naozaj nepatrný zlomok. Inštalácia je veľmi pôsobivá – dostanete sa na vyvýšenú plošinu, prejdete cez malé tmavé dvere a napravo od vás sa v tme rozprestrie armáda, ktorá sa postupne vynára a ponára v tme. Neviem si ani len predstaviť aký neuveriteľný dojem to v človeku musí vyvolať, keď stoji pri originálnom náleze v Číne, keď je účinok 100x znásobený, no ako sa poznám, ja by som asi vyronil nejednu slzu dojatia…

Na svete existujú hodnoty a veci, ktoré sú dôkazom toho, že aj napriek všetkému zlu, ktoré ľudstvo napáchalo, je ľudský um a vôľa obrovská a ja som za výstavy ako je táto vďačný a skláňam sa.

Núti človeka k pokore a k uvedomení si krásy, ktorú máme okolo seba.

Čo je pre niekoho blato, je pre druhého človek samotný, čakajúci na ľudský dotyk, aby mu dal telo, dve ruky, dve nohy a tvár, ktorá sa už nikdy viac nezopakuje. A jej nesmrteľnosť, nech nám pripomína to, že je len na nás, či bude šedá bielou alebo čiernou.