komplet blogy - Pravda.sk - 06.04.2012 - 21.12.2012
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Štatistiky blogu
Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 23201x
Priemerná čítanosť článkov: 748x
Celková čítanosť: 23201x
Priemerná čítanosť článkov: 748x
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
ČO MA ZAUJALO V PRVOM DNI LETNÉHO
PRIESKUMU VŠVU alebo ČO VŠETKO BY SOM UKRADOL
Dnes – 1.6.2012 sa budova – teda
budovy – máme predstavte si, že až tri – zmenili na najväčšie galérie v meste –
konkrétne v Bratislave.
Pre ľudí, čo nevedia, čo je to
prieskum – v skratke je to akoby Deň otvorených dverí na VŠVU za účasti
všetkých semestrálnych prác, ktoré sa za daný semester stihli urobiť.
Návštevníci môžu (ZADARMO!!!) v každej z troch budov zhliadnuť rôzne druhy
umenia alebo veci, ktoré sa na umenie hrajú alebo dokonca ani nehrajú, len tak
“sú” v škole.
Rôznymi druhmi umenia – konkretne
m
ám na mysli:
Hviezdoslavovo námestie 18,
Bratislava
maľba
intermédia
architektúra
intermédia
architektúra
Drotárska cesta 44, Bratislava
GRAFIKA
ODEVNÝ DIZAJN
produkt dizajn
industrial dizajn
hocičo-dizajn
fotografia
intermédia a multimédia
reštaurovanie
socha
textilná tvorba
úžitkové umenie
vizuálna komunikácia
ODEVNÝ DIZAJN
produkt dizajn
industrial dizajn
hocičo-dizajn
fotografia
intermédia a multimédia
reštaurovanie
socha
textilná tvorba
úžitkové umenie
vizuálna komunikácia
Koceľova ulica 23, Bratislava
maľba
(určite som niečo zabudol, ale na
stránke www.vsvu.sk by ste si mali šecko nájsť… 
)
)
Vec typu “PRIESKUM VŠVU” je
záležitosť hlavne pre milovníkov umenia ale aj pre tých ktorí ho nenávidia – tí
si tam určite nájdu unikáty, ktoré znesú pod čiernu zem a ešte im bude aj fajne
po tom – akýsi pocit zadosťučinenia… keby niečo, veci sa dajú aj
zničiť/ukradnúť ak vás nikto neuvidí… ale nerobte to na ODEVE a ani na
GRAFIKE!!!
… a taktiež je to pre ľudí, ktorí
majú tendencie uberať sa smerom trolejbusov 203 a 207 v nasledujúcich rokoch
života… alebo ešte 41, či aké číslo – tým nechodím, neviem… aby vedeli, čo ich
čaká a neminie ak sa na školu nebodaj dostanú…
Rozlohou sa VŠVU naozaj mení v tieto
tri dni na najväčšiu galériu v meste a keď už nič, už len preto sa tam v dané
dni oplatí ísť… trochu fantázie a budete mať pocit, že ste v TATE (neplatí o
Koceľovej a Hviezdku).
Situácia s umením na území
Slovenskej republiky je “nič moc”… a preto občanov vyzývam aby sa premohli a
išli trochu vnímať, čo sa na mladej umeleckej scéne deje – je dôležité aby sme
o sebe navzájom vedeli – a vy, či už ste gazdinka, ktorá hľadá “pekný fialový
obraz do obývačky” alebo ťažký intelektuál, ktorý hľadá ďalších “osvietených”
ako ste vy, určite si prídete na svoje a z prieskumu si niečo odnesiete a možno
to naozaj nebude nič ukradnuté.
O tom, prečo je to s umením tak ako
to je budem písať v ďalších článkoch… teraz s5 k prieskumu…
Po svojej náročnej ceste
BA-Paris-Porto-Vigo-Porto-Madrid-Bergamo-BA a po opekačke, ktorú organizovala
skupinka nadšencov, ktorí založili ultimate prvý školský VŠVU časopis TVOR
(G.Gažová) som pochopiteľne ochorel a tak správa o tom, že sa máme dostaviť v
piatok o 10:00 na Odev kvôli hodnoteniu ma moc nepotešila…
Vyzbrojený tričkom od grafičky
MRudaš a s horúčkou som v tyrkysových gatiach šĺapal na Horu Olymp – Drotársku
44 – hlavný stan VŠVU…
Už v prízemí ma zaujala nová tvorba
Cleopatry(-i?) Muchovej, ktorej obrovské obrazy(?)/objekty(?) už pre zmenu
neboli vyzbrojené penismi a inými pohlavnými záležitosťami, čo im na
počudovanie vôbec neuberalo na kvalite – práve naopak! Cleopatra ja na škole
svetoznáma práve svojej úchylke všade strkať pohlavné záležitosti… väčšinou
veľmi farebné a veľké… Tentoraz, keď sa človek pozornejšie zadíva, nájde sem
tam nejaký ten penis, no už to nie je “nosná idea” diela… Cleopatrine veci sú
žívé, farebné, expresívne a tak trochu 3D, podľa mňa veľmi fajn – pre vás fajn,
iba ak máte doma veľa priestoru… do pozornosti by som dal aj Cleopatrin počin v
ateliéri Knižnej ilustrácie… chúďa Alica. 
Keď vstúpite do 214tky (+okolo), čo
jest Ateliér knižnej ilustrácie (D. Kállay), ocitnete sa v KRAJINE ZÁZRAKOV –
ľudia z ilustrácie mali za úlohu popasovať sa s dvoma kapitolami úžasne divnej
knižky od Lewisa Carrolla. Osobne som ilustráciu na VŠVU nejako strašne nikdy
nemusel, ale tento rok sa im myslím, že celkom podaril. Nebudem sa na nič hrať,
že som maximálne objektívny a spomeniem Mirku Rudášovú, ktorej ilustrácie majú
istý zvláštny druh infantility – v tom najlepšom zmysle slova ako sa dá Mirka dokáže
pracovať s “technickým grcom” tak elegantnea plynulo, že keď sa pozriete na
výslednú realizovanú knihu, ani sa vám nezdá, že tak krásne dielo môže vzniknúť
z ústrižkov, zliepancov a škvŕn. Jej kresebné vstupy sú minimálne, no o to
silnejšie.
Mirka dokáže
pracovať s “technickým grcom” tak elegantnea plynulo, že keď sa pozriete na
výslednú realizovanú knihu, ani sa vám nezdá, že tak krásne dielo môže vzniknúť
z ústrižkov, zliepancov a škvŕn. Jej kresebné vstupy sú minimálne, no o to
silnejšie.
Z ilustrácie ma zaujalo viac vecí –
spomeniem krááááásne ilustrácie M. Mertinka -nikdy som nevidel krajší očný
kontakt medzi hadom a myšou ako je možné vidieť na jednej z jeho ilustrácií.
Kvety Zuzany Mlynarčíkovej ma zaujali ani neviem čím… jej ilustrácie sa
vymykajú zo štandardov ateliéru… či je to dobré alebo zlé, to nikto nevie… ja
myslím však, že dobré…
Ak ste si mysleli, že “LINO IS
DEAD”, Lukáš Cehľár vás presvedčí o tom, že to nie je pravda – do pozornosti
dávam hlavne jeho domček z karát, ktorý by ste mali navštíviť čo najskôr,
pretože myslím, že do nedele už stáť nevydrží .
.
Zaujímavý prístup k “objektu pre
Alicu” (to bola ďalšia z úloh) mala Kristína Kubáňová, ktorá urobila králičiu
noru s vatovým králikom… celá inštalácia vyzerá ako tá taká hračka pre deti,
neviem ako s ato volá… dosť fajn a ešte sa to celé aj hýbe!
Meoskop veroniky Holecovej som chcel
ukradnúť… choďte sa doň pozrieť a pochopíte…
Na chodbe smerom k 202 sa stretnete
s tvorbou prvákov grafikov… trochu rušivo… no dobre… dosť rušivo pôsobí to, že
je to všetko tak nakope – čo je škoda, lebo sú tam niektoré kúsky dosť
zaujímavé… vyzerá to tak, že noví prváci sú dosť tradiční… dobré? zlé? neviem..
uvidíme…
U nás – na grafika u pána Jančoviča
– 202 – nájdete grafiku klasickú ale aj grafiku, ktorá ani moc grafikou nie je.
Tradične zaujme tvorba Jakuba Jenča, ktorej význam a celosvetový zmysel stále
nenachádzam, no vždy sa rád pozriem na to, čo robí. Kubo predstavuje presahy
svojich “modlitieb”, rôzne objekty a taktiež aj svoj vlastný pracovný stôl,
ktorý je sám o sebe “piece of art”. Keď som spomínal kradnutie – myslím, že od
Kuba si môžte ukradnúť kúsok modlitieb, ktorých kúsočky sú všade po zemi.
Paulína Mekýšová to tento rok tiež
úplne dala, na rozdiel od minulého, kedy sama nebola so svojou prácou spokojná.
Netrúfam si opisovať jej prácu – tú treba vidieť – poviem len to, že je to
inštalácia na stene pozostávajúca z tradičných grafík a tiel bez hláv v rôznych
“nádobách”. Myslím, že viem, o čo tam ide, ale nechcem to ešte písať, lebo som
sa s ňou ešte nestihol rozprávať… volá sa to “Umieranie túžob”.
Ja predstavujem svoju vec –
“You-Butterfly-Me 2012″ – súbor špeciálne spracovaných zinkových platní,
inštalovaných na mojom pracovnom stole. Používam svoju špecifickú techniku,
ktorej sa plánujem venovať počas celého štúdia, tak uvidíme, čo ešte urobím…
Moja práca je o ubližovaní si navzájom…. more or less.
Pavol Truben urobil technicky v
podstate to isté, čo minulý rok, no s iným konceptom… myslím, že lepším ako
minulý rok. Jeho kresby zaujmú aj toho, kto sa o danú tématiku nezaujíma a to
je fajn.
Na chodbe nájdete moju kresbu (?)
“Tribute To The Castrati 2012″ – moju prácu venovanú pamiatke všetkých
kastrátov – ľudí, ktorí boli “vyrobení” pre umenie… a veľkú vec od Mirky
Rudášovej.
Absolútne ma zabili prváci sochári,
už neviem u koho – všetci urobili zväčšeniny kameňov – ide o banálny nápad,
ktorý sa už opakoval 10 000krát, no z istého dôvodu som sa, keď som vkročil
dnu, veľmi potešil. Ich kamene sú fest realistické a pôsobivé – ostáva mi len
dúfať, že si nájdu nejaký priestor, kde ich budú mocť mať permamentne
nainštalované tak spolu ako sú teraz v škole – samotné silu totižto podľa mňa
veľmi nemajú.
Obscénnosti moc nemusím, no ľudia,
ktorí ich máte radi – u sochárov vo vyšších ročníkov ich nájdete viac než dosť…
a už aj hneď aj na chodbe od Emila Maleckého, ktorý sa pohral so ženskými
pohlavnými orgánmi…
Prekvapilo ma múzeum A. Štrbovej –
Damien Hirst by sa určite potešil… ochrancovia zvierat asi veľmi nie… Koža zo
svine, obrátená naruby vyzerá maximálne nechutne, no aj tak v niečom veľmi
pôsobivo…
Na poschodí u sochárov vás čaká veľa
plaču… nenašiel som ceduľku, neviem kto to robil, skúste nájsť sami.
Bábku zo sochy by som tiež rád
ukradol… ale skôr to Múzeum.
Vedľa na soche vás čaká chudera
tanečnica – baletka anorektička (?) vymodelovaná z hliny v životnej veľkosti…
za ňou je fotografia… tá je ešte pôsobivejšia… daný umelec by mohol porozmýšľať
nad realizáciou sochy v niečom viac trvácnejšom ako je hlina, lebo by z toho
mohol byt dosť silný kus…
Školské lavice sú vtipné, ale
nechodil by som k nim s ratolesťami, lebo je dosť možné, že v najbližšom období
dostanete list zo školy, že vaše dieťa je presvedčené o tom, že je umelcom a že
ohrýzava všetko drevené…
Super boli kvádre (?) Dionýza
Troskó(-a?) – z prasklín vytŕčalo perie… myslím, že to už ktosi robil, ale aj
tak je to podľa mňa super vec.
Truhla s nápisom “I WAS HERE VIKTOR
FREŠO” je úplne brutálna thumbs up!
thumbs up!
Železnej soche som veľmi nepochopil…
možno che byť len sochou, nič viac… neviem.
O posteli som počul nejaké dosť
nechutné klebety… ak je to pravda…
tak akože… OMFG!
ak je to pravda…
tak akože… OMFG!
Veci z Textilného objektu väčšinou
maximálne odignorujem – tento rok som sa tam však zdržal – väčšina vecí, čo tam
je stojí za minútu zdržania – hlavne čepce Henriety Kurčíkovej a práca K.
Bulatnovej, ktorá potvrdzuje to, že VŠVU ľudia majú radi sexuálne tématiky…
Ak pôjdete ďalej chodbou natrafíte
na ďalšie grafiky – Zuzana Lexmannová potvrdzuje, že “TRADITIONAL PRINTMAKING
IS NOT DEAD” – veľký posun od minulého prieskumu – prídu si na svoje
dinofandovia
Na keramike ma zaujala práca bez
ceduľky – neviem veľmi “co tým chcel umelec povedať” ale vyzerá to veľmi
pôsobivo – akoby telo pod látkou, len je to celé (asi, nedotýkal som sa toho) z
keramiky. To by som tiež ukradol.
Váza srdce je pekné… ale obávam sa,
že to je celé… pekné…
Super vyzerá vec Veroniky Vargovej –
vydáva to aj zvuk a vyzerá to super aj keď tiež veľmi neviem o čom to je…
Tu by som prerušil – čia je ta
ranená levica na chodbe?? máte niekto z toho formu? plzzzzzz, fest by som z
toho chcel kópiu… keď som originál videl naživo, skoro som sa …. strašne sa mi
to páči… fest sa ozvite sochári, plz…
Šperk sa niesol v dosť smutnej
atmosfére kvôli nehode B. Majerníkovej…
Práca Elvíry Golomboši sa mi fest
páčila – super práca a keďže som trochu bol aj pri tvorčiom procese, viem aj že
je na tom kopec práce. Tiež by som ukradol. Hlavne tú vec s “dvoma vajíčkami” –
sorry, nevedel som to ako nazvať 
.
.
Textilný dizajnéri prevracali očami
a nadávali ako pohani, keď sa dozvedeli tému… teraz to už môže ísť von, že? Ale
myslím, že výsledok je dosť v pohode! Ukázali, že sa na VŠVU nevenujeme len
pohlavným orgánom, ale že sa vieme chytiť aj tak religióznej témy ako je
PLUVIÁL. Takže – prieskum je aj pre kresťanov, netvárte sa! Dosť fail mi prišlo
nafotenie pluviálov – na fotkách je 100% mních (či kto), vyzerá v pohode, aj sa
dobre tvári aj mu pluviály pristanú, šecko dobre až na tie jeho boty… ale ľuďom
z tex. dizajnu to vraj prišlo práveže vtipné, tak posúďte sami.
A na záver idem vychváliť ľudí z
odevného dizajnu – a to menovite Maju Božovič a Lenu Rypákovú, ktorých veci sú
absolútne ADORATION… Fashion ľudia, choďte na VŠVU a podporte svojich
dizajnérov dorite, veď robia super veci!!!
Gabika Gažová vás prekvapí, čo všetko sa dá urobiť z obyčajnej košele, teda košieľ – pôsobivo vyzerajú najmä fotografie s kráááásnou budúcou modelkou Lenkou Navrátilovou– fotky sú hravé,
fajn, svieže, letné – presne to, čo potrebujete všetci teraz vidieť! sorry, ale
neviem meno fotografa…. ale veď si to tam nájdete.
Gabika Gažová vás prekvapí, čo všetko sa dá urobiť z obyčajnej košele, teda košieľ – pôsobivo vyzerajú najmä fotografie s kráááásnou budúcou modelkou Lenkou Navrátilovou
– fotky sú hravé,
fajn, svieže, letné – presne to, čo potrebujete všetci teraz vidieť! sorry, ale
neviem meno fotografa…. ale veď si to tam nájdete.
Aďa Pojezdálová, víťazka
minuloročnej Brilance Fashion vám ukáže trochu bieleho sado-maso – i keď podľa
nej to žiadne sado-maso nie je, posúďte sami je to super ušité!
Aďa rocks!!!
je to super ušité!
Aďa rocks!!!
Mám tam veci aj ja – saká, ale o
tých veľmi básniť nebudem, lebo sú fest zle nainštalované a tak z nich nie je
vidno prakticky nič, čo som na nich robil… lepšie ak si v kope portfólií
nájdete to moje a tam ich uvidíte oblečené na človeku+prezidentský palác.
Môžete však vidieť moje motýlie šaty a short movie z nich, na ktorom som
spolupracoval s reštaurátorkou E. Rudinskou, s ktorou sme pri natáčaní zažili
kopec srandy.
Na odeve sme mali tému “Recyklácia”
a “Bielu tému” + urobiť z bieleho odevu, ktorý mal vystihovať poviedku, ktorú
sme si mali sami napísať, animáciu/video.
Z videí je zaujímavé video Z. Tótha…
asi najmä kvôli jeho spolupráci s Jakubom Jenčom…
… asi toľko… idem na prieskum aj
zajtra, teda pozerám, že už dnes… tak som zvedavý, čo ma ešte zaujme, čo by som
ešte ukradol a o čom sa ešte rozhodnem napísať…
Dobrú noc kradoši!
MAROSBARAN
Keď človek niečo robí, mal by to
robiť co najprofesionálnejšie ako to vie… a ak neviem, mal by sa aspoň tak
tváriť… ak sa nevie ani tváriť, može si niekoho za to aby sa tváril zaplatiť a spasiť
tak svet s maskou na tvári. No ak nemá ani peniaze, musí ich buď ukradnúť,
požiadať rodičov alebo ukradnúť…
Rozhodol som sa venovať sa týmto
blogom o umení, lebo mi prišla situácia s umením na území Slovenskej republiky
dosť tragická… kunsthistorici kdesi spia opití a kulturológovia… poznám len
jedného, ktorý je ešte len študentom a svojím vzdelaním si jasné, že ešte
nezarobí… a tak robí v Mekáči… to len aby ste vedeli, že keď vám nabudúce
niekto bude podávať hamburger, cheeseburger alebo nwmčoburger, ten tam na
druhej strane nemusí byť žiaden poločlovek, nehodný slušného odzdravenia…
…teraz som stratil niť vo vlastnom
článku, čo nie je až tak dobrý poznatok, čo som práve nadobudol, ale čo už…
… je mi dnes jednoducho veľmi zle z
viacerých dôvodov, rodinných, osobných i intergalaktických… no nedá mi nesadnúť
si za svoj NB, ktorý začína štrajkovať a nenapísať o tom, čo vy, národ
slovenský môžete v týchto dňoch v BA vidieť, ak ste to už nevideli…
Plagát som si všimol už asi v deň,
keď ho vylepili… prekvapil ma, zaujal ma a uvažoval som o tom, odkiaľ by sa dal
strhnúť a ukradnúť, no potom som to vzdal a jednoducho si povedal, že až to
vypukne, pôjdem sa pozrieť čo-to-zač…
Prerušená pieseň je výstava, ktorú by mal vidieť podľa mňa každý… nie preto,
žeby tam bolo nejaké strašne geniálne umenie, ktorá vás hodí o zem, hoci sa tam
nájde zopár kusov, ktoré by som veruže ukradol… a to dosť statočne, kebyže tam
na každom kroku či rohu nie sú kamery a kebyže tam tie tety stále nechodili
hore dole, cvičiac si svoje nie už až tak strašne mladé kĺby…
Ide o výstavu, ktorá je zmrazeným
časom, priestorom, ktorý je z iného sveta tak hmatateľne jasne, až vám to príde
divné…
…teda, neviem, ja som toho komunizmu
až tak veľa nezažil… je možné, že ľudia od 30-40 a viac tam prídu a rozhodia
rukami so slovami “čo som komu spravil?!” Je dosť možné, že staršej generácii
príde výstava maximálne nezmyselná… veď všetci sa tu oháňajú tým ako strašne
out of fashion taký komunizmus krížený so socializmom v umeleckom podaní je,
tak prečo to pribíjať na steny galérie, ktorá ma tak revolučnú webstránku ako
asi nič iné na svete, maximálne ak sa niekto nájde, kto cez internet predáva
špendlíky a použité spodné prádlo… je možné všetko…
Hlavné však je, urobiť si na to celé
vlastný názor…
Kedysi ešte skôr, kdesi na internete
riešili nejakí ľudia to, ako si my Slováci nevieme vážiť naše the best of
stavby, čo doma máme len preto, lebo maju na čiarovom kóde napísané “komunizmus
stuff”, i keď sú budovy celkom fajn… ja sa v architektúre veľmi nepoznám, takže
som to veľmi neriešil, no zaujal ma ten postoj, ktorý tam vtedy tí ľudia
ponúkali a to, že netreba všetko hádzať do jedného vreca len preto, že je niečo
líznuté istou dobou, lebo líznutie dobou, či chceme, či nechceme… nedá sa mu zabrániť…
ide skôr o to, aby sme brali danú vec s tým akou je a v rámci toho tiež s
prihliadnutím na obdobie, kedy vznikalala/vznikla… teraz sa trochu cítim ako
Lady Gaga fan-skaut, ktorý hlása filozofiu Born This Way Foundation… čo v
podstate, keď nad tým rozmýšľam aj robím… či už v rámci gagasveta, sveta
normálneho alebo arty-sveta…
Teraz som určite všetkých
pravda-people zamotal a nikto nebude pokračovať v článku ďalej… asi si
nasledujúce slová nik neprečíta, ale veď čo už… ostáva mi dúfať, že niekto moje
Letopisy Narnie nájde po mojej smrti a keď nič, tak si aspoň povie, že chlapec
aspoň tú gramatiku ako tak ovládal…
Takže pokračujem a pozdravujem svoju
drahú pani slovenčinárku z ďalekého východu…
Ako obyčajne, vyzbrojený Whitney
Houston v ušiach a s foťákom v ruke som do SNG nabehol ako veľká voda… nafotil
kvantum vecí, že ich budem pekne po jednom opisovať, až si k tomu sadnem…
Vonku vás privíta pán Stalin…
nepozdraví vám, je z bronzu…
Dnu… uvidíte asi všetko – od kresby,
cez maľbu, video až k soche a s5 ku kresbe… niektoré fajn, niektoré viac fajn,
niektoré nič moc…
Hneď na vchode si ako prvé všimnete
veľkú červenú vec… kebyže si odmyslím veci okolo a predstavím Viedeň, mohlo by
sa mi zdať, že tá červená vec je nechutne drahá súčasná plastika v MUMOKU…
pýtam sa tety, čo to je a ona, že sama nevie, že to je tam len tak… tak aspoň
viem, že v galérii môžu byť niekedy niektoré veci naozaj len tak…
Jasné, že väčšina malieb páchne
starinou, nie su veľmi atraktívne, už vôbec nie sexy… ale aj tak sú niektoré
veci istým spôsobom poetické a človeku, ktorý toho o komunizme až tak veľa
nevie (viď mňa) prídu niektoré veci aj melancholicky tragikomický
wannaberomeoandjuliet… pohľad na pár, ako idú kdesi po nejakej krajine, vzadu
životom prekypujúca fabrika, ktorá plní svoju misiu na Zemi na 247% mi v istom
zmysle prišiel naozaj veľmi romantický až ma to prekvapilo…
Nemčíkova Smrť okupantom je síce S-K obraz, no to mu neuberá na živosti a o tom, že
umelec ním čosi naozaj chcel povedať a nebolo to len tak, že maľujem pre pánov…
Benka je asi na celej výstave najväčší King… má dokonca aj svoju
vlastnú miestnosť… a je to síce staré ale zachytáva to dobu a mať kdesi na
plátnach/papieroch všetky tie kroje, účesy a zvyky si myslím, že je pre nás ako
Slovákov naozaj BIG DEAL… a to je to, čo si treba uvedomiť a prečo si vážiť
Benkové umenie… je to kus histórie – našej histórie a ak si našu
históriu nebudeme okopávať a polievať, ctiť a vážiť my, nik iný na svete to za
nás neurobí a rovno si môžme začať stavať mešity (proti čomu by som ani tak veľmi
nebol, nakoľko sa mi mešity v Sarajeve brutálne páčili…).
Mám pocit, že ľudia sa momentálne na
umenie pozerajú len okuliarmi “cool” “necool”… myslím, že ich treba vymeniť za
“viem, o čom to je a prečo je to také aké to je” alebo “som necitelné ho+ado a
umenie ma nezaujíma”… myslím, že aj na to vôbec ľudia, čo výstavu spáchali, ju
spáchali tak ako spáchali…
No ani ja nie som dokonalý – na
červenú miestnosť, kde sa riešil nejaký politický spor som nervy nemal… to by
možno zaujímalo môjho kamaráta právnika, ktorý bude určite o pár rokov pánom
prezidentom…
Avšak čo ma zaujalo, boli deti. Veľa
detí… Mária Medvecká, či Edita Spannerová sú dámy, ktorych
tvorba, prezentovaná v SNG ma dosť prekvapila… ich deti sú K-S, no sú aj
veľmi ľudské, reálne a niektoré aj “stealme”… keď som skúmal decké tváre, farby
ako sa miešajú jedna do druhej, rôzne myšlienkové pochody, ktoré je v ich
tváričkách vidieť, trochu smutne som si spomenul na Michaela Jacksona… neviem,
či je silné tvrdiť, že by k niektorým z malieb určite cítil dosť silný vzťah,
no napadlo mi to… bez ohľadu ako uplakane a naive to vyznie, vždy ma zabolí,
keď si ešte aj dnes 12.7.2012 dokáže nejaký človek vziať jeho meno do úsť v
súvislosti s nechutným obvinením, ktorého sa chudák dožil… príde mi šialené, ako
slepí ľudia dokážu byť… spomenul som si na Michaelovu naivitu, krásu srdca a
nekonečnú úprimnosť, ktorá sa mu stala osudnou, keď som na obrazy detí hľadel a
myslím, že to je asi jeden z najväčších komplimentov, čo som vo svojom
momentálnom rozpoložení schopný nejakému umeleckému dielu dať.
Mudrochova Žena v Červenom – “steal me item”…
Vtipné mi prišlo, keď som si v
jednej miestnosti povedal “Mr. President”… až potom som si uvedomil, že sa
pozerám na zátišie vytvorené zo Stalinových a Gottwaldových malieb… fail,
povedal som si…
Keby vás maľby až tak nezaujímali a
na výstave ste sa ocitli len kvôli vašej prehnane kultúrnej manželke, ktorá vám
sľúbila, že ak s ňou na tú výstavu pôjdete, nechá vás s kamošmi na pive o pol
hodinu dlhšie, možno to budete práve vy, kto sa budete smiechom prehýbať, keď
sa ocitnete v štýlovo zariadenom interiéri a spomeniete si, že ach tá suseda
Eva…
Ďalej plno Fullov, Benkov,
Mudrochov… obrazy, ktoré niekoho zaujmú niekoho nie…
Benkov obraz Cez bôle a žiale k slobode je ďalší “stealme
item”. Jednoducho epický…
… veľké polia, traktore, tráva, nie
marihuana… kone, kravy, stroje, ktoje… niektoré veľké, niektoré malé, niektoré
podľa možností realistické, iné štylizované ako sa len dá… nejaká knižnica,
ktorú som neriešil… vtipné Stalinove plagáty… a tak…
Ďalšia zaujímavá miestnosť je miestnosť
s autoportrétmi… pre človeka, ktorý je posadnutý selfportraitom v umení,
ako som ja, to bola dost fajn miestnosť… je tam vlastnými očami Benka, Jakoby
(v dosť divnom “duševnom” rozpoložení), Mudroch (steal me), Milly, … a
fotografie Karola Kállaya, zachytávajúce napríklad takého Bazovského, či Benku
vo svojich vlastných ateliéroch…
…pes vo space shipe… video o tom,
ako Benka maľoval vrchy a kopce… a nejaké architektonické kresby… zátišia,
najčastejšie pochopiteľne s chlebom… a na záver ako taká smrtka s kosou – chlap
s kosou…
Podpíšete sa, pozdravíte tety,
nezabudnete si slnečné okuliare v skrinke ako som to urobil ja a môžete sa ísť
zase pražiť von do toho tepla… good luck!
MAROSBARAN
PS:… už s trochu lepšou náladou…
PS2: foto - http://marosbaran.blogspot.sk/2012/07/out-of-fashion-v-sng-alebo-preco-to-ma.html
PS3: ak sa dožijem, zajtra napíšem o
tom, čo na vás môže, ak si nedáte pozor v Dome umenia spadnúť…
Pred nejakými 4roma hodinami zažila
BA ďalšiu vernisáž, ktorú som ja tradične nezažil, keďže som prišiel, ako
obyčajne, neskôr, aby som mohol, to, čo na Dostojevskom rade vystavujú aj
vidieť a nie len prehŕňať sa spoteným národom, zaujímajúcim sa buď o umenie, o
ľudí alebo o víno. Niektorí, na počudovanie, o všetko naraz.
Nad vstupom do budovy Slovenskej
výtvarnej únie visí veľký plagáť/banner “SOCHA A ŠPERK”. Avšak po návšteve
výstavy bežnému Slovákovi pravdepodobne v hlave utkvie slovné spojenie “ŽELEZO
A TRÁVA”. Čo ale nie je na škodu… kto by nechcel trávu? Vždy sa dá na nej
poležať a železo, ak v ňom umenie neuvidíte, vždy sa dá dať do zberu, statočne
zachrániť svet a získať tým dokonca aj nejaké peniaze.
Veci, ktoré tam nájdete vznikli na
projekte s názvom Medzinárodné výtvarné sympózium Hommage a Erna
Masarovičová. O tom, kto je Erna Masarovičová si pekne prečítajte na
internete použitím www.google.com, tak ako som to urobil ja… aj keď skladačka,
ktorú je na výstave dostať, vraví, že E.M. bola “už v polovici 60. rokov
patrila medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva a stala sa
zakladateľkou moderného šperku na Slovensku“, ja som teda o E.M. veľa toho
nevedel… asi to bude tými 60tými rokmi, alebo mám jednoducho medzery, čo sa
týka umenia na Slovensku, čo nie je zas až tak sci-fi predstava, keď tak nad
tým rozmýšľam…
Ľudia, čo to organizovali asi mali
pocit, že je v BA málo zelene a že je nevyhnutne potrebná aj v galérii, keď tam
už majú mať aj nejakú výstavu… Osobne trávu v galérii nemôžem prehryznúť… príde
mi to ako nezmyselný waste of money, but… who cares… pre deti je to fajn
a pre niektoré slečny, čo som tam videl, čo asi v živote neležali na tráve,
keďže sa na nej aj fotili, to bol asi tiež neuveriteľný zážitok, tak prečo im
to nenechať.
Ale nie, možno tam tá tráva mala aj
nejaký väčší zmysel, nebol som na príhovore na začiatku, je dosť možné, že mi
niečo ušlo… no dosť pochybujem… ide len o wow faktor, ktorým sa galéria snaží
prilákať návštevníkov, ktorí pri tom ako si pôjdu do Eurovei kúpiť banány v
čokoláde, nadšene skríknu: “Pozri, tráááva!” a možno sa pôjdu pozrieť aj na
umenie, čo je dnu, čo by bolo fajn.
A tak, keď teda do tej Eurovei, či
už po tie banány alebo nové spodné prádlo pre svoju štvrtú, tentoraz brand-new
20-ročnú milenku a dokážete svoje oči od tej trávy odtrhnúť, skúste si všimnúť
aj to, čo trávou nie je, lebo niektoré kúsky si to odtrhnutie očí zaslúžia.
Asi ako prvé, čo si človek všimne sú
sochy Daniela Brunovského. Kubizujúce, vyzerajú ako dom a ešte k tomu
dokonca aj hrdzavejú! Vedľa je
(vraj) Spiderman Laca Sorokáča. Ešte viac vedľa je vtipná vec Juraja
Králika, pri ktorej si spomeniete na tie časy, keď sme ešte nemohli
cestovať a mali sme vlastné slovenské peniaze. U Rasťa Trizmu si
sadnete… (radšej nie, len pozerajte ) A Kubus Jozefa
Jankoviča budete chcieť ukradnúť a kochať sa z neho doma v súkromí (aspoň
ja som chcel…).
Vedľa je
(vraj) Spiderman Laca Sorokáča. Ešte viac vedľa je vtipná vec Juraja
Králika, pri ktorej si spomeniete na tie časy, keď sme ešte nemohli
cestovať a mali sme vlastné slovenské peniaze. U Rasťa Trizmu si
sadnete… (radšej nie, len pozerajte ) A Kubus Jozefa
Jankoviča budete chcieť ukradnúť a kochať sa z neho doma v súkromí (aspoň
ja som chcel…).
Na opačnej strane miestnosti, ak
máte vkus, trochu podobný tomu môjmu, vás veci zaujmú o niečo viac a aj vecí,
čo by ste si radi ukradli, keďže na kúpu nemáte peniaze, nájdete o niečo
vyššieho počtu.
Ak chcete korunu na hlave,
pristavíte sa pri pontóniku Rasťa Trizmu, pri ktorom vám doklapne, že to
predtým, čo vám ponúkal neboli stoličky, ale tróny. Ak chcete akýsi snivý
objekt, pre praktického človeka ako priemerný slovenský policajt nepoužiteľný,
zaujme vás Karol Weisslechner. Krásne objekty, i keď nepoužiteľné, ako
väčšina vecí, čo tam nájdete, má Flóra Vági, pri ktorej som dlho
uvažoval, či čítam jej meno, alebo názov veci… Zaujímavý surrealistický príbor
rozmýšľam, že by sa to dalo officiálne nazvať… Dalí by sa potešil .
.
Možno trochu šokujúco, no asi
najviac ma zaujalo roztečené striebro Girberta Stacha, ani nie tak kvôli
tomu, čo to je, a ani kvôli tomu, že sa to aj volá, že Hommage a Erna
Masarovičová a dokonca ani tým, že je to striebro, ktoré mám osobne dosť v
obľube. Zaujalo ma to kvôli videu, ktoré je možné vidieť vo vedľajšej
miestnosti… nebudem opisovať, choďte si ho radšej nájsť… no nečakajte žiadne
extrémne veci… skôr niečo veľmi jednoduché a poetické, niečo čo vám možno príde
ako pekný grc, ale mňa to z akéhosi dôvodu dosť zaujalo. Veď uvidíte sami…
To, že je výstava “aj pre malých”
potvrdzujú “artefakty” s gumeným autíčkom, či ružovým ponnym, či čo to je…
Dosť mimo (v dobrom zmysle slova) sú
gombičky (nemôžem uveriť tomu, že som napísal slovo gombičky… ) Reného Hora. Ide
o jednoduché, minimalistické a pritom akési poetické… gombičky.
) Reného Hora. Ide
o jednoduché, minimalistické a pritom akési poetické… gombičky.
Trochu zvláštny pocit človek
dostane, keď sa dostane ku kolekcii Bety Majerníkovej… asi všetci vedia
prečo… jej nedávna náhla smrť zarmútila nejedného arty-človeka, medzi ktorými
bola veľmi obľúbená… človek ani nevie, či z jej figúriek smrť naozaj trochu
cítiť alebo, či si to človek namýšľa len sám… Jedno je však isté – jedna z
figúriek si v zúfalstve či v žiali zakrýva ústa a vy keď si to všimnete,
prebehne vám mráz po chrbte.
Ďalší highlight výstavy je hneď
vedľa Bety Majerníkovej a nie je to nikto iný ako jej kamarátka Mária
Nepšinská, ktorej šperky vynikajú nad všetkými ostatnými svojou boldnosťou
a akousi zvieracou silou, ktorá nie je vyvolaná len tým, že prostredný z
náhrdelníkov je z kostí/zubov. Špeciálne thumbs up má jej lyžicový náhrdelník.
Nepoužiteľný, ale čarovný, len nájsť slovenskú Gagu.
Searching for the erotism in Jesus
Christ od Ruudt Peters je mimo môjho vermíru… kresťania sa potešia.
Veľmi sympatické je servírovanie Martina
Vernera, i keď ide len o objekty…
… a ešte zopár vecí, o ktorých vám
už však veľa nepoviem… idem do mesta, vyhladol som.
MAROSBARAN
PS: a keď pôjdete na výstavu,
vezmite si okuliare, nie proti slnku ale proti tomu hmyzu, ktorý sa nám
zrazu v BA ktovieodkiaľ vyrojil veľmi sa tešiac zo svojej existencie.
PS2: inak, inštalácia na tých
železných platniach, čo sa šperku týka, thumbs up!
PS3: foto tradične:
Už raz mám taký zlozvyk, že vždy keď
som na Panskej v BA, vždy sa otočím buď napravo alebo naľavo, podľa toho z
ktorej strany idem a zaprem sa celým telom o sklenené dvere, nad ktorými (či
vedľa?) stojí veľké “SOGA – aukčná spoločnosť”.
Bol som tam už asi 100krát…nikdy som
nemal viac ako 10€ so sebou, takže som si tam pochopiteľne nikdy nešiel nič
kúpiť (zatiaľ!) ale vždy som sa tam rád pozrel, čo nového majú na stenách alebo
na zemi a či majú stále tak biele steny.
Nehovoriac o chvíľkových návaloch
vzrušenia, keď som videl nejakú ou-yeah vec boli vždy moje sogovské návštevy
nudné a rovnaké, no zážitok z predvčera sa do mojej galerijnej pamäte zapíše na
dosť dlho.
Pri príchode som pozdravil tetu, čo sedí
dole, ona pekne odzdravila (inak, je dosť milá osoba, raz mi dala nejaké staré
katalógy, čo nepotrebovali… ), veci dole som
si moc nevšímal, vyšiel hore po schodoch a bol som príjemne prekvapený.
), veci dole som
si moc nevšímal, vyšiel hore po schodoch a bol som príjemne prekvapený.
Warholove serigrafie sú známe tým,
že ich je brutálne veľa všade po svete, no aj napriek svojmu hojnému počtu do
ktorého sa vo Factory v NY rozmnožili vďaka Warholovým pomocníkom a v
neposlednom rade aj vďaka Warholovi samotnému, sa vždy predávajú. Dobre
predávajú.
S typickou W-farebnosťou sa skôr či
neskôr stretol/stretne každý človek na svete. Väčšinou ho hneď nadchne, začne
sa zaujímať o to, čo to je… časom presiahne vekovú hranicu 10 rokov… zaľúbi sa,
odľúbi sa… urobí si nejakú školu alebo si školu zaplatí, raz za čas kde tu
nejakého Warhola niekde uvidí… potom na neho zabudne, zase uvidí… Madonna vydá
svoj album Celebration, vy si poviete “to som už niekde videl”… uvedomíte si,
že “aha”, navštívite TATE London, nejakú tú Viedeň a Madrid, všade W. vidíte a
zrazu sa pristihnete pri tom, že vám to začína liezť na nervy, myslíte si, že
ste videli už Warholov asi všetkých, spomínate na to, ako sa vaša kamoška
tešila z toho, že bola pred rokov v SNG výstava diamantového prachu a farby, čo
na papiere údajne naniesol samotný king of popart, prejde nejaký čas, zrazu sa
ocitnete, že fotíte svojho fashion-kamaráta, ktorý vám povie, že miluje (no,
možno nie až tak, možno len má rád) Eddie Sedgwick… vy si stále myslíte, že mňa
Warhol už neprekvapí aj keby sa odhalilo, že stále žije a že je to v
skutočnosti otec Lady Gagy, keď tu prekročíte posledný schod v Soge a začnete
slintať nad tým, čo je pred vami a kuť plány ako to odtiaľ ukradnúť bez toho
aby si to niekto všimol.
Asi také niečo sa stalo mne.
Soga popri svojich klasických
Laluhov, Paštékov a Hálov (Paštéku som chcel ukradnúť tiež…) ponúka 15tich
Warholov, ktorých sa oplatí vidieť a ak máte peniaze, aj kúpiť.
Uvidíte tam atypickú sieťotlač Kovboji
a indiáni – Northwest Coast Mask, ktorá prekvapí svojou detinskosťou,
kráááásne Detaily renesančných malieb (Portfólio troch grafických listov), ktoré
si osobne určite raz sám zaobstarám, až raz budem veľký a bohatý a ultimate vec
s názvom Tieň (The Shadow), pri pohľade na ktorý sa v podstate
pozeráte vraj na 80 000€. Čierno-červená vec nad sogovským kozubom zaujme
svojou temnosťou, bravúrnosťou a smrť-nosičstvom laikov ale aj intelektuálnych
arty-people. Fashion.ľudí môže zaujať dokonca aj svojím diamantovým prachom.
A vy sa tešíte a tešíte, prezeráte
si W-katalóg, čítate si veci, ktoré už dávno všetky viete, keď zrazu začujete
zvuky a nie je to duch Andyho Warhola. Pomaly sa k vám blížia dve osoby, keď tu
zrazu vám pani číslo jeden katalóg so zdvorilým “Môžem?” vytrhne z rúk a
podá ho pani číslo dva, ktorá je úplne v šoku, že stojí pred svojou životnou
príležitosťou, závažnosťou rovnajúcou sa svadbe, porodeniu dieťaťa, či jeho
adopcii, konečne si kúpiť 100% Warhola.
Vy sa ešte pokocháte a predstavíte
si, ako sa Warholov výrez z Leonardovho Zvestovania bude vynímať vo vašej
galérii, ktorú budete roku 2047 vlastniť v Madride, zídete dole schodmi,
pozdravíte tetu, začudujete sa, ako môže byť stále taká milá a snažíte sa vtĺcť
si do hlavy, že pani číslo jeden to zle nemyslela a urobila to, čo urobila tak
“šarmantne” iba kvôli tomu, že aj Soga je v kríze a musí sa snažiť o akýkoľvek
predaj aj za cenu toho, že sa dopustí tak hrozného činu, akým je vytrhnutie
katalógu z rúk študenta umení.
Kríza núti ľudí robiť hrozné veci,
to teda hej…
… majú to tam do 15teho, myslím…
pekný večer
MAROSBARAN
PS: foto tradične:
http://marosbaran.blogspot.sk/2012/06/preco-vam-v-soge-vytrhnu-katalog-z-ruky.html
Začalo pršať.
Stál som s očami nalepenými na špinavých
sklách okna, keď ma tu zrazu osvietilo, že prechádzka v “daždi” v tomto teple
je istým typom luxury item-u, ktorý si človek nemôže nedopriať a tak som si
obul svoje pásikaté/-kované (?) flip-flopy, obliekol tyrkysové krátke gate a
prvé tričko, čo som chytil v skrini a vyrazil som do “lejaku”.
…zveličujem, išiel som si len kúpiť
papiere.
Prestalo pršať.
Nadával som ako pohan a rýchlo som
sa pred slnkom skryl do prvej budovy, ktorá stála napravo odomňa ako som stál.
Bola to budova Galérie Francúzskeho inštitútu a ja som si povedal –
“fajne, aspoň pozriem, čo majú,” a vstúpil som dnu.
…ok, toto som si všetko vymyslel,
proste som si išiel kúpiť tie papiere a cestou som išiel na nejaké výstavy…
“Trimming reality” sa volá to, čo tam je. Najprv som zalámal rukami ale keď som
sa prizrel bližšie a prečítal zopár textov, hneď mi bolo lepšie. Výstava mala
údajne vernisáž len 2 dni dozadu, takže je to brand-new-stuff-in-da-town –
jedná sa o
“Medzinárodná výstava súčasného
videa. Vystavujúci umelci : Pauline Bastard (FR), Eszter Szabó
(HU), XYZ / Matej Gavula, Milan Tittel (SK).
Kurátor : Eike Berg (DE). “
Kurátor : Eike Berg (DE). “
Výstavu neodporúčam obyčajným
smrteľníkom, lebo tí sa tam unudia na smrť, poprípade zaspia alebo budú chcieť
poliať kvety… ale ak čo to viete o videoarte, mali by ste tam ísť a zhodnotiť
sami.
Asi najviac ma zaujala vec Pauline
Bastard (FR), ktorá sa volá “Jungle Studio“. Neviem však či v dobrom
alebo zlom… ide vlastne o nejakú hŕbu kvetináčov so živými rastlinami, na ktoré
mieri niekoľko kamier… je tam aj obrazovka, na ktorej sa mení “pohľad do
prírody”… v podstate je to max banálna vec, ale z nejakého dôvodu ma take
paparizzovanie rastlín zaujalo. Vzniká tam istý druh napätia, pri ktorom akoby
čakáte, či sa niečo stane, alebo ani nie… pokiaľ som tam bol, tak ani nie. Trochu fail je to,
že záber, ktorý ide v telke je FAKE – keď sa pozriete do kamier, vidíte veľké
nič – nefungujú a neprenášajú reálny obraz… len tam tak… sú.
Trochu fail je to,
že záber, ktorý ide v telke je FAKE – keď sa pozriete do kamier, vidíte veľké
nič – nefungujú a neprenášajú reálny obraz… len tam tak… sú.
XYZ – Street operation vám ukáže ako sa ľudia vedia diviť, keď vidia vo výklade
čosi operovať “doktori”.
Zaujímavou vecou bola vec, ktorej
som si nesfotil názov, tak vám nepoviem, kto to robil… i keď ide o vec, ktorú
normálny smrteľník ihneď vypojí zo siete, rozoberie, niečo ukradne a
niečo vyhodí do koša, mňa zaujala svojou maximálnou nezmyselnosťou (v dobrom
zmysle slova). Mini ventilátorik fúka do sáčku, to berie kamera a premieta sa
to hneď za ňu. Vrčí to, svieti to, žerie to energiu. Pozeráte sa na proces,
ktorý je čistým nič ale pritom vás zaujme zhmotnením toho ničoho. Čo vidíte
reálne je zároveň aj premietané – 2x tá istá realita pred vami na posúdenie,
ktorá z nich je reálna viac a ktorá menej. Arty-hračka.
…ešte tam sú nejaké veci ale tie som
veľmi nepochopil… snáď vy pochopíte.
U Cypriána Majerníka je
výstava Anny a Márie Barruszovej a jedna miestnosť s 3ma vecami od Jaroslava
Kyša. Mimo môjho vesmíru… zaujímavé ako môže niekto nájsť súvislosť medzi
kovovými pilinami a “efemérnymi zvyškami politických sôch”… až takú fantáziu ja
teda nemám…
Je to strašne milé, že každého
umelca vie galéria pasovať titulom “výrazný vizuálny umelec svojej doby”… ale veď nech si
každý robí, čo si myslí a nech sa majú všetci radi.
ale veď nech si
každý robí, čo si myslí a nech sa majú všetci radi.
Pálfyho palác ma ale prekvapil… aj keď som tam našiel iba jednu miestnosť,
kde niečo “bolo”… Peter Machajdík ponúka “zvukovo-obrazové prostredie” s
názvom Waters and Cages. Ide o dielo, ktoré asi určite bez čítania
nepochopíte… teda, ja som nepochopil… no keď sa odhodláte čítať… doklapne vám a
aj keď uznáte, že Peter Machajdík žiadne svetové ekologické problémy svojou
prácou nevyrieši, snáď vás aspoň prinúti zamyslieť ako ste na tom s ekológoiu
vy, či vám na nej aj záleží alebo vám je to dosť jedno. Chcel by som však
vedieť, či sú tie tekutiny naozaj z Jang C’-ťiang, Mekong, Ganga, Indus,
Dunaj, La Plata, Rio Grande a Níl… ak hej, thumbs up. Instalácia je doplnená
vecou od Johna Cage-a a asi naviac rezonujúci z celej výstavy je paradoxne malý
kúsok papiera s textom “GET OUT OF WHATEVER CAGE TO HAPPEN TO BE IN“. Je
zvláštne akú veľkú silu dokáže nabielená celulóza a nejaký pigment v sebe mať…
… a potom som bol ešte v Soge, kde
som mal veľmi vtipný zážitok… ak chcete vedieť za akých okolností sa vám môže
stať, že vám Soga-staff z ruky vytrhne katalóg s vecami od Warhola, prečítajte
si zajtrajší príspevok.
adioz arty-people
MAROSBARAN
PS: foto: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/06/vyoperuj-si-niekoho-vo-vyklade-sacok-vo.html
V týchto temných časoch, keď sa
človek len pripojí na FB a vidí všade samé “Bc. Ing. Mgr. Xyz.” veľmi
človeka neprekvapí, že prechádzkou po stepnej Bratislave narazí na výstavu,
ktorá plody práce umelca ponúkajú širokej verejnosti alebo len verejnosti,
ktorá je interested in.
Veľakrát mám z fotografie ako takej
zmiešané pocity… hlavne VŠVU fotografie a tiež intergalaktickej vysoko
konceptuálnej tvorbe not-known umelca, ktorý sa raz za čas objaví v BA a oslní
celú obrovskú hŕstku BA intelektuálnej komunity, ktorá sa rada napije vína a
stretne s kamošmi, ktorých by inak normálne nevidela…
…ale toto bolo fajn a bolo tam aj
víno
Asi pred hodinou som sa vrátil zo Stredoeurópskeho
domu fotografie a vrelo vám odporúčam, aby ste ho v nasledujúcich dňoch
navštívili aj vy. Keď už pre nič – je tam chládok.
Ale ak sa nebodaj naozaj zaujímate o
to, čo noví odchovanci VŠVU z Katedry fotografie zmaterializovali,
skúste si pri návšteve aj čo to prečítať z tých textov, ktoré tam nájdete –
ozrejmia vám situáciu, v ktorej ste sa ocitli, lepšie pochopíte o čo vlastne
ide a pozriete si nejaké celkom fajn obrázky.
Eva Benková vraj reaguje na “silnejúce tendencie naratívnej fotografie”
(má tam gramatickú chybu)… “snaží sa im oponovať a reflektovať ich”… neviem
presne čo sa rozumie pod STNF… nemám pocit, že by boli niekde takéto nejaké
tendencie, čo sa týka foto-sveta, ale ak si to autorka myslí, nechajme jej to.
Zámerne predstavuje čiernobiele fotografie prázdnych lesov a krajín, v ktorých
sa nič neodohráva, jednoducho len sú. Ale vraj sa tam niečo odohralo… pocit
večnosti teda veľmi z tých fotografií necítim, ale aj tak sú to zaujímavé
fotografie… pre mňa – “good work but too much are-you-sure pokecu”.
Ján Kekeli má za tému slovenskú krajinu… nejak sa mi zdá, že v
poslednom čase je veľa VŠVU ľudí hrdých na svoju vlasť – milé … “Aby som zážitok
umocnil, pracujem s dyptichom, ktorý mi ponúka veľkorysý pohľad do
fotografovanej krajiny, ” tvrdí autor a ja krútim hlavu nad tým, čo niektorí
ľudia nevymyslia len preto aby mali “arty-intelectual text”… stačilo povedať,
že technické stuff mi neumožnila urobiť celistvú veľkú fotografiu aby som mal
širokú krajinu, takú akú som chcel, tak som ich dal urobiť na dve časti… zmysel
“diptychu” absolútne postrádam. Fotografia ako monumentálny obraz naozaj
vyzerá, aj zaujímavo vyzerá aj dobre vyzerá aj šecko, len nechápem, prečo sa
robia všetci tak extrémne inteligentní pri svojich textoch… asi chce niekto
zaujať arty-people… veľa šťastia. Aj Ján sa snaží zachytiť večnosť…
… “Aby som zážitok
umocnil, pracujem s dyptichom, ktorý mi ponúka veľkorysý pohľad do
fotografovanej krajiny, ” tvrdí autor a ja krútim hlavu nad tým, čo niektorí
ľudia nevymyslia len preto aby mali “arty-intelectual text”… stačilo povedať,
že technické stuff mi neumožnila urobiť celistvú veľkú fotografiu aby som mal
širokú krajinu, takú akú som chcel, tak som ich dal urobiť na dve časti… zmysel
“diptychu” absolútne postrádam. Fotografia ako monumentálny obraz naozaj
vyzerá, aj zaujímavo vyzerá aj dobre vyzerá aj šecko, len nechápem, prečo sa
robia všetci tak extrémne inteligentní pri svojich textoch… asi chce niekto
zaujať arty-people… veľa šťastia. Aj Ján sa snaží zachytiť večnosť…
Quite-moving je práca Denisy
Slávovej… ani sa nečudujem, prácu D.S. som si dosť všimol medzi
hromadou artu v Dome umenia len pred pár dňami, kde ma dala dole svojím videom
KROJ, o ktorom som sa zmieňoval už v predchádzajúcom článku. Denisa ponúka
možno trochu banálne, no pre mňa (nwm prečo) dosť príťažlivo portréty “Bratov”
– bratov kapucínov – “oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho
povolania… tichú kontemplatívnu polohu… pre mnohých možno nepochopiteľný.” jej
text – max výstižný a trefný asi najlepšie popisuje o čo v daných fotografiách
ide. Pri čítaní slov “oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho
povolania” mi v mysli naskočila myšlienka, akoby malo byť ich povolanie pre
nich akousi chorobou/hriech a Denisa Slávová sa ich takto snaží “portrétovať”
ako čistých/ zdravých – a robí to veľmi dobre. Pri tomto type diel je zaujímavé
na tom to, že v podstate nikdy neviete, či sú fotografie zaujímavé iba kvôli
tomu, čo na nich je – mám na mysli asi nie moc “ou yeah” živote kapucínov,
ktorý z fotografií strašne cítiť alebo či je to čisto vklad autorky… ale asi na
tom veľmi nezáleží, lebo vlastne pri každej práci sa spája rukopis a “vec”…
neviem.
Najvtipnejšia časť výstavy je od Zuzany
Hečkovej. Bravúrne skĺbila slovak-folk a heavy-metal-lifestyle. Jej práca
nerieši žiadnu intergalaktickú tému, je pochopiteľná aj pre takých ľudí ako je
moja mama ale aj pre ľudí, ktorí sa o umenie zaujímajú trochu viac – veľmi
povzbudivé je to, že mladí umelci vždy vedia pracovať s minulosťou svojej
krajiny tak sviežo, vtipne a vizuálne veľmi zaujímavo ako Zuzana.
Martin Frič a jeho Houm svíít houm… trochu mi trvalo, kým som pochopil,
čo to vlastne na výstave čítam predstavuje malokarpatský región. “Život v
takomto reálnom regióne je zábava,” vraví… pre mňa teda veľmi nie…
Zaujímavou konfrontáciou so svojimi
old-lovers predstavuje Barbora Petríková. Priznám sa, že keby som si
nečítal text, nepochopil by som o čo ide, skúste si ho teda prečítať celý až tam
pôjdete – bez neho je to totiž len akási koláž častí ľudského tela, ukazujúca
rôzne veci – od vlasov až po penis (priateľ sa musí určite tešiť). Nechcem
veľmi o nej hovoriť, lebo myslím, že jej práca má väčšie čaro ak si o nej
prečíta priamo v dome fotografie.
… tak, je po ďalšej výstave… víno
tam už asi nebude, ale chládok asi hej, tak nech sa páči za tým, čo nám zas a
znovu VŠVU vychovala a vyhnala von na pašu, do temného sveta reality… fingerz
crozzed for photo-people
MAROSBARAN
PS: nejaké foto nájdete tuna -
http://marosbaran.blogspot.sk/2012/06/diplomky-2012-alebo-nove-odchovane.html
Musím sa priznať, že som trochu
zalámal rukami a uprel oči k Bohu, keď som videl ako sa na našej drahej škole
VŠVU objavil plagát na výstavu ”Obraz, v ktorom žijeme“, ktorá mala
vernisáž už v ďalekom máji… “ďalšia intergalaktická contemporary art výstava,
ktorá oslní celé ľudstvo a na kolená padne celá Bratislava”, povedal som si
trochu (DOSŤ) povrchne a išiel hore do ateliéru na odevný dizajn.
Vernisáž som pochopiteľne ignoroval
a na výstavu úplne zabudol, hoci plagát ma v škole strašil dlhé týždne… (toto
je čisto subjektívna záležitosť… niekomu sa môže zdať plagát strašne geniálny…
a v podstate je to jedno… proste not my cup of tea)
Až dodnes.
Keď som sa ani neviem ako ocitol v
blízkosti Domu umenia, celkom vytešený z toho, že mám za sebou poslednú
VŠVU-skúšku, tak som si povedal, že trochu hrôzy znesiem a vkročil som dnu.
A bol som dosť prekvapený… pri
niektorých veciach dokonca ovalený, niektoré som chcel ukradnúť a ďalšie som
nepochopil… tých, čo som nepochopil bolo asi najviac… ale nevadí, veď choďte
sami, potom mi niekto vysvetlíte…
Nebudem písať official stuff typu:
“Práce študentov študijných
programov a odborov fotografie realizovaných na českých a slovenských
umeleckých školách. Výstavný projekt Obraz, v ktorom žijeme predstaví
fotografickú tvorbu takmer 70 študentov všetkých českých a slovenských
umeleckých škôl, na ktorých sú akreditované programy alebo odbory pre oblasť
Fotografie.”
…ktoré si sami môžete pekne
vygoogliť, ak o nich dokonca už aj neviete… výstava je k dispo predsa len už
nejaký ten týždeň… napíšem však o veciach, ktoré ma osobne zaujali/prekvapili a
ktoré (si myslím) zaslúžia pozornosť…
Pamätal som si to už z niektorého z
VŠVU prieskumov… už vtedy ma to zaujalo… a bol som desne rád, že to vidím
znovu, lebo je to podľa mňa max adoration… Denisa Slávová+Juraj Starovecký
– KROJ.
Neviem ani poriadne ako začať… nie
som veľký fan videoartov, ale Kroj pre mňa naozaj mal dušu a vynikal z výstavy
asi najviac. Nápad s dievčinou v kroji kráčajúcou z lesa do ulíc BA až na
Hlavnú stanicu považujem za nápad extrémne banálny no zároveň extrémne
podivuhodný. Keď som tam dnes pred tým stál, mal som pocit, že sa nepozerám na
“dievča v kroji” ale na akýsi “portrét samoty” a napadlo mi, že presne tak ako
sa cítila dievčina sa cíti každý jeden človek na zemi… z času na čas. Video je
extrémne poetické a jednoduché zároveň avšak neviem ako by video vyzeralo mimo
SVK, či by nestratilo myšlienku a silu. Možno práve preto ma tak zaujalo –
nepoznám až tak strašne veľa diel, ktoré pracujú so slovenským kultúrnym dedičstvom
zasadeným do súčasnosti, ktoré by ma tak oslovili… Stratenosť v prítomnosti,
samota… thumbs up!
Neviem, či je silné tvrdiť, no
myslím, že Kroj zaujme obrovskú škálu ľudí – od mojej babky až po arty-ľudí…
neviem ale myslím si to.
Ďalší banálny (zdá sa, že najlepšie
nápady sú banálne ) mala Slávka
Bulíková so svojou knihou “Spomienky na koži”. Ukazuje mnohých
jednotlivcov, ich tetovania a ich mini spovede prečo-začo-načo tetovanie. Hoci
nemám k tetovaniu žiaden brutálny vzťah, kniha ma oslovila… možno skôr teda pre
tie výpovede ako pre vizuálnu stránku… pripomenula mi zopár ľudí a ich
myšlienky, ktoré mi zdelili o tetovaniach, ktoré zdobia (?) ich telá a bolo to
fajn…
) mala Slávka
Bulíková so svojou knihou “Spomienky na koži”. Ukazuje mnohých
jednotlivcov, ich tetovania a ich mini spovede prečo-začo-načo tetovanie. Hoci
nemám k tetovaniu žiaden brutálny vzťah, kniha ma oslovila… možno skôr teda pre
tie výpovede ako pre vizuálnu stránku… pripomenula mi zopár ľudí a ich
myšlienky, ktoré mi zdelili o tetovaniach, ktoré zdobia (?) ich telá a bolo to
fajn…
Oto Skalický prekvapil svojím Projektom 174 – najlepšie vidieť – netreba
opisovať – našiel veľmi zaujímavú súvislosť… keďže pochádzam prakticky z lesa a
skoro od Číny, jeho nápad ma dosť zaujal.
Zato Juraj Starovecký s
Narošiteľom mi prišiel hilarious… či v dobrom, neviem ale zasmial som
sa… posúďte sami…
ale zasmial som
sa… posúďte sami…
Alexandra Borsíková – Čierne vdovy – C-print – thumbs up.
Tatiana Takáčová vám svojou prácou ukáže ako sa robí bakalárka… už je asi po
termínoch, ale tí, ktorých to čaká o rok by sa mohli ísť pozrieť, pobaviť a
možno aj poučiť.
A môžte tam vidieť aj chlieb… či
sendvič, či čo to je…
Lara Clarke-Wardle-iná vec vyzerala zaujímavo, no nemal som čas sa ňou
zaoberať nejako do hĺbky… mohli by ste tam niekto ísť a potom o tom napísať, že
čo to vlastne bolo…
Ešte by som čo to napísal, ale o pol
hodiny je v NuSpirite fashionshow A. Pojezdálovej a M.
Ferklovej, kde by som nerád chýbal, tak budem končiť… ak máte málo, choďte
do Domu umenia sami – určite si tam nájdete veci, ktoré vás zaujmú –
upozorňujem však, že niektoré veci si vyžadujú dosť čítania… a nervy naň..
Takže nové zistenie pre mňa – aj
škaredý plagát môže byť z dobrej výstavy
adiozz ľudia
MAROSBARAN
PS: už len 3dni, ta choďte!
V celom bratislavskom kráľovstve je
všeobecne známe, že VŠVU-národ je veľmi akčný, čo sa týka eventov, výstav alebo
opekačiek. Malých či veľkých… dobrých či zlých… alebo takých, ktorých prínos
pre ľudstvo sa v tomto čase nedá presne určiť.
Bolo tomu tak aj dnes.
M.M.V. – “malá milá výstava”, asi
tak by som nazval to, čo sa dnes o 18:00 odohralo v kníhkupectve Artforum.
Alexandra Hovorková, študentka ilustrácie na VŠVU zverbovala ženskú zložku,
ktorá má čo to dočinenia s prof. Dušanom Kállayom a zorganizovala malú
prezentáciu tvorby, čo vzniká pod vedením majstra Alice z krajiny zázrakov.
Neriešil som, prečo len ženy lebo
som sa bál, či to nemá nejaký feministický podtón… “my sme rozkošné,”
komentovala Kristína Kubáňová, ktorá výstavu otvárala.
Je fajn, že je tu taká snaha ukázať
malý kúsok zo svojej práce v tak atypickom mieste ako je kníhkupectvo – dotyčné
študujú ilustráciu a to mi príde ako taká celkom fajn súvislosť – noví
kníhkonzumenti takto budú mať šancu aj nahliadnuť do “fresh as much as
possible” ilustrácie, ktorá je ešte len vo vývine no u niektorých jednotlivcov
už teraz veľmi výrazná jedinečnosťou svojho rukopisu – spomeniem Mirku
Rudášovú, Šarlotu Dzuriakovú a Zuzanu Mlynárčikovú.
Trochu smutné je, že sa tak dlho
čakalo na Dušana Kállaya… išlo síce o malú výstavu, no bolo to milé gesto a
osobne som očakával, že tam bude… škoda… snáď sa príde pozrieť neskôr a snáď
pôjdete aj vy, keď už pôjdete okolo a budete mať pocit, že máte doma málo kníh
alebo veľa peňazí pri sebe…
A čo hlásala záverečná reč? – “… a
keby ste nám chceli vydať knižky, tak my budeme rady… do budúcna…”
…kiežby!
MAROSBARAN
Prečo sa Bruno mýlil alebo ako
dopadla absolventská prehliadka fashion-ľudí z VŠVU
Tešil som sa na to ako malé decko. A
dosť dlho…
Absolventská prehliadka ľudí z odevu
z VŠVU je “can not miss” akcia pre všetkých BA ľudí, ktorých zaujíma móda alebo
chcú len podporiť svojich kamošov, ktorých obľubou je nakupovať, strihať a
následne zošívať nechutne drahé látky.
O 19:00 bolo celé čierne divadlo
Meteorit na Čulekovej 3 plné arty ľudmi, fashion ľuďmi a rodinou. A bol som tam
aj ja, šokujúco, ale nie ako rodina.
Vždy keď sa niečo v živote naučíte,
keď sa ocitnete v kolektíve iných ľudí, ktorí vám ukážu kúsok svojho sveta a
vysvetlia vám princípy ako funguje, pochopíte časť vesmíru o ktorej ste toho až
tak veľa nevedeli. Začnete si prácu cudzích ľudí vážiť omnoho viac a uvedomíte
si, že veci, ktoré beriete ako samozrejmé, sú veľakrát big-deal. Asi také niečo
som mal v hlave, keď som sa ocitol na odeve VŠVU.
Uvedomíte si, že všiť rukáv, či
dobre zažehliť nwmčo nie je len taká samozrejmosť a keď najbližšie budete
kráčať okolo nejakého sekáča, uvedomíte si, že sa pozeráte do výkladu
neohodnotenej alebo nedocenenej práce, ktorú niekto pred vami vynaložil. A
príde vám z toho smutno.
Na svete je veľa oblečenia, veľa
košieľ, veľa rób… vraj už všetko bolo urobené, vymyslené a realizované, no
stále je tu niečo, čo ľudí trhá k tomu, aby znovu išli na fashion show,
výstavu, či event.
Niekedy sa zamotám…
…čo som ale chcel povedať je to, že
mi bolo cťou mať možnosť vidieť to, čo som (už) včera v Meteorite videl a to z
viacerých dôvodov, aj keď nie zo všetkých modelov som bol úplne mimo. Vlastne
ani neviem, či som z niektorých mimo bol, ale na tom v podstate nezáleží…
Hromada nedocenenej práce môže byť o
pár dní aj z vecí z Meteoritu. Ľudia na prehliadke makali ako zverce. Niektorí
viac, iní menej, no všetci makali.
Rozmýšľal som, o čom budem asi tak
písať, keď už bude po… myslel som si, že veď dám nejaké 2-3 vety o každom
návrhárovi, keďže sa nehrám na žiadneho módneho fancy experta, len človeka,
ktorý vie, čo sa “mu páči a čo nie” alebo čomu “rozumie alebo nie”, budem maximálne
subjektívny, lebo iný ani moc byť neviem, pozdravím všetkých navôkol, zaprajem
šecko dobré návrhárom a vezmem ICčko do Kysaku a koniec.
No potom som si pomyslel, že veď to
budú písať asi všetci ostatní blogeri, tak čo sa budem opakovať aj tak si každý
na tie veci musí urobiť vlastný názor, ak si ho ešte neurobil…
Ak mám spomenúť – pre mňa osobne –
max adoration – Lena Rypáková, ktorej “Ceci nest pas un papillon” sa mi páčil
už na školskom prieskume a Maja Božovič, ktorej čierne kusy boli proste “steal
me”. O čom ich kolekcie boli si môžete sami vygoogliť, o tom písať nebudem.
Technicky to mal asi najzložitejšie Libor Komosný, ktorého myslím, že moc
rozvádzať nemusím. On vie, čo chce a to niekedy stačí.
Chcel by som spomenúť niečo iné – a
to nevyhnutnosť edukácie ľudu – aj ortodoxných fashion-ľudí, ktorí sa zaujímajú
len o glam a cm na opätkoch v tom, čo takú prehliadku akú mali okoloidúci na
Čulekovej možnosť včera vidieť, stojí urobiť. Koľko brutálnej námahy,
odhodlania, času a v neposlednom rade aj peňazí si to vyžaduje.
Dosť ma niekedy prekvapí skutočnosť,
ako keď návrhárov vidím v škole – spotených s vulgarizmami na jazyku s
dopichanými rukami, no s obrovským odhodlaním a chuťou ukázať svetu práve tú
ich víziu módy, akú majú v hlave práve oni a potom ako ich následne vidím
osprchovaných, nalíčených a jednoducho effortless vyzerajúcich na fashion show.
Prekvapuje ma, ako to niektorí dávajú a strašne im držím palce.
Chcel by som aby ste sa zamysleli na
tom, či viete čo taká realizácia stojí a či ju viete patrične ohodnotiť… alebo
či je vám to vlastne strašne jedno. Či viete prijať aj odvrátenú stránku fancy
fashion show.
Myslím si, že je to brutálne
potrebné aby si to ľudia už len uvedomili… netreba o tom špiritizovať, stačí si
uvedomiť a trochu sa zamyslieť. Nevnímať to ako “čosiprebohaoblečiem” ale aj
ako pokoru a poctu ľuďom, ktorí to celé dali dokopy.
Cause, at the end of a day… it s
just all about them.
A prečo sa Bruno mýlil? Práveže ani
neviem… ale niektorých ľudí vraj pekne na+ral… … ale myslím, že
žiaden big deal, len chvíľkové vzplanutie hnevu. Niekedy nie je najlepšie, keď
použijete zdrobneninu mena aj keď sú vaše úmysly len a len dobré…
… ale myslím, že
žiaden big deal, len chvíľkové vzplanutie hnevu. Niekedy nie je najlepšie, keď
použijete zdrobneninu mena aj keď sú vaše úmysly len a len dobré…
Bruno je fajn.
…bude video… ale zatiaľ musím chytiť
vlak…
fingers crozzed 4 all 343 people
MAROSBARAN
13.6.2012
…video:
http://www.youtube.com/watch?v=7nFRkF7rO_0&feature=plcp
THE FLOCK SYNDROME alebo PO DRUHOM
DNI LETNÉHO PRIESKUMU VŠVU (2.6.2012)
… mam toho dosť veľa v hlave, čo by
som napísal, no musím sa učiť na skúšku, tak vám zatiaľ ponúknem jednu z vecí,
ktorú na prieskume môžete vidieť.
Na odeve sme mali za úlohu napísať
si poviedku o 2 postavách a realizovať odevy pre tieto dve postavy tak, aby
vyjadrovali to, čo sa medzi nimi stalo… a z toho všetkého urobiť animáciu. (+
na odev sme mohli použiť len biele materiály)
Môj prvý impulz, ktorý mi v hlave
vznikol bol kŕdeľ motýľov, ktoré vylietajú spod bielej sukne… začal som rozmýšľať
a vyskladávať, čo by sa tam asi tak mohlo stať…
Vzniklo toto:
KŔDEĽ MOTÝĽOV
Všetko bolo v poriadku, pokiaľ do kráľovstva raz v noci na bránu mesta nezabúchala starena, dožadujúca sa stretnutia sa s kráľovým synom.
„Mám pre neho veštbu, ktorá zmení jeho život,” povedala.
Nebolo zvykom, len tak niekoho za princom púšťať, no kráľ bol zvedavý, čo také jeho synovi môže taká starena povedať.
„Kŕdeľ motýľov zlomí ti srdce,” za hromu vykríkla, hneď ako princ prišiel do sály a mŕtva padla na zem.
Strach upadol na celé kráľovstvo. Princ, aby ochránil svoje srdce, obrnil sa brnením. Chcel zastrieť svoje srdce pred vonkajším svetom, aby osleplo aby nevedelo rozpoznať svet okolo seba, aby nikdy neuvidelo kŕdeľ.
Princ to nevedel, no okolo jeho srdce začalo obrastať akousi škrupinou… jeho srdce sa zakuklilo ako larva motýľa. Taký následok mal jeho čin.
So zakukleným srdcom sa princ postupne menil na príšeru, šialenca, ktorý si zaumienil, že zničí všetky motýle v kráľovstve. Nenávisť bola neprekonateľná.
Ľudia si mysleli, že sa naozaj pomiatol a bola to pravda. V čase, keď sa odohrával náš príbeh boli motýle krotké. Nebáli sa ľudí, sadnúť si im do dlaní, na pery, na vlasy, no aj tak, zabiť všetky motýle v kráľovstve bolo niečo, načo by človek v živote nepomyslel… veď motýle samotné žijú len zopár dní, no každý deň sa ich rodia stovky…
Princ každé ráno, vybavený lukom a šípom opúšťal zámok a celý deň lovil tie krásne, no v jeho očiach démonické tvory. Po nejakom čase sa naozaj zdalo, že motýľov v kráľovstve ubúda a princ ešte viac spyšnel.
Bol krásny deň, keď sa princ zase vybral na lov. Široko-ďaleko nebolo nikde žiadneho motýľa, keď tu zrazu v diaľke zazrel krásne dievča, skrývajúce sa v tráve.
Zahorel k nej vášňou, hneď ako ju uvidel. Srdce sa mu prebudilo, kukla sa roztrhla a priamo zo srdca mu vyletel motýľ rýchlosťou smerujúc k dievčine.
Princ si len všimol, ako podvedome vyberá z tulca šíp, napína luk a sleduje ako šíp prebodáva vzduch medzi ním a kráskou. V slnku sa zaleskli slzy, ktoré kráske padali.
V momente keď sa motýľ dotkol slzy, padajúcej nadol, prebodol jeho krídla šíp.
Ako kráska padala na zem, zodvihla sa jej sukňa… Motýlí kŕdeľ vyletel k nebu a možno sa dotkol aj slnka.
Keď krásku princ držal umierajúcu v náručí, až vtedy pochopil, že to nie jeho pričinením miznú v kráľovstve motýle, ale že to láskou dievčiny. Dievčiny, o ktorej ani nevedel, že existuje. Že to ona svojim žiaľom a slzami privolala motýle k sebe aby sa jej skryli pod sukňu, kde sa usadili akoby sa rozhodli zaspať na zimný spánok.
Skrývali sa tam, skrývali pred svetom svoju krásu, lebo ňou nechceli spôsobovať kráske žiaľ. Žiaľ spôsobovali tým, že existovali.
Kráska túžila pomôcť princovi zbaviť sa motýľov, no v žiali, keď sa rozplakala nad tým, že nie je ich schopná ani napriek láske k princovi zabiť. Keď raz jedna zo sĺz vyronených padla na krídlo motýľa, motýle sa vzdali svojej krásy a skryli ju pod kráskinu sukňu. Pridal sa jeden, za ním druhý… za každú slzu jeden motýľ…
A aj keď je teraz kráska mŕtva a motýle na slobode… motýle už nikdy neboli také ako predtým. Odvtedy prestali ľuďom sadať do dlaní, ako to robili za starých čias, obávajúc sa, že svojou prítomnosťou spôsobia ďalšiu tragédiu, ako princovi a kráske.
Všetko bolo v poriadku, pokiaľ do kráľovstva raz v noci na bránu mesta nezabúchala starena, dožadujúca sa stretnutia sa s kráľovým synom.
„Mám pre neho veštbu, ktorá zmení jeho život,” povedala.
Nebolo zvykom, len tak niekoho za princom púšťať, no kráľ bol zvedavý, čo také jeho synovi môže taká starena povedať.
„Kŕdeľ motýľov zlomí ti srdce,” za hromu vykríkla, hneď ako princ prišiel do sály a mŕtva padla na zem.
Strach upadol na celé kráľovstvo. Princ, aby ochránil svoje srdce, obrnil sa brnením. Chcel zastrieť svoje srdce pred vonkajším svetom, aby osleplo aby nevedelo rozpoznať svet okolo seba, aby nikdy neuvidelo kŕdeľ.
Princ to nevedel, no okolo jeho srdce začalo obrastať akousi škrupinou… jeho srdce sa zakuklilo ako larva motýľa. Taký následok mal jeho čin.
So zakukleným srdcom sa princ postupne menil na príšeru, šialenca, ktorý si zaumienil, že zničí všetky motýle v kráľovstve. Nenávisť bola neprekonateľná.
Ľudia si mysleli, že sa naozaj pomiatol a bola to pravda. V čase, keď sa odohrával náš príbeh boli motýle krotké. Nebáli sa ľudí, sadnúť si im do dlaní, na pery, na vlasy, no aj tak, zabiť všetky motýle v kráľovstve bolo niečo, načo by človek v živote nepomyslel… veď motýle samotné žijú len zopár dní, no každý deň sa ich rodia stovky…
Princ každé ráno, vybavený lukom a šípom opúšťal zámok a celý deň lovil tie krásne, no v jeho očiach démonické tvory. Po nejakom čase sa naozaj zdalo, že motýľov v kráľovstve ubúda a princ ešte viac spyšnel.
Bol krásny deň, keď sa princ zase vybral na lov. Široko-ďaleko nebolo nikde žiadneho motýľa, keď tu zrazu v diaľke zazrel krásne dievča, skrývajúce sa v tráve.
Zahorel k nej vášňou, hneď ako ju uvidel. Srdce sa mu prebudilo, kukla sa roztrhla a priamo zo srdca mu vyletel motýľ rýchlosťou smerujúc k dievčine.
Princ si len všimol, ako podvedome vyberá z tulca šíp, napína luk a sleduje ako šíp prebodáva vzduch medzi ním a kráskou. V slnku sa zaleskli slzy, ktoré kráske padali.
V momente keď sa motýľ dotkol slzy, padajúcej nadol, prebodol jeho krídla šíp.
Ako kráska padala na zem, zodvihla sa jej sukňa… Motýlí kŕdeľ vyletel k nebu a možno sa dotkol aj slnka.
Keď krásku princ držal umierajúcu v náručí, až vtedy pochopil, že to nie jeho pričinením miznú v kráľovstve motýle, ale že to láskou dievčiny. Dievčiny, o ktorej ani nevedel, že existuje. Že to ona svojim žiaľom a slzami privolala motýle k sebe aby sa jej skryli pod sukňu, kde sa usadili akoby sa rozhodli zaspať na zimný spánok.
Skrývali sa tam, skrývali pred svetom svoju krásu, lebo ňou nechceli spôsobovať kráske žiaľ. Žiaľ spôsobovali tým, že existovali.
Kráska túžila pomôcť princovi zbaviť sa motýľov, no v žiali, keď sa rozplakala nad tým, že nie je ich schopná ani napriek láske k princovi zabiť. Keď raz jedna zo sĺz vyronených padla na krídlo motýľa, motýle sa vzdali svojej krásy a skryli ju pod kráskinu sukňu. Pridal sa jeden, za ním druhý… za každú slzu jeden motýľ…
A aj keď je teraz kráska mŕtva a motýle na slobode… motýle už nikdy neboli také ako predtým. Odvtedy prestali ľuďom sadať do dlaní, ako to robili za starých čias, obávajúc sa, že svojou prítomnosťou spôsobia ďalšiu tragédiu, ako princovi a kráske.
šaty, ktoré som vytvoril, môžete
vidieť tu:
a video, na ktorom som spolupracoval
s reštaurátorkou Emíliou Rudinskou tu:
Je zaujímavé, že niekomu sa moja
práca ohľadom motýľov strašne páči a iní pri komentovaní použijú slová ako
“amaterizmus”, “hranie sa s mýtmi” a iné veci…
Ja nevravím, že to, čo som urobil je
spása ľudstva, no snažil som sa to urobiť tak ako som najlepšie vedel a ako som
cítil, že to má byť. Nevravím, či je to umenie alebo nie je… mne je jedno, či
to umenie je… pre mňa to je dôležitá výpoveď a to (mne) stačí… či vám, to
neviem.
MAROSBARAN
PREČO SA ĽUDIA CHYTAJÚ MODELOV NA
ODEVE ALEBO ČO SA DIALO NA DRUHOM DNI LETNÉHO PRIESKUMU VŠVU
(nasledujúci článok som písal
2.6.2012)
Mám posledných 15 minút stráženia na
odeve a tak som sa rýchlo rozhodol napísať zopár slov o druhom dni.
Mal som namierené na Hviezdko, no
keďže máme v pondelok skúšku z Dejín umenia, pochopiteľne som sa ráno učil a
zaspal… a zobudil sa krátko pred 12stou, takže v ideálny čas na to aby som sa
hodil do sprchy a utekal na 207/203 strážiť ateliér odevného dizajnu.
Už keď som prišiel bola škola dosť
plná, čo ma celkom potešilo, snád ľudia ešte nie sú úplne z tých telenoviel a
reality stuff z TV mrdnutí a zaujíma ich aj niečo zmysluplnejšie.
Keďže som musel sedieť na odeve a
strážiť, z prieskumu som toho dnes moc veľa nevidel, no napíšem o niečom čo
štve všetkýchy ľudí z módy.
ĽUDIA, PLZ, NECHYTAJTE SA MODELOV!!!!
Viem, že sú pekné, niektoré mäkké a
lesklé, flitrové a farebné, ale ľudí z módy ich realizácia stála dosť veľa
námahy – svojou zvedavosťou im nechtiac takýmto obchytkávaním odevov ich modely
ničíte. Majte trochu pochopenia.
Kým som nenastúpil na odev, sám som
netušil, že robiť odev je taký BIG DEAL. Látky sú nechutne drahé a realizácia
strašne zdĺhavá – my, študenti si to všetko platíme sami, preto chápte, že je
fest na mieste ak zazriete ako niekto obďaleč fučí hnevom pri tom ako si
utierate ruky o jej/jeho róby.
Ak máte naozaj o nejaké odevy
záujem, neváhajte niektorého z dizajnérov osloviť – všetci vám radi o danom
modely niečo povieme a tiež aj náležito ukážeme.
Majte RESPECT ľudia,
v mene Fashion ľudí 343
MAROSBARAN
(sorry, angličtina… práca do školy,
ale tak verím, že mnohí viete po A… a ak nie, nevadí… aj tak je to len pre
fashion ľudí… a tí väčšinou po A vedia… ostatní nečítajte, nebude vás to
zaujímať)
Hey people,
are u still alive? I decided to share my the most ultimate first essssay from HKU for Mr. Wim. The deal was – What is fashion and when fashion really began?
… don t know if he liked it or not so much… hope u will, althought it s kind of easy going “essay”…
Don t eat old cheessseee…
are u still alive? I decided to share my the most ultimate first essssay from HKU for Mr. Wim. The deal was – What is fashion and when fashion really began?
… don t know if he liked it or not so much… hope u will, althought it s kind of easy going “essay”…
Don t eat old cheessseee…
Adios,
MAROSBARAN
MAROSBARAN
The most important thing in the
world or R.I.P. dinosaurs
(18.9.2012, Maroš Baran)
(18.9.2012, Maroš Baran)
What is fashion , what is not
fashion? What fashion wished to be and what wish to be fashion? And… does it
really matter?
Since we discovered that we are naked, if as Bible or old testaments do say, are right, there was a question if it was more fashionable to have a maple leaf or a leaf of abele… If something fits more, suits better, looks better or it just better is. Also if it is just easier to get… as far running before dinosaurs was probably more sirious stuff than being fashionable… However, R.I.P. dinosaurs, welcome chickens and overprized fashion.
I believe that we can talk about fashion when the mankind really started to use their brain. Trying to gain better and better life, with living, housing, clothing… As Vivien said: „You have a much better life if you wear impressive clothes“ (1). Since using brain is not so painfull and expensive, why not to make life as great as possible?
„Fashion is not something that exist only in clothes. Fashion is in the air. It has something to do with ideas, with the way in which we live, with what happens around us.“ (2)
Fashion as an organism, which live in our mind, an animal, which has a visible roots but invisible and undescribable flowers. Everybody just feels the scent, that it really is and it really exists and it is strong, touching everybody, if he/she wants or not. Rooted in our minds or maybe in our hearts, if it is not the same thing of course, we do care, even some of us still try to pretend to be dinosaurs…
As a beauty, with which fashion always work, can not be described universally, as everybody feels different. We got a sence what beauty is, but can we really be sure that our beauty is the real one? Probably not so much, but we can survive this unconscionability, sometimes very sweet one. Maybe that is the reason, why it is so attractive. There is nothing worse, than boredom… And being right in something contains always surtain sand seed of it if we want or not.
We can only guess… nothing more.
To have our own personal opinion.
Our taste.
Our story.
Nothing more.
Nothing less..
„ A beautiful flower does not exist. There is only a moment when a flower looks beautiful.“ (3)
Since we discovered that we are naked, if as Bible or old testaments do say, are right, there was a question if it was more fashionable to have a maple leaf or a leaf of abele… If something fits more, suits better, looks better or it just better is. Also if it is just easier to get… as far running before dinosaurs was probably more sirious stuff than being fashionable… However, R.I.P. dinosaurs, welcome chickens and overprized fashion.
I believe that we can talk about fashion when the mankind really started to use their brain. Trying to gain better and better life, with living, housing, clothing… As Vivien said: „You have a much better life if you wear impressive clothes“ (1). Since using brain is not so painfull and expensive, why not to make life as great as possible?
„Fashion is not something that exist only in clothes. Fashion is in the air. It has something to do with ideas, with the way in which we live, with what happens around us.“ (2)
Fashion as an organism, which live in our mind, an animal, which has a visible roots but invisible and undescribable flowers. Everybody just feels the scent, that it really is and it really exists and it is strong, touching everybody, if he/she wants or not. Rooted in our minds or maybe in our hearts, if it is not the same thing of course, we do care, even some of us still try to pretend to be dinosaurs…
As a beauty, with which fashion always work, can not be described universally, as everybody feels different. We got a sence what beauty is, but can we really be sure that our beauty is the real one? Probably not so much, but we can survive this unconscionability, sometimes very sweet one. Maybe that is the reason, why it is so attractive. There is nothing worse, than boredom… And being right in something contains always surtain sand seed of it if we want or not.
We can only guess… nothing more.
To have our own personal opinion.
Our taste.
Our story.
Nothing more.
Nothing less..
„ A beautiful flower does not exist. There is only a moment when a flower looks beautiful.“ (3)
What more than a moment we got? What
more than a moment could fashion give us? Fragile, maybe naive, but sometimes
independent, strong and even hungry for war.
„…beauty is an ambiguous mix between life and death…“ (4)
Trying to find our own path throught this battlefield, when roses have thorns and princesses are bold, sky is red and ocean reflects as a mirror, time, when nothing is sure… with these emotions in the heart , making it visual in clothes, that is fashion for me.
„I have learned that I can destroy a dress beautifully.“ (9)
Way of communication, way of expression, way of revelation and defeating the blindness. Not making everything clear, immortal or beautifull, but just trying to find a deep forest in which you can find a friend. Maybe lover, maybe liar. Does not matter. Just somebody who is alive with the brain willing to use it with a little sence for emotion.
Connecting with the forest, we will reflect surroundings, filling the gap in the world.
„Because the fashion is so indicative of the political and social climate in which we live, what we wear will always be a symptom of our enviroment.“ (5)
Of course, everybody does fill the gap. However, how, that is what really matter. To find our own way of dealing with ordinary things remaking them into something magical with a sence of immortality, using in replacing the leaves, that is fashion, which matters. For me, at least.
„Six months ago that didn t exist, now it does exist. Nobody ever walked the planet wearing this before.“ (6)
It is a gift, which is extraordinary as a human being itself, to be able to make something, which did not exist before, anywhere in the entire world. Somebody can do it better, somebody worse. But we try, that matters.
„Designing is like a writing a book: the words come out fluidly but to put them in the right context is not always that easy.“ (10)
Fashion is something which we included in our lives, because we decided not to be animals or to try to pretend not to be anymore as much as possible. Even there is also fashion for the animals, of course…
Cover the body with something innovative, something full, something real, even it is artificial and fake, believing in it makes it real, at least for us, if the whole world, do not really care… I fit does, great, but as far as I know, does not really matter…
„I am not really interested in fashion.“ (7)
„Everything that needs an explanation or description is not worth it.“ (8)
„…beauty is an ambiguous mix between life and death…“ (4)
Trying to find our own path throught this battlefield, when roses have thorns and princesses are bold, sky is red and ocean reflects as a mirror, time, when nothing is sure… with these emotions in the heart , making it visual in clothes, that is fashion for me.
„I have learned that I can destroy a dress beautifully.“ (9)
Way of communication, way of expression, way of revelation and defeating the blindness. Not making everything clear, immortal or beautifull, but just trying to find a deep forest in which you can find a friend. Maybe lover, maybe liar. Does not matter. Just somebody who is alive with the brain willing to use it with a little sence for emotion.
Connecting with the forest, we will reflect surroundings, filling the gap in the world.
„Because the fashion is so indicative of the political and social climate in which we live, what we wear will always be a symptom of our enviroment.“ (5)
Of course, everybody does fill the gap. However, how, that is what really matter. To find our own way of dealing with ordinary things remaking them into something magical with a sence of immortality, using in replacing the leaves, that is fashion, which matters. For me, at least.
„Six months ago that didn t exist, now it does exist. Nobody ever walked the planet wearing this before.“ (6)
It is a gift, which is extraordinary as a human being itself, to be able to make something, which did not exist before, anywhere in the entire world. Somebody can do it better, somebody worse. But we try, that matters.
„Designing is like a writing a book: the words come out fluidly but to put them in the right context is not always that easy.“ (10)
Fashion is something which we included in our lives, because we decided not to be animals or to try to pretend not to be anymore as much as possible. Even there is also fashion for the animals, of course…
Cover the body with something innovative, something full, something real, even it is artificial and fake, believing in it makes it real, at least for us, if the whole world, do not really care… I fit does, great, but as far as I know, does not really matter…
„I am not really interested in fashion.“ (7)
„Everything that needs an explanation or description is not worth it.“ (8)
1. Claire Wilcox – Vivien Westwood,
2003, Vivien Westwood, p. 9
2. Fashion Now, 2003, Coco Chanel, p. 266
3. Fashion Now, 2003, Yohji Yamamoto, p.533
4. Fashion Now, 2003, Ennio Capasa, p.92
5. Fashion Now, 2003, Alexander McQueen, p.331
6. Fashion Now, 2003,Vivien Westwood, p. ???
7. Fashion Now, 2003, Hussein Chalayan, p. 110
8. Fashion Now 2, 2005, Voltaire, p. 151)
9. Fashion Now 2, 2005, Atsuro Tayama, p. 102)
10. Fashion Now 2, 2005, AF Vandevorst, p.55)
2. Fashion Now, 2003, Coco Chanel, p. 266
3. Fashion Now, 2003, Yohji Yamamoto, p.533
4. Fashion Now, 2003, Ennio Capasa, p.92
5. Fashion Now, 2003, Alexander McQueen, p.331
6. Fashion Now, 2003,Vivien Westwood, p. ???
7. Fashion Now, 2003, Hussein Chalayan, p. 110
8. Fashion Now 2, 2005, Voltaire, p. 151)
9. Fashion Now 2, 2005, Atsuro Tayama, p. 102)
10. Fashion Now 2, 2005, AF Vandevorst, p.55)
Van Gogh Museum, Amsterdam
10.9.2012
10.9.2012
In my first ever official visit in
Amsterdam, Van Gogh Museum was the thing, not to be missed. Wandering the
streets of the capital of Netherlands, with 2 maps, getting lost every 5
minutes, maybe after one hour I appeared in the front of the building, which
contains the biggest collection of one of my artistic heroes in painting.
Surroundings around the museum are
absolutly beautifull… so much places to sit down and enjoy the existence in
Amsterdam, just to sit next to the building of sunflower painter and
think about the tragedy, which covered all his life, all his thoughts, all his
paintings… Could he ever imagine, what his works start? What kind of influence
his work will have hundred years later? How many artists, how many poets, how
many people would he influence with his struggling life and tragic death? We
will probably never know… all we can do is to wonder…
With these big thoughts I entered
the museum, about which I was so thrilled… I had huge expectations and as I
found out… maybe huge should be just big and everything would be perfect…
I was not so blown away… I am sorry,
but I really have to tell that…
The building is spectacular… but the
collection… I found her very very weak… the museum do have maybe the biggest
collection of van Goghs, but I am not so sure, if they have the best pieces,
which exist…
Huge wall just for one van Gogh
selfportrait… the only, that exist, showing the artist with his brushes seemed
weak and empty… I do understand the importance of that painting, but I did not
get very good impression of the installation of that work…
And I was not very lucky – one parth
of the exhibition was closed… who knows, what pieces they are hidding there…
However I was very happy to see his
notorious painting of his room and his chair… both of them I really adore… also
skull with cigarette and two versions of sunflowers, which they show there. His
japanesse paintings I find very interesting as well, because they are showing
his delicacy and strength of his painting.
Surprising for me was, when I saw
the painting, which museum consider to be his last work… I have never seen it,
nowhere in any artbook… of course I did know his „official“ last work – “Wheat
Field with Crows”, which I consider as an ultimate van Gogh painting.
With what I was probably moved the most was surprisingly the photography of his grave. Resting in peace just next to his brother ‘s…
I can not imagine how hard it must have been for Johanna van Gogh-Bonger to carry on van Gogh’s legacy… but what she have done, what she has achieved is really something what deserves respect… the big one. I wish there were more people like she was…
With what I was probably moved the most was surprisingly the photography of his grave. Resting in peace just next to his brother ‘s…
I can not imagine how hard it must have been for Johanna van Gogh-Bonger to carry on van Gogh’s legacy… but what she have done, what she has achieved is really something what deserves respect… the big one. I wish there were more people like she was…
FOTO:
Elizabeth Siddal ani netušila akú
službu ľudstvu robí, keď hodiny a hodiny trávila vo vani, pózujuc môjmu
najorodovanejšiemu z preraffaelistov, ktorý niesol meno Sir John Everett
Millais… Millais podkladal pod vaňu svietniky aby slečna Elizabeth
neumrzla… raz sa však stalo, že maliar bol zanietený do svojej práce tak
vášnivo a modelka bola tak zapozeraná do stropu, že svietniky dohoreli, voda vo
vani sa rýchlo ochladila a chudera Elizabeth sa skoro rozbila na milión kúskov…
ach, aké úžasné je mať v 21. storočí kohútik s teplou vodou, že?
Ofélia (1851–1852) je jedna z najgeniálnejších malieb, aká sa kedy
na planéte Zem objavila… a teraz je súpčasťou veľkolepej výstavy, ktorú TATE
Britain ponúka presne od včera. Za 14 paundov máte možnosť vidieť nemenej ako
140 diel a za niekoľko rokov vo väzení máte možnosť aj niektorú z malieb
ukradnúť, postriekať sprejom alebo len zhodiť zo steny na zem…
…Dante Gabriel Rossetti, William
Holman Hunt and John Everett Millais sú len zlomkom, ktorý by sa pri
takomto čine prevracali v hrobe…
Kiežby som mal čas a peniaze utiecť
do Londýna a napísať vám o výstave “z prvej ruky”… sedím však v Utrechte na
svojej hnedej stoličke, za sebou mám Francúza a napravo Fína a pred sebou
množiace sa písmenka…píšem vám teda len zo svojho číreho nadšenia a snáď
niektorí z vás čoskoro do Londýna aj zavítajú a pochopia, prečo som taký
vyradostený…
Ofélia je ultimate maľba, ktorá ma
maximálnu technickú zručnosť skĺbenú s vnútornou silou maľby, esenciou či
dušou, nazvite si to ako chcete… patetickosť a bravúra sú na nej skĺbene tak
geniálne, že nejeden maliar pri pohľade naň hodil svoj štetec o zem a stal sa
predavačom na trhu alebo televíznym moderátorom… dokázal by som vám o nej písať
aj hodiny, ale chcem sa dostať aj k iným veciam, tentoraz “z prvej ruky”.
Už je to nejaké to storočie, čo sa
mi do rúk dostala kniha s názvom Denník Anny Frankovej… slzydoočítlačúci
príbeh 8mich ľudí, skrývajúci sa pred 2. svetovou vojnou pozná snáď každý… sila
malého dievčatka, ktoré malo dušu, dievčatko, ktoré ukázalo dušu
ostatným…
“Viem, čo chcem, mám ciele, mám
názory, vieru a lásku”. (A.F. 11.4.1944)
Knihu som prečítal pred rokmi… keď
som pár dni dozadu išiel do Amsterdamu, absolútne som si neuvedomil, kam to
vlastne idem… predstavte si aké prekvapenie to bolo, keď som sa po
niekoľkohodinovom blúdení s dvoma mapami v rukách ocitol pred tmavým blokom s
nápisom “Anne Frank House“… ani som si neuvedomil, ako som tukal svoj
pinkód, keď som platil vstupné (9€). Úplne ma to vtiahlo dnu…
Bol som už na nespočetnom množstve
výstav a múzeí… nepamätám si však, či som si v niektorom z nich prečítal naozaj
všetko, čo bolo na nípisoch na stenách, či kedy som si pozrel absolútne všetky
videá, ktoré výstava ponúkala… Dom Anny Frankovej je však miesto, ktoré ak
odignorujete, musíte byť pekne bezcitné ++++++.
Múzeum, založené presne na tom istom
mieste, kde sa rodina schovávala v rokoch 1942-1944. Je ukážkovým príkladom
toho, akú silu ma miesto, ktoré ma za sebou niečo “fyzické”… cez moderný vchod
sa plynulo vchádza do úkrytu. Prechádzate miestnosťami plnými citátmi z
Anninho denníka, či článkami opisujúcimi politické rozpoloženie krajiny… na
začiatku sa možno trochu cítite aj trochu znudene, že to všetko ste si mohli
predsa vygoogliť doma a nemuseli ste nikam chodiť… áno, priznám sa, že mi to
napadlo… tento pocit však pominie v momente, keď sa ocitnete zoči voči knižnici
(pôvodná), ktorá skrývala vchod do zadnej časti domu, kde sa Anna s rodinou
ukrývala…
Je to naozaj skutočné, poviete si a
potom už len kráčate v dave, v tichu aké je asi len na cintorínoch… ticho. To
je asi pocit, ktoré je tam cítiť najviac…
“Musíme šepkať a byť cez deň
potichu, inak nás začujú ľudia zo skladu.” (A.F. 11.júl 1942)
Tma… a tieseň…
“Počas dňa nesmú byť záclony vôbec
odhrnuté, ani o milimeter.” (Anna Franková, 28.November 1942)
Prechádzate sa po prázdnymi
miestnosťami a nemôžete uveriť, že je to naozaj realita… málokedy si vážime
pohľad z okna, málokedy si uvedomíme krásu vánku, či pôžitok len tak ísť von…
modrú oblohu…
Miestnosti sú prázdne, lebo ich
pôvodný nábytok bol skonfiškovaný… keď sa Otto Frank, jediný z rodiny, ktorý
vojnu prežil vrátil, rozhodol sa ponechať miestnosti prázdne na znak toho, že
to čo vojna ľuďom vzala nemôže byť nikdy navrátené späť…
Aký to musel byť pocit, keď otec
dostane do rúk denníky svojej mŕtvej dcéry… sám Otto netušil, akého veľkého
ducha mala jeho dcéra a v jednom z videí sám priznáva, že “rodičia sú často
tými, čo poznajú svoje deti najmenej”…
Keď niekam idem na výstavu, do múzea
alebo jednoducho niekam, je pre mňa dôležité, aby TO za sebou
niečo malo… aby to bolo skutočné, ľudské, aby tam bol prítomný ľudský
smrad. Aby to bolo reálne a nie len artpiecom… aby to dýchalo, aj keď je to
už roky mŕtve…
Pri pohľade do povaly smerom von oknom,
cez ktoré sa celé dva roky pozerala Anna, ako na svoj jediný kúsok modrej
oblohy, či pri pohľade na pôvodný Annin denník, nainšalovaný ako sväty breviár
v múzeu, či pri pohľade na zbierku obrázkov, ktorými si Anna ozdobila stenu
svojej izby, v ktorej nechýval Leonardov autoportrét, či filmové hviezdy, som
pocit ľudskosti na fyzickom mieste naozaj mal.
Po múzeu Anny Frankovej sa budete na
svet dívať inak a už nikdy vás len tak niečo nezaujme, budete naozaj veriť vo
veľkosť ľudského ducha, nech sa už skrýva v tele malého dievčatka, drzom
cyklistovi, či v bezzubej babke… uvedomíte si, že tu nie ste len tak a odítete
do ďalšieho života s pokorou a vierou v to, že nič také ako vojna sa už
nikdy nestane skutočnosťou.
A keď budete vonku… sadnete si v parku
do trávy, otrčíte hlavu dohora…
… a budete vďační, že vidíte modrú
oblohu po ktorej sa prevaľujú biele oblaky, cez ktoré sa prediera slnko. Po
chvíli vstanete, zamierite do najbližšieho obchodu, kúpite zápisnik a darujete
ho svojmu dieťaťu v deň 13stich narodenín.
MAROSBARAN
PS: o van Goghovom múzeu nabudúce…
PS2: foto:
http://marosbaran.blogspot.nl/2012/09/jedna-z-najgenialnejsich-malieb-na.html
Urcite prave nakupujete fixy a velke
papiere aby ste si vytvorili svoje vlastne strajkovacie nastroje, ci uz pre
seba alebo pre svojho najblizsieho pedagoga… ked ste sa rozhodli, ze
potrebujete trochu pauzu, posediet si trochu v tichu a pripravit svoje hlasivky
na zdrvujuci vykon, pekne sa usadte, ak ste tak neurobili uz pred 1.23 minutami
a zahladte sa do prvych slov, ktore vam pisem z krajiny drevakov, tulipanov a
zelenej farby, ktora v sebe ukryva caro M.
Byvam v Utrechte, je to take
mestecko, mesto, nwm ako to nazvat inak blizko pri Amsterdame. Je male, ale pre
cloveka, ktoreho orientacne schopnosti su asi na urovni 2 rocneho decka alebo
hupacieho konika je idealne. A idealne je aj kvoli tomu, ze je tu dost dobra
skola /HKU/, ktorej mam tu cest, navstevovat ju. Erasmus je super vec a kto ju
nevyskusal, mal by mat na to dost dobry dovod… ak ste rodic, babka ci dedko,
rozmyslajuci o tom, ci svojim ratolestiam dopriat stuijny pobyt, vezmite do
ruky nieco ostre a tvrde a buchnite si tym o hlavu uz len preto, ze o tom
pochybujete, ci erasmus alebo nerasmus…
Dost casto sa stava, ze sa clovek
nedostane na ziadnu fancy skolu… ani vtedy netreba zufat ‘ ak co i len decko
ide do inakhovoriacej krajiny ‘ uz len to, ze sa nauci nejaky iny jazyk a
spozna international ludi zo vsadial zo sveta / musim sa pochvalit / ja ma
Finsko, Portugalsko, TALIANSKO, Francuzko, Indiu, Spanielsko, CZ, Australiu,
Cinu, Japonsko, Svedsko… a nwm vyzera to tak, ze okrem Chile a Mexika asi
vsetko…
Je zaujimave ako inak ludia z inych
kultur posobia a ako sa spravaju… vsimate si postupne aj to ako sa spravate vy
a co preco robite tak ako robite.. neviem to velmi dobre opisat, ale
jednoducho, ze sa vdaka nim naucite aj vela o sebe a to je niekedy dost
uzitocne…
Nechcem pisat ziaden cestopis… vzdy
ma dost nudilo to ako boli napisane, tak budem len tak behat hore dole, pokial
nebudem mat dalsiu hodinu…
Holandsko
… ako zacat… ked som sa tam chystal,
moji kamarati sa hned pousmiali, ze “aaaaaaaa”… mysliac tym na svoje ohromne
vedomosti z oblasti biologie a “aternativnej mediciny”… je to pravda… prvy
zapach, co som v Holandsku dostal do nosa bola vona marihuanoveho spaleniska…
ludia ale na pocudovania vyzeraju celkom duchapritomne a doteraz sa mi podarilo
najst iba jednu postarsiu zenu, ktora nevedela po anglicky, ked som sa raz na
bicykli stratil a nevedel som najst skolu… po anglicky tu vedia aj macky, ktore
inak urcite beru nejake prasky, lebo su neprirodzene velke… B.C. by sa tu
vyzivala…
Co sa tyka cien, ubyovanie, cestovne
a alkohol v bare je ze uff… inak sa da prezit… je to dost sokujuce, ale aj tu
najdete tie eurove obchodiky, ci 2,5l mlieka za 1,5e… ked porovnam platy na SVK
a tuna a ceny potravin… vyzera to tak, ze mame v BA
dolceganannadeluxeluxuryexclusive nechutne vysoke ceny, co sa jedla v
supermarketoch tyka… alebo oni zase prilis nizke… vyberte si…
Ulicky Utrechtu miestami pripominaju
Parizske zakutia, ktore som navstivil toho roku v maji… s jednym tretinkovym
pivom a s international hordou to tu je neikedy dost romanticke… kanaly, ludia
v lodkach, ludia bez lodiek, vtaciky, spinava voda, coffeeee shopy, skarede
suveniry a jeden clovek doposial, ktory NAOZAJ mal obute drevaky…
Avsak nie je vsetko striebro co
cerna…
Skoro ma hodilo o zem, ked som
prisiel do kostola… vsade kde sa vo svete objavim, kostoly a chramy su THE
THING, ktore musim hned skontorolovat ako su na tom… bol som zhrozeny… nic, nic
a nic, len zopar skaredych tabulovych malieb a |nespadnite zo stoliciek|
PLASTOVE DVERE ELEKTRICKE<<<< no verili by ste tomu?????
(prepáčte, že som písal bez
interpunkcie, už som doma na svojom NB, takže už menej pravopisných chýb…)
… a v jednom kostole normaálne, že
robili aj kávu…
Tie plastové dvere sú úplny des…
nechápem ako to mohli dovoliť… pýtal soms a na to tunajčanov… vraj v Holandsku
cirkevníci pomaly ale isto vymierajú a tak sa snažia nájsť pre kostoly iné
účely… v jednom sú vraj urobené normálne, že apartmány… ešte som tam nebol… len
kamarát vraj videl…
no… neskôr napíšem aj o iných
anomáliach, čo som našeil v Holandsku… ale teraz ešte zopár slov o Amsterdame…
Bol som tam 10.9.2012 a nechcel som
odtiaľ odísť, i keď Madrid to vo mne neporazilo…
Amsterdam je nádherný… fakt je…
uličky, plné cyklistov, kanály plné lodiek so záhradkami na strechách a všade
vo vzduchu duch svätej Marihuany…
… o Van Goghovom muzeu a Muzeu Anny
Frankovej vam napisem nabuduce… ideme varit po francúzsky a potom mozno do
kanalov na lodkach…
Kipbis
marosbaran
PS: FOTO -
http://marosbaran.blogspot.com/b/post-preview?token=9nZ-wjkBAAA.KHyJA-AHG0gk4FYCCdROoQ.wx0RbpVanJPytTUsnd2lYA&postId=6254952045851974126&type=POST
Posledná noc v BA je v plnom prúde a
ja sa vám, drahí pravdári prihováram poslednýkrát z územia, kde svetom
čiastkovo dočasne vládne Gunther von Hagens a dlhodobo Rytmus. Ako som už
dávnejšie predznamenal, môj veľkolepý odchod z BA, keď budem s kuframi krvopotne
utekať, lebo určite nebudem stíhať na bus do Schwechatu, či ako sa to píše, ako
sa poznám, sa závratne každou sekundou blíži a ja by som už mal ísť aj
spať, ale povedal som si, že blog pravdy znesie ešte jeden môj srdcervúci aj
srdcevrúci príspevok, aj keby bol aký by bol.
Svoj posledný príspevok chcem
venovať vám všetkým, ktorí ste môj blog o BA-arte vnímali, či už len browsovali, klikli, prečítali zvýraznené slová
alebo ste sa odhodlali zaradiť sa k mojim obľúbencom, ktorí mi po prečítaní
mojich zväzkov slov napísali zväzok slov svoj. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste
si urezali 3 minúty z času svojho a venovali to tomu, aby ste mi napísali zopár
milých slov. Nebolo vás 1787 ale bolo dosť nato, aby ste mi vždy zlepšili
náladu a oddialili ma tak od nekalých myšlienok, ktoré, či už xceme alebo nie,
máme asi všetci, hoci nie všetci sú až tak otvorení…
Veľa ľudí si myslí, že všetko je len
tak… po svojich dlhovekých 22 a pol (!) rokoch viem, že to tak očividne nie je
a všetko má svoju cenu a nič nie je samozrejmé a nefunguje to, že
“neviem, je to take lahke
dobre sa to cita
viem ze si mal asi aj
profesionalnejsie reakcie ale ja sa fakt nevyznam:D tak mas postoj od laika…
…to by ti povedal hocikto ;D dobru
noc”
Niektorí ľudia len pozrú, zasmejú
sa, zanadávajú, vysmrkajú sa alebo si odpľujú a idú na operu… sú tu však aj
ľudia, ktorí chápu Faustovo posolstvo a neboja sa zastaviť sa na strede
námestia Hviezdoslavovom a zakričať “Postoj chvíľa, si krásna”.
Moje posledné slová patria všetkým
vám, ktorí ste to pochopili o čo mi tu na pravda deluxe blogu išlo. Okopávajme
si vlastnú SVK záhradku a možno o možno o chvíľu si uvedomíme, že niečo SME…
lebo sme, aj keď sme pravda dôležité je len to
aby sme a všetci nakopali do zadku, prestali sa už všetci navzájom ohovárať
(pozdravujem tanečnú komunitu BA) ale všetci robili to, čomu FEST veríme. Ja
som toho až tak veľa nenacestoval, ale viem, že svet je veľký a nemá zmysel
kradnúť jablká pokiaľ máte viac ako 12 rokov a jabloň vám rastie len 5 metrov
od miesta, kde ako decká ulice opekáte a nedelí vás nič viac ako jeden
zhrdzavený plot a fake zámka…
dôležité je len to
aby sme a všetci nakopali do zadku, prestali sa už všetci navzájom ohovárať
(pozdravujem tanečnú komunitu BA) ale všetci robili to, čomu FEST veríme. Ja
som toho až tak veľa nenacestoval, ale viem, že svet je veľký a nemá zmysel
kradnúť jablká pokiaľ máte viac ako 12 rokov a jabloň vám rastie len 5 metrov
od miesta, kde ako decká ulice opekáte a nedelí vás nič viac ako jeden
zhrdzavený plot a fake zámka…
Niekedy potrebujete rok na to, aby
ste sa zmiernili so svojim najväčším nepriateľom, no keď to urobíte, je to
super pocit a uvedomíte si, že Pay It Foreward funguje… neviete, čo bude o
mesiac, neviete čo bude zajtra, nie to ešte o rok, ale viete, že teraz v tomto
momente vás nič nezastaví a môžu na vás aj meteority, tanky alebo mŕtve
žaby padať, stále si budete pospevovať So Happy I Could Die od Mother
Monster…
Niekedy poteší, keď sa niekto
zastaví a kúpi vám zmrzlinu aj keď je zima… nie je dôležité či je chladná, či
horúca…
hlavné je, že je od niekoho, kto si
vás všimol a nebolo to preto, lebo nesiete okolo krku divé prasa…
Začínam asi pripomínať nejakú tú
sektu, tak asi bude dobré, keď budem končiť…
Pri Dunaji rastú kvety…
Uvidím ako mi Vincentov duch v
ovzduší dovolí, ale pokúsim sa niečo dať aj spoza hraníc…
Držte sa všetci, všeci art-ľudia
(ste cool a vy to viete, sexy, nwm…), všetci fashion ľudia (ktorí pre vás chystajú
bohatý program už hneď zhurta v septembri, pozdravujem 343, checkujte životné
prostredie), celá tanečná komunita (ktorú by ste si vy, normálni smrteľníci
mohli začať všímať o čosi viac) a všetci bankári, úradníčky, ktorí si klamne
myslíte, že umenie nie je pre vás…
“ta se trimaj tam, stastnu cestu
a nech sa ti tam paci at least jak v madride:D
po stoloch tancovat nemusis, ale
zvysok hej 
“
“
(pozdravujem svojho naj kamoša, nech
len uchováva to, čo som mu zveril, lebo to bude ešte potrebné…)
Majte sa všetci, umývajte si zuby,
nech vám povie zubár to, čo povedal mne 4 dni dozadu (pozdravujem aj svojho
luxusného zubára)
VIVA LA ERASMUSION!!!
MAROSBARAN
Nuda v Bratislave…
aj z Paríža… ešte že prišli do BA svaly… veľa svalov 26.8.2012
aj z Paríža… ešte že prišli do BA svaly… veľa svalov 26.8.2012
Keď som sa rozhodol písať tieto
články, venujúce sa
podľa mojich biednych možností, umeniu v BA, povedal som si, že sa fakt
budem snažiť vyzdvihovať veci dobré a zlé nechať tak, nech si žijú svojím
životom… tak ako ja nerozumiem 99% umenia na svete, tak 98,9% nemusí rozumieť
mne či 98,8% ľuďom to môže byť všetko pekne statočne jedno… osočovať „nič
moc“ veci teda asi veľký zmysel nemá, pomyslel som si jedného krásneho
daždivého rána, keď som uvažoval o tom, či v 21. storočí má vylúpenie
banky ešte nejaký zmysel, sadol si za svoj hlučný NB a napísal som prvý
článok…
podľa mojich biednych možností, umeniu v BA, povedal som si, že sa fakt
budem snažiť vyzdvihovať veci dobré a zlé nechať tak, nech si žijú svojím
životom… tak ako ja nerozumiem 99% umenia na svete, tak 98,9% nemusí rozumieť
mne či 98,8% ľuďom to môže byť všetko pekne statočne jedno… osočovať „nič
moc“ veci teda asi veľký zmysel nemá, pomyslel som si jedného krásneho
daždivého rána, keď som uvažoval o tom, či v 21. storočí má vylúpenie
banky ešte nejaký zmysel, sadol si za svoj hlučný NB a napísal som prvý
článok…
Každý by si mal okopávať svoju
záhradku a pokiaľ
dotyčný nepestuje človekožravé rastliny, každý má aké také právo na to svoje
políčko, bez ohľadu na to, akej farby pleti alebo pleti farby je. Ono, ako učí
Vincent, celé to možno ani nemusí mať zmysel, to bububu okolo, čo sa tu všade
naokolo deje… možno o 356 rokov niekto príde sfúkne všetkých Hirstov (inak,
posledné dni v Londýne v TATE kto ste neboli!!), Munchov či XZY-tov
a vytiahne nejakú Anežku z Oravy (pozdravujem Rozinu
) a my sa
z toho všetci po+erieme alebo budeme patriť k hore uvedeným 98,8%-tám
a pôjdeme si kúpiť do Tesca slaninu … všetci tzv. umelci hrdinsky
dúfame, že takýto krutý osud nestihne nás tak ako sa tomu úspešne vyhýba taký
Leonardo, Michelangelo, Picasso, či iné stálice umeleckej existencie, ale ktože
ho vie, akéže to zámery s nami mimozemšťania majú…
dotyčný nepestuje človekožravé rastliny, každý má aké také právo na to svoje
políčko, bez ohľadu na to, akej farby pleti alebo pleti farby je. Ono, ako učí
Vincent, celé to možno ani nemusí mať zmysel, to bububu okolo, čo sa tu všade
naokolo deje… možno o 356 rokov niekto príde sfúkne všetkých Hirstov (inak,
posledné dni v Londýne v TATE kto ste neboli!!), Munchov či XZY-tov
a vytiahne nejakú Anežku z Oravy (pozdravujem Rozinu
) a my saz toho všetci po+erieme alebo budeme patriť k hore uvedeným 98,8%-tám
a pôjdeme si kúpiť do Tesca slaninu … všetci tzv. umelci hrdinsky
dúfame, že takýto krutý osud nestihne nás tak ako sa tomu úspešne vyhýba taký
Leonardo, Michelangelo, Picasso, či iné stálice umeleckej existencie, ale ktože
ho vie, akéže to zámery s nami mimozemšťania majú…
Minule idem z art-lovu
a stretnem kamoša…
zrekonštruujem našu konverzáciu:
zrekonštruujem našu konverzáciu:
„Čau Maroš, de si bol?“
-„Ale po galériach som behal…“
„Jéžiš, ty si to ešte nevzdal? Veď
tu nič nie je…“
Napísanie článku som dlho odkladal,
dúfajúc, že
DAČO… ale teraz… s ľútosťou oznamujem – kamoš mal pravdu.
DAČO… ale teraz… s ľútosťou oznamujem – kamoš mal pravdu.
Neide o to, že momentálne nie
je k videniu
v našej drahej BA fakt nič… ono… je, ale to, čo som videl
v galériách… keby sa dala nuda zgalerijniť, máme na Slovensku už nejaký
čas svetový triumf…
v našej drahej BA fakt nič… ono… je, ale to, čo som videl
v galériách… keby sa dala nuda zgalerijniť, máme na Slovensku už nejaký
čas svetový triumf…
Ale nie, nechcem byť sprostý…
Fakt sa premáham a snažím sa
napísať pekný
článok…
článok…
Ale keď to bolo tak nudnéééé… 
V týchto neľahkých časoch, keď
sa potvrdilo, že
pobyt na Mesiaci vám nezaručí nesmrteľnosť, v časoch, keď je sila ľudskej
viery v samého seba tak obrovská, že aj babka, si po hlbšom pochopení
filozofie Lady Gagy povie, že aj ona môže byť čímkoľvek chce a na staré kolená
sa rozhodne stať sa reštaurátorkou s talentom povestným na celom svete, či
keď potrebujete celý rok nato aby ste sa zmierili so svojím najväčším nepriateľom,
je ťažké zaujať.
pobyt na Mesiaci vám nezaručí nesmrteľnosť, v časoch, keď je sila ľudskej
viery v samého seba tak obrovská, že aj babka, si po hlbšom pochopení
filozofie Lady Gagy povie, že aj ona môže byť čímkoľvek chce a na staré kolená
sa rozhodne stať sa reštaurátorkou s talentom povestným na celom svete, či
keď potrebujete celý rok nato aby ste sa zmierili so svojím najväčším nepriateľom,
je ťažké zaujať.
Chlair Chesnier to očividne pochopila a rozhodla sa, nebúrať svet
žiadnym
extrémnym ani extrémistickým umením. Namiesto toho si nakúpila zopár
akvarelových papierov, značkový tuš a z T-gallery ukradla nejaký ten liter vody a dala sa do práce
toho, čo by mal urobiť každý človek na svete – robí to, čo ju baví, či vás to
zaujíma, či nie.
extrémnym ani extrémistickým umením. Namiesto toho si nakúpila zopár
akvarelových papierov, značkový tuš a z T-gallery ukradla nejaký ten liter vody a dala sa do práce
toho, čo by mal urobiť každý človek na svete – robí to, čo ju baví, či vás to
zaujíma, či nie.
Do T-gallery chodím dosť pravidelne…
pravidelní
čitatelia určite vedia, že som ju ešte ani raz nespomenul… Nie, žeby tam boli
zlé výstavy… skôr tam boli stále také veci, o ktorých ma jednoducho
naozaj netrhalo napísať… majú tam vlastnú záhradku, okopávajú si ju,
polievajú, má svojich zberačov a pestovateľov a asi ich to aj baví…
to je hlavné…
čitatelia určite vedia, že som ju ešte ani raz nespomenul… Nie, žeby tam boli
zlé výstavy… skôr tam boli stále také veci, o ktorých ma jednoducho
naozaj netrhalo napísať… majú tam vlastnú záhradku, okopávajú si ju,
polievajú, má svojich zberačov a pestovateľov a asi ich to aj baví…
to je hlavné…
Mňa však na veľkú smolu dosť nebaví
a dôvod
prečo teraz o nich píšem je ten, že výstava ktorá je tam už posledné dni
prekonala moju definíciu nudy a už nikdy nič nebude tak ako predtým.
prečo teraz o nich píšem je ten, že výstava ktorá je tam už posledné dni
prekonala moju definíciu nudy a už nikdy nič nebude tak ako predtým.
Karkulka išla do
lesa, z nudy zaspala,
v spánku ju zožral vlk a poľovník ostal pozerať v chalupe
telenovely…
v spánku ju zožral vlk a poľovník ostal pozerať v chalupe
telenovely…
Poznám ľudí, ktorým by sa tá výstava
dosť páčila,
rozumeli by jej minimalizmu, jej poetike, akémusi tichu a posolstve…
v tušových škvrnách poetika je. Aj ticho. A určite aj niektorým
z vás by sa exkluzívne kusy z Paríža páčili tak veľmi až by ste si
ich zopár zo steny strhli a schovali pod vaše letné polopriesvitné šaty,
tváriac sa, že to vám len trčia plienky… Ak sa takýto kradoši nájdete, len
dobre, hor sa do T-gallery… ja ale viem, že okrem FB- checkovania nezavítam
do T-gallery dlho-predlho…
rozumeli by jej minimalizmu, jej poetike, akémusi tichu a posolstve…
v tušových škvrnách poetika je. Aj ticho. A určite aj niektorým
z vás by sa exkluzívne kusy z Paríža páčili tak veľmi až by ste si
ich zopár zo steny strhli a schovali pod vaše letné polopriesvitné šaty,
tváriac sa, že to vám len trčia plienky… Ak sa takýto kradoši nájdete, len
dobre, hor sa do T-gallery… ja ale viem, že okrem FB- checkovania nezavítam
do T-gallery dlho-predlho…
V Slovenskej výtvarnej únii
je výstava súčasného lotyšského sochárstva a nesie názov Direct Casting. Pozerám sa na materiál,
čo som si nafotil… akurát 26.8.2012 aj končí, tak asi nemá veľký zmysel
o nej písať… poviem len toľko, že som tam dosť oceňoval spôsob
inštalácie, tí, čo ste tam boli asi viete, čo mám na mysli… ostatní – tak vám
treba! To preto, že nechodíte na výstavy!!!
je výstava súčasného lotyšského sochárstva a nesie názov Direct Casting. Pozerám sa na materiál,
čo som si nafotil… akurát 26.8.2012 aj končí, tak asi nemá veľký zmysel
o nej písať… poviem len toľko, že som tam dosť oceňoval spôsob
inštalácie, tí, čo ste tam boli asi viete, čo mám na mysli… ostatní – tak vám
treba! To preto, že nechodíte na výstavy!!!
A do tretice… ak chcete klince…
a „pekne“
poohýnané, choďte do Galérie
Univerzitnej knižnice… ja som plakal… ale tiež mi to rozšírilo obzor
v tom, čo všetko môže človeka napĺňať… odporúčam si prečítať „koncept“
výstavy… či pokec, či ako to nazvať – nájdete to nalepené na stene…
poohýnané, choďte do Galérie
Univerzitnej knižnice… ja som plakal… ale tiež mi to rozšírilo obzor
v tom, čo všetko môže človeka napĺňať… odporúčam si prečítať „koncept“
výstavy… či pokec, či ako to nazvať – nájdete to nalepené na stene…
A v Kresslingu
je sklo… ako človek, ktorý si sklárov dosť váži, nedovolím si na to povedať
čo i len jedno zlé slovo… no robím to aj preto, lebo o skle toho až
tak veľa neviem a necítim sa kompetentný na akýkoľvek comment. Tak choďte
sami a ak sa medzi vami nájde nejaký sklenený expert, ktorý sa po ceste
nerozbije, dajte vedieť.
je sklo… ako človek, ktorý si sklárov dosť váži, nedovolím si na to povedať
čo i len jedno zlé slovo… no robím to aj preto, lebo o skle toho až
tak veľa neviem a necítim sa kompetentný na akýkoľvek comment. Tak choďte
sami a ak sa medzi vami nájde nejaký sklenený expert, ktorý sa po ceste
nerozbije, dajte vedieť.
Článok tradične chcem ukončiť
optimisticky a ako
extrémny obdivovateľ diela pána Guntera von Hagens sa s vami musím podeliť
o nadšenie, ktoré vo mne pretrváva odo dňa, keď som zistil, že plastinácia
sa rúti do Bratislavy.
extrémny obdivovateľ diela pána Guntera von Hagens sa s vami musím podeliť
o nadšenie, ktoré vo mne pretrváva odo dňa, keď som zistil, že plastinácia
sa rúti do Bratislavy.
The Human Body Exhibition je určite VEC, ktorú ste si všimli aj keď ste celý mesiac
chodili po kanáloch. A veruže je nato aj dôvod…
chodili po kanáloch. A veruže je nato aj dôvod…
Hoci som ešte tú česť nemal, horím
nadšením už len
pri pomyslení, že sme sa tohto v BA dožili ešte pred koncom sveta, i keď sme mali tú čeť rok či dva dozadu v Prahe. O plastinácii
viem skoro všetko, čo taký priemerný nemedik môže do hlavy nasať, je síce
pravda, že každým dňom zabúdam viac a viac, no nadšenie a chorobná
túžba spoznať pána von Hagensa osobne vo mne pretrváva dni a noci…
pri pomyslení, že sme sa tohto v BA dožili ešte pred koncom sveta, i keď sme mali tú čeť rok či dva dozadu v Prahe. O plastinácii
viem skoro všetko, čo taký priemerný nemedik môže do hlavy nasať, je síce
pravda, že každým dňom zabúdam viac a viac, no nadšenie a chorobná
túžba spoznať pána von Hagensa osobne vo mne pretrváva dni a noci…
Na Slovensku je iba jedna osoba,
ktorá má na
plastináciu „papier“, viete si predstaviť moje nadšenie, keď som sa s ňou
pred takými troma rokmi stretol, potriasol ruku, mal možnosť držať ľudský mozog
v ruke, daroval jednu z mojich rare anatomických kresieb ako prejav
vďaky za čas a ochotu a potom blažený odkráčal, možno som sa po ceste
aj vznášal, domov…
plastináciu „papier“, viete si predstaviť moje nadšenie, keď som sa s ňou
pred takými troma rokmi stretol, potriasol ruku, mal možnosť držať ľudský mozog
v ruke, daroval jednu z mojich rare anatomických kresieb ako prejav
vďaky za čas a ochotu a potom blažený odkráčal, možno som sa po ceste
aj vznášal, domov…
Všetci moji kamaráti o mne
vedia ako veľmi si
vážim medikov… keď niektorý z nich objaví tak geniálnu vec akou je
plastinácia, „váženie si“ sa radikálne rýchlo zmení na menšiu verziu
adoration…
vážim medikov… keď niektorý z nich objaví tak geniálnu vec akou je
plastinácia, „váženie si“ sa radikálne rýchlo zmení na menšiu verziu
adoration…
Nebudem tu o plastinácii písať,
môžete si
o nej googliť celé mesiace… či to morálne je alebo nie je… to tiež
nejako riešiť nechcem… podľa mňa je plastinácia číra genialita… no všetci
veľmi dobre vieme, že zopár genialít tu už bolo a že nie je genialita ako
genialita… všetko závisí od toho, ako sa k tomu postaví národ a to,
či budeme dary pokorne využívať alebo naopak zversky zneužívať…
o nej googliť celé mesiace… či to morálne je alebo nie je… to tiež
nejako riešiť nechcem… podľa mňa je plastinácia číra genialita… no všetci
veľmi dobre vieme, že zopár genialít tu už bolo a že nie je genialita ako
genialita… všetko závisí od toho, ako sa k tomu postaví národ a to,
či budeme dary pokorne využívať alebo naopak zversky zneužívať…
Mám otvorený
FB a pozerám, že je tam prihlásených 11 001 ľudí… či chcete alebo
niečo na tom bude… The Human Body Exhibition je výstava číslo 1, možno aj za
posledné desaťročie… celú výstavu, aj
keď som na nej ešte nebol, označujem za „steal me and run run run – item“.
FB a pozerám, že je tam prihlásených 11 001 ľudí… či chcete alebo
niečo na tom bude… The Human Body Exhibition je výstava číslo 1, možno aj za
posledné desaťročie… celú výstavu, aj
keď som na nej ešte nebol, označujem za „steal me and run run run – item“.
Buďte dobrí a chleba bude
MAROS BARAN
PS: mám slabé pripojenie,
foto dnes nebude… sorry.
foto dnes nebude… sorry.
Keď vám niekto po prečítaní vášho
blogu popraje veľa duševného zdravia, zamyslíte sa nad sebou… keď vás však
trápia oveľa dôležitejšie veci ako to, že nejaký pán nevie prehrýzť ako
je možné, že môžem byť taký vyextázovaný z Batmana, pán, ktorý si myslí,
že Batman je trápny a že “Catwoman aspoň evokuje fasa je+ačku… svet speje
do záhuby vďaka Američanom, Batmanom, ,,umelcom,, a vypatlaným zvieratkém v
ľudskej podobe, ktoré toto všetko žerú”, máte jasno, čo za človeka vám to píše,
prestanete to riešiť a pomyslíte si, že ak môže byť z Batmana vyextázovaný Ch.
Nolan či Tim Burton, do čakárne na psychiatrickej liečebni si s týmito pánmi
sadnete s veľkým potešením a ešte sa budete modliť aby lekár meškal a vy
ste takto mohli so svojimi spolučakateľmi stráviť o čosi viac času ako je to
bežné…
Tak asi toľko k úvodu… teraz o JCE
– Young european art v Mirbachovom paláci.
Fajn.
Výstava ponúka asi všetky druhy
umenia o aké by ste mohli mať pri prehliadke výstavy záujem – od
tradičnej maľby, fotografiu až k inštalácii či videu. Začína sa úplne dole,
pokračuje hore a ešte dokonca aj tam hore do podkrovia navsúkali zopár vecí.
Výstava je kolektívna, no nepôsobí ako zmätok, teda asoň nie na mňa.
Dosť milo ma prekvapilo, že sa tam
nájde aj lept – grafické umenie teda snáď nebude tak mŕtve ako väčšina ľudí
predveštievala… Greta Grendaité-Vosyliené predstavuje súbor grafík na
tému Vojnové taktiky – jej dielo nie je wow z diaľky, ak chcete pochopiť o čo
ide, doslova musíte nalepiť nos na sklo a pozrieť sa na problém “zblízka”.
Koncept maľby Rodiona Petrova
si možno tiež na prvý pohľad nevšimnete. Ja som chvíľu pozeral, že čo sa deje…
Zmena značky nerieši problém galaxie, ale je vtipným genetickým modifikátorom
celosvetovo známeho miesta zrodu hranoliek a x-burgerov.
Źeriav som nepochopil… a nedá sa používať… dôvod existencie
hojdačky s dvoma satelitmi by ste mi mohli niekto vysvetliť…
Renata Vinckevičiute šila. Z brúsneho papiera… Pri pohľade na dokrčené a zničené
sako sa mi hlavou prehnalo dosť veľa myšlienok o ťažkej práci robotníkov a
celkovo o tom aké zložité to celé, asi celý život niekedy je… ako sa predierame
jeden cez druhého “brúsiac” či “zraňujúc” tých okolo ja… ako človek, čo doteraz
zranil dosť veľa ľudí, skôr by som si mal obliecť sako a gate zo žiletiek, keď
tak nad tým rozmýšľam…
Algirdas a Remigijus Gataveckai predstavujú svoje 2 kresby v životnej veľkosti… ako
antifotorealista som okolo prefrčal… viem však, že technická realizácia takého
niečoho je big deal…
Vyšívať na karosérie by mi fakt
nenapadlo… no neviem, či som nejako z toho mimo… asi nie.
4 minúty ticha však majú svoju hĺbku a možno aj poetiku… Mám rád tiché
umenia…Lorinc Borsos pracuje s tým, že človek čaká, že niečo bude…
niekedy však nie je nič… len repríza… znovu a znovu…
Tamás Dezso vystavuje dosť znepokojivé fotografie… u mňa v kategórii ugly
beauty… Zachytávajú svet taký ako je… aj keď nie ideálny, je v ňom nádej a
slabo pulzujúci život. Ani neviem prečo, ale steeal me item…
No smrť nie je vždy výhrou čo sa
týka výberu témy… plachtu s akými si rukami, čo čosi ohýba… smrť takto určite
nevidím… smrť je pre mňa niečo oveľa hlbšie ako to, čím je pre Kena
Sortaisa.
Maľba, ktorá ma dostala má názov
“12-ročný Ježiš v chráme”. Je to dielo Matúša Lányia. Ma extrémne
jednoduchý koncept, no viem si predstaviť celú sériu takýchto atomálnych
Jesusov… Spojenie Ježisa s atomálnou štruktúrou mi fakt dáva zmysel… vyjadrujte
to, o čom kresťanstvo samo je… možno život samotný, dovolím si tvrdiť… je to
však na pocitovej úrovni, preto to na niekoho vôbec nemusí pôsobiť a maľbu by
statočne vedel aj otriekať o hlavu svojmu učiteľovi fyziky zo základnej školy…
thumbs up!
Hranice podvedomia od Marie
Palomeras Cros je u mňa na hranici… neviem, či je to najivné a lacné alebo
hĺboké a dôležité… Vec, akú urobila vídavame vo filmoch už od útleho detstva…
no až teraz sa mnohým z nás naskýta prležitosť fyzickú vec konečne vlastnoručne
ukradnúť…
Luca Spreafico tam má 5 ilustrácií/malieb/vecí, ktoré akoby od nás od
Kállayovcov vypadli… s troškou Tima Burtona.
V klietke… akože… pffff.
A hore je pár inštalácií/sôch.
Absolútne ma uchvátila vec od
Dariusa Šidlauskasa – detská postieľka privalená obrovským kusom betónu,
obohnaná mriežkou proti vypadnutiu dieťaťa, ktoré ak tam je, je asi už
dávno mŕtve… presne viem do akej kategórie táto vec patrí… neskladná veľká vec,
bez praktického využitia no s obrovskou hĺbkou a morbídnou poetikou… steal
me item.
Niekedy odchádzate z výstavy s tým,
že si pamätáte len jednu jedinú vec. Ostatné si pamätáte len vďaka tomu, že ste
si priplatili 1€ a všetko si to tam nafotili… tak je to asi aj v živote…
niekoho si pamätáme celý život aj keď zabudnúť chcete…
Nikdy som na teba nezabudol. Každý
deň…
MAROSBARAN
PS:
foto: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/08/jesus-ako-atom-ako-zavalit-dieta.html
Po minulom depresívnom článku o tom,
prečo v mojom živote nastal moment “ako chudera Snehulienka v desivom lese” som
sa do nového dňa zobudil s odhodlaním, že aj keď mám zlepené oči, potrebujem na
záchod a že by to chcelo sprchu, rýchlo napíšem o výstave, ktorú som navštívil
už asi pred týždňom, no nejako si na ňu nenašiel čas, čo sa týka vás pravdákov…
Neviem či ste si to všimli aj vy,
ale posledné dni, keď človek ide MHD či svojím Mercedez Benz Triedy XYZ po BA,
na väčšine citylightov, bilboardov a tých takých stĺpov, kde sa lepia plagáty,
sa vyskytujú 3 postavy – Batman, Bane a biedny Spiderman. Vyzerá to tak, že
koniec sveta sa fakt blíži, morálka našej civilizácie je skazená ako nikdy i
keď časy, keď sme mali na námestiach gilotíny už pominuli a jediné, čo nás môže
zacrániť je ísť do kina a slintať nad jedným z hrdinov, ktorí spasia našu
kriminálnu spoločnosť…
Ja som sa tak veľmi necítil,
Spidermana som statočne ignoroval, no ako nadšený fanúšik všetkého, čo sa týka
Batmana, ešte na konci Júla som si so svojou Catwoman, plný očakávania, sadol v
Auparku v kine a čakal, či ma niekto odstrelí zľava alebo sprava… Nakoniec to
prišlo spredu, no ani nie tak nejakou guľkou, meteoritom, či šípoms pierkami na
chvoste ale genialitou, ktorá sa predomnou na filmovom plátne odohrávala…
…plakal som… trochu.
Hans Zimmer, Mr. Nolan a MR. Bale…
complete adoration… a ja som z Dark Knight Rises vyextázovaný ešte doteraz,
čakajúc na odpoveď z kina, či mi nemôžu dať aspoň jeden plagát, keď skončí
propaganda filmu, aby som si ho vylepil na stenu a nainštaloval okolo neho malý
improvizovaný oltárik so sviečkami…
Viete si teda predstaviť moje
prekvapenie, keď osm sa ocitol v galérii Medium na Hviezdoslavovom námesti,
hneď vedľa vchodu, kde si my, VŠVU-ľudia ohrýzame prsty pred každou skúškou, v
nevedomí života takého priemerného medika…
CREATIVE UNIT je výstava na ktorej
som sa dosť zabavil… načasovanie výstavy je viac ako dobré, teda aspoň čo sa
týka mňa. Je vtipná, svieža, letná, “len tak” výstava, na ktorú zbehnete možno
aj s cigaretkou v ruke, zasmejete sa, pobavíte a idete späť k svojmu plánu
vykradnúť banku, dúfajúc, že BA City má ešte stále veľmi ďaleko od Gothamu…
Zišlo sa zopár ľudí, povedali si, že
je fakt treba zachrániť planétu, obliekli si handry, ktoré našli v sekáči,
sklade alebo si ich sami navrhli, natočili vtipné video ako Pyroman podáva
horiaci alkohol neviemkomu, zatiaľčo ostatní sa “akože” bavia… propagačné video
každého jedného zo superhrdinov typu “voľte číslo 158″, vymysleli si (inak
fakt) vtipné texty s popiskami, kto je kto a prečo začo… nafotili sa ožratí v
meste, na strome s plyšovým hadom, s fotošopovým ohňom a tak a nakoniec sa
rozhodli, že vonku je fakt strašne teplo aby vo svojich oblečkoch vyšli na
ulicu, tak ich nechali nainštalované na stenách a odkráčali do svojich víl
hore/dole bez…
Na výstavu určite choďte keď máte
zlý deň. Pravdepodobnosť, že vám zlepší náladu je 70% (odhad, mne zlepšila), i
keď zase sa môže nájsť skupina ľudí, že “toto nie je umenie, prečo je to v
galérii”… odpoveď znie – nie nie je, ale dalo by sa to považovať za
performance/nwmčososebou asrt piece alebo možno projekt je dobré slovo… to sedí
skoro na všetko…
Uvidíte tam požiare na Slovensku ako
neoficiílne portfólio, zamrzí vás, že Pyroman nedostal na svoju výstavu spred
roka grant, prečítate si o Amorphe a jej blue story, vžijete sa do role P.B.,
ktorého najväčšou superschopnosťou je, že vie prežiť v súčasnom svete, budete
mať možnosť prezliecť sa za Kravu alebo na ňu aspoň získať kontakt a tým
podporiť Slovak Fashion Story, pochopíte, čo vás to minule v Petržalke či v
Paríži omráčilo a zistíte, že aj v dnešnom svete je možné byť porazený rehoľnou
sestrou.
…a keby ste mali málo, nasaďte si
slúchadla a ignorujte celý svet, tak ako to hlása P.B.
Idem sa ja ostriekať vodou, s
pozdravom
MAROSBARAN
PS: zaspal som.
PS2: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/08/batman-vladne-svetu-alebo-galeria.html
Ako chudera Snehulienka v desivom
lese alebo skoro som si zbieral zuby po zemi z tej facky v Dome umenia 9.8.2012
Keď vám na izbe smrdí váš opitý
spolubývajúci a vám sa nechce ešte spať, lebo ste si duchaprítomne dali k
súmraku zopár káv, lebo vám z nevysvetliteľných dôvodov strašne chutí, aj keď
bola hriešne lacná, rozhodonete sa oprášiť svoj noblesný osvietenecký blog o
umení a napíšete zas a znova, načo ste,čo sa týka umenia, vo vašej milovanej
BA-city natrafili…
Pravda je taká, že mi materiál z
výstav, ktoré som posledné dni navštívil pekne spinal v NB už niekoľko dní, no
z istých dôvodov, ktoré, verte mi, že nechcete poznať, mi ďalší letopis Narnie
bránili spísať…
Neviem… proste oničom…
… asi taký mám z toho všetkého
pocit… je síce pravda, že na tom posledné dni nie som veľmi dobre a tak
nečudo, že sa neidem pokockovať z nejakých “umení”, ktoré majú štítok “umenie”
len preto, lebo sa nachádzajú v galérii, ale neviem… proste nič moc.
XXI. Salón v Dome umenia…
… fakt neviem (už som asi prekročil
únosný počet použitia slova “neviem”)… keby som napísal, čo a ako, dostal by sa
na svet jeden z mojich najvulgárnejších článkov vôbec… Keďže ešte nie som
šťastným majiteľom protiatómoveho bunkra, bude celkom zmysluplné, ak pomlčím,
preložím si ruky a začnem sa upokojovať tým, že svet je predsa veľký a že si tu
všetci máme právo robiť to čo chceme a to čomu sami veríme, pokiaľ neohrozujeme
existenciu druhých ľudí a to, koľko ľudí naša tvorba osloví, necháme na svetlú
budúcnosť ovenčenú dlhoočakávaným stretnutím sa s mimozemskou civilizáciou,
ktorá nás konečne chytí za ramená a poriadne nami potrasie, že “omg, uvedomte
sa, pozemšťania!”
Nevravím, že sa tam nemáte ísť
pozrieť… práve naopak, viem si predstaviť skupinu civilizácie, ktorej sa
dotýčné veci môžu pozdávať a možno budú ochotní aj niečo odtiaľ odkúpiť,
či nebodaj ukradnúť ( čo inak myslím, že nie je až tak sci-fi nápad)… no čisto
subjektívne, čo sa týka mňa – jedna z najhorších výstav, aké si tam kedy
pamätám… a je síce pravda, že moja pamäť síce nesiaha k 1956, ale predsa…
… neviem, môžem sa premáhať ako
chcem, ale mňa veľmi opreté hrable, spermia derúca sa k vajíčku s názvom, že Zrod,
či také niečo, žlté fľaky na žltom obraze, maľba zápalkovej krabičky alla
“pome-vykradnúť-Warhola”, či vtipný polystyrén s kresťanskou tématikou fakt
neoslovuje… ak vás hej, nech sa páči, obhrabkávajte si svoje políčko… ja mám
svoje a je radikálne iné ako to, čo momentálne v Dome umenia doslova “kvitne“.
Ja neviem, ale to si tí ľudia
absolútne neuvedomujú to, že je tá výstava strašný bordel typu kôň-plastové
okná-meteorit? Alebo to akože má byť tak “rôznorodé” náročky? Asi
má… veď je to “salón”… no dobre no…
Neviem (zase)… na svete je tak
strašne veľa geniálnych vecí… ja som 99% dní celých svojich dlhočižných 22
rokov vyextázovaný 16 hodín denne, fakt neklamem… čo všetko každým dňom
objavujem… maľbu, filmy, hudbu, divadlo, mestá, ľudí, paradoxných
spolubývajúcich… doslova revem ako malé decko z niektorých ultimate piece of
art-ov, idem sa roztrhať z toho, že aj ja chcem taký ultimate art urobiť a že
hneď po ňom ma môžu odviesť do krematória a všetko bude dobré, ako vraví
Rowlingová… a potom v takom nadržanom stave idem do Domu umenia a zbieram si po
zemi zuby z tej facky, čo utŕžim rovno pri vchode… prechádzam sa zdesene temer ako
chudera Snehulienka desivým lesom a je mi do plaču, keď vidím, čo doma máme…
A nemôžem si odpustiť… za úplne
ultimate fail považujem, keď si niekto na svoje “piece” dá pečiatku ala obecný
úrad… už tam chýbala len veľkosť topánky, či podprsenky… choďte tam,
uvidíte a pochopíte… teda možno nie, ako ja…
Všetko ale stratené nie je, i keď sa
koniec sveta a môj odchod z územia Slovenskej republiky závratne blíži… v BA sú
momentálne aj iné výstavy… o nich až nabudúce… o 5 hodín vstávam…
Adioz… MAROSBARAN
PS: I miss my Spanish people…
PS2: FOTO –
http://marosbaran.blogspot.com/b/post-preview?token=hcAzCjkBAAA.KHyJA-AHG0gk4FYCCdROoQ.7naIZBtF90dAIBGaQd5GhQ&postId=2448477013788712380&type=POST
Niekedy neviem, čo je horšie… mať
desnú propagáciu, ktorá od galérie odoženie každého – počnúc zlodejom s
nalakovanými nechtami, končiac pápežom na trojkolke ale pritom mať fajn
výstavu, alebo mať masívnu reklamu hodnú prípravku na rasť molekúl pŕs ale
výstavu hodnú troch písmen – g.r.c.
Od mala nás učia, nesúď niekoho
podľa vonkajška, lebo nikdy nevieš o dotyčného bankovom konte… asi niečo také
by ste mali mať na mysli, až budete najbližšie utekať pred políciou a náhodou
sa budete chcieť pred nimi skryť v Dome umenia.
Keď ste mladý umelec/kyňa… možno aj
trochu veľký… po zopár výstavách, čo sa vám, ani netušíte ako, podarí
zorganizovať, rýchlo zistíte, že je rozdiel robiť výstavu a robiť výstavu… vždy
si môžte povešať veci niekde v bare u kamoša, jeden večer vypiť toho viac ako
obyčajne, ovšem, ak neberiete antibiotiká a ráno vstať s opicou, sadnúť za
notebook a v ešte polotriezvom stave si do CV rituálne napísať ďalší riadok,
ktorý veľmi rýchlo zistíte, svet nespasí… potešíte zopár kamošov, čo vám tam
prídu, lebo si všimli váš posledný FB status, máte o čom zavola´t svojej mame a
máte dôvod nato, aby ste mohli minúť extra-money…
Potom však, ako vás život ošľahá,
zistíte, že 1+1 je 2, osvieti vás a zistíte, že ak xchcete aj nejaké publikum,
musíte sa o neho aj trochu snažiť, tým, že rozbehnete akú takú kampaň, ako sa
to robí aj na také módne prehliadky (ak cítite mierne zachvenie, je to z toho,
že teraz polovica arty people zalámalo rukami, že ako môžem porovnávať výstavu
s nejakou glam fashion prehliadkou plnou vychudnutých ľudí a opätkov… ) Alebo… môžete sa
pokúsiť nejakých ľudí uniesť, zviazať a nainštalovať do galérie v deň vernisáže
a tešiť sa pohľadu na ich metajúce sa telá, z toho, že “ach, ako veľa ľudí mi
prišlo na vernisáž”… len nezabudnite im dať ceduľku – THIS IS NOT AN ART
INSTALLATION, JUST SOME RANDOM PEOPLE TOO EXCITED ABOUT MY WORKS OF ART TO
SIT/STAND STILL…
) Alebo… môžete sa
pokúsiť nejakých ľudí uniesť, zviazať a nainštalovať do galérie v deň vernisáže
a tešiť sa pohľadu na ich metajúce sa telá, z toho, že “ach, ako veľa ľudí mi
prišlo na vernisáž”… len nezabudnite im dať ceduľku – THIS IS NOT AN ART
INSTALLATION, JUST SOME RANDOM PEOPLE TOO EXCITED ABOUT MY WORKS OF ART TO
SIT/STAND STILL…
A potom sú tu ešte inštitúcie,
tešiace sa niekoľkoročnej tradície, dúfajúc v to, že majú dostatočne silnú
stálu klientelu a tak načo by chytala ďalšie ryby do siete ako sa to cirkev
statočne snaží celých 2000 rokov…
No… toľko na zamyslenie… teraz o
tom, čo sa ukrýva v škrupine, králičej nore, či igelitke z Tesca, vyberte si
metaforu akú len chcete…
Odpoveďou je – veci fest dobré, no
tiež veľa garbidžu (vysoko subjektívne – pre mňa)…
Kebyže som normálny smrteľník, ktorý
ide okolo, plagát z vonku Domu umenia by ma neprinútil ísť dnu ani keby mi za
vstup zaplatili a k tomu pridali ešte aj nejakú tu masáž, na ktorú by som aj
tak nešiel, lebo je to pre mňa príliš intímna záležitosť aby som sa nechal
niekomu ošahávať… zatiaľ.
No keďže som normlálny smrteľník,
ktorý sa rozhodol, že mu umenie navôkol nebude ukradnuté, zaťal som zuby a
vstúpil dnu čakajúc to najhoršie, čo som si pri pohľade na nevábny plagát vedel
predstaviť.
Čo je ešte horšie, je to, že nebyť z
toho, že som FB-aktívny VŠVU študent, vďaka čomu viem, že zopár mojich súdruhov
spolupracovníkov majú v Dome umenia aj vystavené diplomovky, podľa vedenia
školy - the best of (asi aj je) a nebyť malého plagátu, ktorý… neviem,
ja sa veľmi v grafickom dizajne nevyznám, ale… ok, neriešim… tak neviem, že tam
vôbec nejaký ešte placentou špinaví novorodenci VŠVU vôbec vystavujú, čo je
smutné kvôli tomu, že asi nepoviem žiadnu múdrosť keď povie, že uchytiť sa (v
živote) po VŠVU je fest ťažké…
To, čo je vnútri, má tri časti.
Tradične… sú tam 3 priestory, má to logiku…
Úplne dole, ešte pred schodami si
dávajte pozor aby ste nenarazili na hromadu kamenia od George Moisi. Som
antilandartista, takže k tomu dielu vám veľa toho nepoviem… ale hromada kamenia
s čímsi bielym pre uja z dediny a intergalaktická inštalácia pre priemerného
nie-fancy arty človeka… pre mňa, who-cares-item…
Neskôr si uve je to uvedomíte, že
išlo o prvú vec z výstavy Socha a Objekt XVII, ktorá má tento rok 2
časti - Súčasné cyperské sochárstvo a Geometrická abstrakcia.
Ja neviem… mne proste vadí, že tie
veci sú tak strašne fyzické… zaberajú veľa miesta akoby… taký som mal z toho
pocit… je tam veľa zaujímavých objektov, no vždy len objektov, ničím
iným viac a síce ani menej…vždy je to o nejakej komunikácii materiálov,
prehliadke materiálov, či materiálových materriáloch a to mi vadí.
Ak nemáte radi abstrakciu a sochy,
je to vhodné miesto pre vás aby ste si po návšteve napočítali o 12 sivých
vlasov viac…
Jednoducho mi príde malicherné
riešiť nejaký leštený kov len kvôli tomu ako dobre vyzerá v dobe ako je dnes.
Ja som človek, ktorému umenie musí aj niečo povedať, nestačí ak len je.
No aj napriek tomu viem vymenovať asi 12 ľudí z môjho okolia, o ktorých viem,
že by na výstave skákali od radosti a dokázali by sa do lešteného kovu hľadieť
aj pol hodinu – a to nie preto, že by boli nejakými narcismy(-i?)…
Neviem, urobte si o tom názor sami…
pre mňa takéto veci v mojom momentálnom životnom behu nemajú absolútne žiaden
zmysel… ale, všetci vieme, že tu neide len o mňa – preto, ak sa páči – nech sa
páči… rád si prečítam váš výklad o kockách, ihlanoch a korodujúcom železe… ja
si radšej prečítam o nepokojoch v Indonézii alebo o tom, čo momentálne robí
Lady Gaga.
No naopak v cyperskej časti som si
pri niektorých kúskoch povedal ou yeah!
Gioula Chatzigeorgiou – určite som to napísal zle, je človek, ktorý v Dome umenia
predstavuje “soľ, vodu, kov a rôzne predmety”, jednotne nazývaných Afroditin
kúpeľ. Je to jedna z vecí, o ktorých neviem skladať žiadne básne, no z
istého dôvodu sa mi dosť hlboko prihovára. Ide o tri hlavy, apparently zo soli,
pričom do jednej zhora z tej veci, čo vám dajú, keď si odhryznete ruku, čo vás
potom vezú do nemocnice a napichajú vás tými vecami, čo visia a čosi sa z nich
do vás leje, neviem ako sa to volá – z toho do jednej z nich kvapká/la voda,
pričom do nej urobila dieru… natočenie hláv na čiernom štvorci tiež asi nie sú
náhodné… Je to dielo, ktoré sa v umení pokladá za sochu/inštaláciu, no nie je z
rodu Michelangelovského… skôr je to objekt, ktorý vás prinúti rozmýšľať… ide o
istý druh mechanizmu, ktorý sa v hlave spúšťa a nie je v prvom rade len o “páči
sa/nepáči”.
Andreas Saava a jeho G-line mi príde ako pri abstrakcii prehnane
veľké a zbytočné… trochu pripomína preliezky pre deti, no myslím, že tam by ste
svoje deti nepúšťali…
Ďalším zaujímavým príkladom
letsthinkinstallation je There Will Be No Homecommings od Lie Lapithi.
Enigmatic… avšak video, čo sa k tomu ponúka považujem za mental… keď sa
priznám, že som nemal až toľko času na skúmanie…
WOe-MAN od Nicosa Moschatosa je vec rovnakého účinku. Neviem
do akej miery rieši problematiku trápenia žien, asi keď tam príde nejaká
trápená žena, je dosť možné, že jeho vec odignoruje a vôbec z nej nič nebude
ani cítiť, ale pri takýchto veciach ani neide o žiadnu záchranu sveta, len o
pripomenutie z rádu Memento Mori.
The Fall Of Persephone od Nikosa Charalambidisa spája moju oblúbenú
kreslenú postavičku Pikachua s kráľovskou korunou – to by normálne malo stačiť,
no tentoraz to nestačí vôbec.
Highlightom výstavy je séria hláv pospájaných
plynovými maskami. Vec zaujímavá vizuálne a zároveň o čomsi dosť dôležitom
hovorí… pre mňa show ukradol Kyriakos Kallis, ktorého vec akoby od
Saatchiho vypadla… ARS AENIGMA EST 2007 je steal me item.
Je zaujímavé, ale z väčšiny vecí z
tej cyperskej časti som mal rovnaký pocit ako keď som 2 roky dozadu odišiel z
londýnskej Saatchi Gallery… a keďže sa Saatchi ešte aj dnes považuje za great
supporter of art, asi je to dobrý signál a tak thumbs up pre Cyprus.
Tety od vás vyžobrú podpis a pošlú
vás hore, že ešte aj tam (predstavte si), že niečo majú…
Magisterské diplomové práce VŠVU, je výstava, ktorú by ste mali vidieť určite, akokoľvek
zničeno môžte po zhliadnutí abstrakcií byť. je to prehliadka toho najlepšieho,
čo VŠVU toho rok dala… ja osobne som bol aj na diplomovkových obhajobách, videl
som asi 90% všetkého, čo sa urobilo no a ak mám zhodnotiť, neviem síce či je
tam naozaj to naj naj naj lepšie, ale poviem, že sú tam dosť dobré veci…
niektoré.
Hneď na vchode je Peter Cvik
a jeho Medzi dvoma svetmi. Veľké, pôsobivé, sci-fi ale pre mňa trochu
ako abstrakcie o poschodie dole…
Neviem presne ako prebieha casting,
že čo do Domu umenia ide a čo neide, ale toho roku asi víťazilo všetko, čo je
biele ale nie je vanilkovou zmrzlinou… celkovo je výstava riešená veľmi
minimalisticky – biele na bielom… Malevič by sa potešil…
Osobne ma potešilo, že cez casting
prešla Denisa Slávová so svojími františkánmi… o nej si môžete prečítať
vo viacerých predchádzajúcich článkoch… Jej fotografie nie sú na prvý pohľad
nejako extrémne zaujímavé… až na druhý pohľad… pri ktorom ostanete aj o čosi
dlhšie ako len pri prvom, keď prelomíte bariéru a pochopíte…
Keď som videl u nás na grafike divnú
miestnosť zapratanú hromadou čiernych bodiek na stene a bielych predmetov,
musím sa priznať, že som zalámal rukami a s tým, že už som mal dosť v SNG, keď
sa ma márne snažila presvedčiť, že tie kamene po zemi, zafliakané podlahy a
dosky ma majú nejak extrémne oslniť… teraz tvorbu Lívie Kožuškovej
vnímam trochu inak. Jej tvorba je ortodoxne pre arty intelektuálov… po troške
skúmania o čom vlastne je, môže zaujať aj random človeka… paradoxne, aj ona tam
má v tej hŕbe vecí 2 steal me item-y – šálku s Inception zaváňajúcou hladinou
kávy a knihu, kde neviete, kde začína kváder a kde kniha, ktorú sa môžete
snažiť otvoriť, no nič sa nestane…
Marek Cina vás presvedčí o tom, že lino is not dead, aj keď ja
si myslím, že je… Cina je na škole tak trochu ultimate grafik, nedá sa mu
vytknúť majstrovstvo v práci s rydlom a tiež v práci s väzbou kníh. Nad jeho
knihou Fámy na obhajobách (prepáčte za výraz) niektorí profesori doslova
slintali, až som prekvapený, že mu ju niektorý z nich v ten deň aj neukradol…
asi to urobia až po výstave v Dome umenia, ak to pravdaže, neurobíte ako prví
vy. Určite si prečítajte aspoň zopár stránok… pochopíte o čo ide.
Do veci od Barbory Uhrákovej
si môžte ryť… odporúčam vziať so sebou na výstavu ratolesti… možte ich tam
nechať a v pokoji si pozrieť výstavu…
Danica Pišteková vyhrala cenu rektora… neviem, ako môže niekto vyhrať cenu
rektora za takú vec, keď je dotýčný z architektúry, ale to asi len poukazuje na
to aké mizerné vedomosti, čo sa týka architektúry, mám …
Dialóg medzi kresbou a šperkom od Slavomíry Ondrušovej vám predstaví tendencie aké
sú teraz na škole u šperkárov. Ide o zaujímavú inštaláciu (?) pri ktorej som
niekedy naozaj nevedel pri prvom pohľade, čo je kresba a čo fyzický šperk a
preto mi to prišlo veľmi zaujímavé, čo sa príncípu nazerania týka…
Z fahsion ľudí sa do Domu umenia
prepracoval Libor Komosný… určite nie len kvôli farebnému zladeniu
kolekcie s okolostojacimi stenami… Libor je človek, ktorého tvorbu cca dosť
dobre poznám z rôznych prehliadok, čo som počas roka absolvoval… pri ňom je asi
najzaujímavejší vývoj, lebo ako odídete z prehliadky, kde prezentoval čiernu
čiernotu, latexové sado maso oblečký krížené s perinami, hneď o nejaký mesiac
vás prekvapí prehliadkou, ktorá je tak biela, technická a čistá ako chladnička,
čo práve stojí vedľa mňa, keď píšem tieto slová… práve som odhalil internú
informáciu… vo fashion ateliéroch na škole raz ktooooosi nepriamo prirovnal
Liborovu novú kolekciu k chladničke…kto vie prečo… Libora však taký
comment dole nedáva, práve naopak, pridáva mu na vtipnej story, ktorú môžete
obmotať okolo dobre odvedenej práce, premyslenosti a vysokého skillu. Zaujímavé
je, že jeho modely vyzerajú lepšie na figurínach…
Libora však taký
comment dole nedáva, práve naopak, pridáva mu na vtipnej story, ktorú môžete
obmotať okolo dobre odvedenej práce, premyslenosti a vysokého skillu. Zaujímavé
je, že jeho modely vyzerajú lepšie na figurínach…
Vždy mi príde smutno z toho, že
práca reštaurátorov nie je u širokej verejnosti dostatočne docenená. Ja osobne
si reštaurátorov veľmi vážim – veď ma na art life jeden aj sám pripravoval… a
na škole som si našiel medzi reštaurátormi našiel veľa strašne dobrých ľudí, s
ktorými sa síce nechodím nejak často opíjať a blázniť do Subclubu, no vždy keď
si na nich spomeniem, vyčarí sa mi úsmev na tvári… Minulý semester som mal k
reštaurátorom ešte o niečo bližšie, keďže som mal aj jeden reštaurátorsky
predmet, ktorý by som inak, nepovedzte pani Gregorovej, bez nich asi ani nedal…
a mal som tak možnosť vidieť ich prácu a neskutočné hodiny strávené nad
ňou tak povediac z prvého radu sedadiel… Je úžasné, čo tí ľudia dokážu svojimi
zlatými rukami zachrániť a aj keď je veľakrát to čo z ich rúk vzíde nie až tak
cool… lebo no ako už môže byť Madona z 15. storočia Madonnou z roku 2012…
myslím, že by bolo namieste trochu pozdvihnúť úroveň edukácie národu, ktorý ani
netuší ako zložitá a pracná ich práca naozaj je a preto by sme si ju mali FEST
vážiť… Tí ľudia zasvätili život obnove umenia – zasvätili ho tomu aby
vzkriesili dávnu krásu, prácu človeka, ktorého hnala viera, zemepán alebo
duchovné bytosti…a to MNE príde dosť cool.
Nesúďte teda prácu druhých len podľa
toho, čo sa javí navonok, lebo je dosť možné, že máte vzdelanie čo sa
architektúry týka asi tak mizerné ako ja a neviete o tom, že je to celé BIG
DEAL a to tam nemusí byť ani Pikachu.
Amen,
MAROSBARAN
PS:
foto: http://marosbaran.blogspot.sk/2012/07/nesud-vajce-podla-skrupiny-vnutri-moze.html
Nikdy viac 21. 12. 2012
21. December 2012, Prečítané 788x, marosbaran, Žiadny komentár
Niekedy ste jednoducho vďační,všetko okolo je tak ako má byť.
Keď po zážitkoch lačný,
utrhnete svoju niť,
dobré ostáva, čokoľvek sa stane,
priateľov za sebou nechávate …
Čas, keď odkladáte všetky zbrane
tu, teraz.
Keď na stene už nič nevisí,
priateľov poslednýkrát ste objali,
váš život od jedného závisí,
aby ťažobu démoni z vás sňali.
Modrý kôň, striebro
strecha, sever, nest…
opúšťanie nechtiac.
A či takým budem naďalej?
Nemyslím…
Nikdy viac.
The Hobbit, 103. 333 strán alebo kdekoľvek Tolkien je, usmieva sa. .. 13. 12. 2012
13. December 2012, Prečítané 846x, marosbaran, Žiadny komentár
Predpokladali, že po keď film zaplaví kiná,budú fúzy a brada opäť v móde…
sedím čerstvo oholený v kuchyni, kaziac tento mýtus hľadajúc slová, ako
najlepšie opísať čo som práve pred hodinou mal možnosť vidieť…Sedeli sme na streche, pili random pivo a naplánovali sme s Timim, že v Utrechte pôjdeme hneď ako bude von. 12.12.2012 bol perfektný dátum pre uvedenie filmu, ktorý “matters” a byť Tolkienom, odpočívam naozaj v pokoji…
Rozhodnutie Petra Jacksona rozdeliť dej 310 stranovej (prvé vydanie) knihy na 3 samostatné filmy, čo činí 103.3 strany na jeden film, môže vyzerať ako čisto otvorený marketingový ťah, snažiaci sa vyťažiť z úspechu Pána Prsteňov maximum a ešte o čosi viac, ale po zhliadnutí prvého dielu musím skonštatovať šialené odhalenie, že to vyzerá tak, že jeho majstrovské zaobchádzanie s literárnym dielom mu dáva plné privilégia a práva rozdeliť, nestrácajúc publikum, dej dokonca aj na 10 častí.
Je to sen každého spisovateľa, aby sa jeho diela ujal niekto tak talentovaný ako Peter Jackson. Tak citlivo, presvedčivo, inovatívne a novo poňať príbeh, prvýkrát publikovaný roku 1937, dokázať maximálne využiť všetky maximá najnovších technológií, urobiť action movie s vtipnými “vsuvkami”, ktoré nebudú pôsobiť hlúpo ani rozpačito…
Rozplývam sa teraz rozvalený na čiernom špinavom gauči, neschopný nájdenia vhodných slov na zdelenie svojho nadšenia…
Keď som bol na strednej, jedna z mojich najneobľúbenejších “aktivít” bol Hviezdoslavov Kubín… neviem recitovať a memorizovať sa nejaké básne… nemyslím, že tým osobne spasím svet… jedného roku som sa však rozhodol naučiť sa na Hviezdoslavov Kubín časť z vtedy pomerne neznámej knihy, Hobbit, knihy, čo som objavil ešte v našej maličkej knižnici v Zborove. Bolo to staré vydanie s červenými rubmi strán, s nijako extrémnymi ilustráciami, no s príbehom, ktorý prehováral ku mne na oveľa hlbšej úrovni ako o zvihnutie si zadku jedného domaseda… Naučil som sa naspamäť prvých asi 7-10 strán (?)… sám som bol prekvapený, ako ľahko to išlo… až neskôr som pochopil, že to bolo skladbou slov, akú Tolkien používal… Hviezdoslavov Kubín som našťastie nevyhral a tak som s “prednášaním” memorizovaných vecí mohol prestať a venovať sa ďalej “čítaniu”.
Sediac v kine, otváral som ústa od úžasu, že sú vo filme použité naozaj začiatočné vety z knihy, od slova do slova a bol som v úžase ako veľmi sa film dejovo priblížil ku knihe (okrem Radagasta, ten je trochu zkomičštený
, možno až príliš…
použitie vtáčieho trusu v rámci make upu… myslím, že človek, čo prišiel s
tým nápadom si naozaj zaslúži nejakú cenu… mimo knihy je aj to, že sa vezie ako
Santa na saniach ťahaný hyperaktívnymi zajacami – Jacksonov úlet, ktorý je však
vo filme veľmi na mieste… keď uvidíte, ako geniálne je jeho záprah spracovaný a
ako to celé “funguje”, pochopíte).Svetoznáma scéna – “Hádanky v tme” je zvládnutá nadgeniálne… Jackson použil pravé Tolkienove hádanky a k môjmu potešeniu nevynechal ani jeho “ostrovček” a ani Smeaglovu “loďku”. Technické prevedenie Smeagla je také, že budete plakať… od pocitu menejcennosti, ako málo pre tento svet znamenáte.
Je pre mňa extrémne vzrušujúce vidieť, keď niečo funguje… je pravda, že na filme robilo XYZ ľudí, stál XYZ+XYZx343€, no ako sa píše v starých knihách, modré oči, silikóny v hrudi a peniaze nie sú všetko. Peniaze dávajú možnosti, no keď nemáte talent a “gule” uchopiť, to, čo chcete, nebude vám stačiť ani celý Smaugov poklad a nikdy neurobíte žiaden dobrý film, žiadnu dobrú hudbu a dokonca ani žiadnu dobrú, i keď zas nie nejediteľnú večeru.
Skláňam sa pod zem, skrývam si chvost medzi nohy a zbožne vzhliadam k dielu, monštrózne obrovskému projektu, ktorý dokázal Peter Jackson a jeho grupa kumpánov uchopiť.
Scény sú zvládnuté naozaj geniálne (nechýba dokonca ani súboj skalných obrov, ktorý som si fakt nevedel predstaviť ako by mohol vyzerať na filmovom plátne), jedine útek od orkov pripadá až príliš “it s a kind of magic” that we survived… ale tak… movie… scéna, keď skupinu 13tich trpaslíkov, Bilba a Gandalfa zachránia orly… plakal som. Ultimate časť, v ktorej sa Bilbo rozhodne, že nechá Smeagla nažive – celý pilier, na ktorom stojí dej 60 rokov neskôr v trilógii Pána Prsteňov… nemám slov.
A potom len čakáte a netušíte, ako sa preboha dá tak rozpumpovaný dej nejako zmysluplne ukončiť, netušíte, len sa necháte unášať “paradise verziou” Nového Zélandu, priletí vtáčik a ten to ukončí tak, že poviete “och”, utriete si slzu a možno aj slinu z kútika úst a nemôžete uveriť tomu, že potrvá ďalších cca 356 dní, kým uvidíte ďalší diel.
Hobbit sa, čo sa týka príbehu, nedá porovnávať s Pánom Prsteňov. Oproti nemu je to “rozprávka”… ale po zhliadnutí “tobeworshiped” verzie od Petra Jacksona pochopíte, že sa rozprávky ujal niekto, kto dokázal posolstvo J.R.R. Tolkiena, jeho skrytú alegóriu, podať spôsobom, že fakt pochopíte niečo, čo ste dovtedy možno len tušili… uvedomíte si, že tam vonku je svet plný dobrodrúžstiev a pri troche šťastia aj vy nájdete svoje Žihadlo či nebodaj dokonca Prsteň.
… and that matters.
MAROSBARAN
PS: Rozprávka má hĺbku, ktorú väčšina ľudína prvý pohľad nepochopí… Alegóriu, ktorá vraví o nás všetkých, aj keď si ju málokto uvedomujeme… verím, že mnohých sa film The Hobbit: An Unexpected Journey dotkne na miestach, o ktorých ste ani netušili, že ich máte…
Golden rule, In vitro meat, animal torture and other hopes 12. 12. 12
12. December 2012, Prečítané 474x, marosbaran, Žiadny komentár
MAROSBARAN – Ӑ PAIN 2012“At the moment when you decide to live, things around you start dying.”
(This is my research I made in “in vitro meat” and “animal torture”. I do not want to turn anyone to be vegetarian/vegan/v-whatever, cause I do not think it has a huge sence, killing plant for a food is just lower level of the same behavior as killing animal for a food. What matters is “”appreciation”" of everything u have, everything you have got and everything what have died for you.
…and then hopefully, there is maybe some bright future for us.)
https://www.youtube.com/watch?v=55Gmnm6PYIs&feature=plcp
Pain in humans is “an unpleasant sensory and emotional experience associated with actual or potential tissue damage, or described in terms of such damage.” (International Association for the Study of Pain)
Therefore, this concept is usually excluded in definitions of pain in animals.
…such as that provided by Zimmerman: “an aversive sensory experience caused by actual or potential injury that elicits protective motor and vegetative reactions, results in learned avoidance and may modify species-specific behaviour, including social behaviour.”
The idea that animals might not experience pain or suffering as humans do traces back at least to the 17th-century French philosopher, René Descartes, who argued that animals lack consciousness.
1. Meat is the flesh of animals used as food.
2. It is produced by killing the animal in question and cutting the desired flesh out of it.
3. These procedures are called slaughter and butchery, respectively.
According to Farm Animal Rights Movement, approximately 10 billion land animals are killed every year for food in the United States, and 58 billion are killed worldwide.
Approximately 58 billion land animals are killed every year for food worldwide.
(Farm Animal Rights Movement)
4. There is ongoing research into producing meat in vitro, that is, outside of animals.
In 1995 research into in vitro meat was approved by U.S. Food and Drug Administration (research originally arose out of experiments conducted by NASA, attempting to find improved forms of long-term food for astronauts in space. )
In 2000 the NSR/Touro Applied BioScience Research Consortium produced the first edible form of in vitro meat (goldfish cells grown to resemble fish fillets).
Since 2001 NASA has been conducting experiments producing in vitro meat from turkey cells.
In 2008, PETA offered a $1 million prize to the first company that brings lab-grown chicken meat to consumers.
5. As of 2012, 30 laboratories from around the world have announced they’re working on in vitro meat research.
No living organism ‘wants’ to die for another organism’s sustenance.
The golden rule states that “one should treat others as one would like others to treat oneself”.
In vitro meat
Some people follow vegetarian or vegan diets not because of moral concerns involving the production of meat and other animal products in general, but the treatment involving the raising and slaughter of animals
Animals are usually slaughtered by being first stunned and then exsanguinated (bled out). Death results from the one or the other procedure, depending on the methods employed. Stunning can be effected through asphyxiating the animals with carbon dioxide, shooting them with a gun or a captive bolt pistol, or shocking them with electric current. In most forms of ritual slaughter, stunning is not allowed.
A study by researchers at Oxford and the University of Amsterdam found that in vitro meat was “potentially … much more efficient and environmentally-friendly”, generating only 4% greenhouse gas emissions, reducing the energy needs of meat generation by up to 45%, and requiring only 2% of the land that the global meat/livestock industry does.
contrast to cattle farming; which is “responsible for 18% of greenhouse gases
causing more damage to the environment than the combined effects of the world’s transportation system.
Animal welfare groups are generally in favor of the production of in vitro meat because it does not have a nervous system and therefore cannot feel pain
The production of in vitro meat is currently very expensive—about US$1 million for a piece of beef weighing 250 grams (0.55 lb) —and it would take considerable investment to switch to large scale production. However, the In Vitro Meat Consortium has estimated that with improvements to current technology there could be considerable reductions in the cost of in vitro meat. They estimate that it could be produced for 3500€/tonne (US$5037/tonne), which is about twice the cost of unsubsidized conventional European chicken production.
Cruelty to animals, also called animal abuse or animal neglect, is the infliction of suffering or harm upon non-human animals, for purposes other than self-defense.
It usually encompasses inflicting harm for personal amusement or to fulfill zoosadistic impulses.
During childhood, serial killers could not retaliate towards those who caused them humiliation, so they chose animals because they [animals] were viewed as weak and vulnerable.
MAROSBARAN
Kto do teba kameňom, ty do neho Tv-programom, o geneticky modifikovaných zvieratkách alebo krátky, smutný a sex-drogy-rokenrol život TV-tyranosaurov 30. 11. 2012
30. November 2012, Prečítané 384x, marosbaran, Žiadny komentár
No…Naposledy som vám napísal zábavný článok s vtipným linkom, dneska idem na vážno…
Už dosť dlhý čas sledujem z každej strany, že národ slovenský sa búri voči TV-ľuďom a ich nevychovaných, geneticky modifikovaných domácich zvieratkách, ktorých si sami v temných laboratóriách za svitu kamier a mobilov klonujú, napichávajú proteínmi a potom širokej verejnosti predstavujú ako tzv. “TV-program”.
Je to už nejaký ten rok, ale pamätám si presne ten večer, i keď je dosť možné, že to bolo len poobedie… Svietilo slnko, vonku štebotali vtáky a kvety kvitli aby zhnili… a v našom dome sa z neznámych príčin, dosť možné, že to boli mimozemšťania, sa objavil nový televízor a bol dokonca plochý, keď je už to post18. storočie…
Tresol som sa dlaňov cez čelo, ako som sa to vo veku 5-8 rokov naučil pri sledovaní rozprávok na Cartoon Network a vypochodoval som za mamou, spýtať sa, čo tam tá opucha robí…
Mama mi povedala, že starý televízor sa nám pokazil a slušne mi pripomenula, že otec zvykne pri televízore zaspávať a z času na čas si spolu pozrú aj Televízne správy, len tak pre prípad, žeby zabudli, že na svete každú minútu zomrú tisícky ľudí ale aj napriek tomu, ak sa to stane v okruhu 200km od hlavného stanu Markízy, urobia z toho “Mars Útočí 4″ alebo “2012 2″, prípadne, ak má byť divákom dieťa – “Naozaj Posledný Jednorožec 1″.
Prišli mi to ako dobré dôvody, tak som neriešil… a počul som hlas v srdci: “Maroš, neboj sa, všetko bude dobré, veď si už ani nepamätáš ako sa používa diaľkový ovládač,” pocítil som ako sa mi telom prelialo teplo a cítil som sa akoby mi po pravici stál samotný Gandalf krížený s Dumbledorom.
A všetko bolo dobré…
Roky ubiehali a ja som starol… aj vy ste starli, nemyslite si
A aj keď som nikdy znovu televízor nezapol, z času na čas sa ku mne dostalo “OMG, čo to zase dávajú?!”.
Neviem, či má nejaký zmysel ohovárať ľudí, čo si ničia produkovaním takých hlúpostí karmu a trhajú si svoju dušu sťa Voldemort… kebyže len tí TV-ľudia vedeli aspoň tie horcruxy robiť, tak mám aspoň rešpekt, ale oni to robia “len tak”.
Čísla, čísla, čísla… aj zlá reklama je reklama a iné story, asi to si namastievavajú dotyční na svoje štíty a hor sa do boja… ale… FAKT?!
Veľa ľudí nerozumie, prečo tých Farmárov, Anežky z Turcov či Paradise-ľudí robia… veľa ľudí si myslí, že to robia pre peniaze… teraz je moja chvíľa na veľkú osvetu celého národa, tým, že odhalím tajomstvo nemrznúcej zmesi a všetci vzdychnú pomyselné “oooo” a ešte sa k tomu vyčarí okolo cibuľového výdychu komixová bublina.
Stále čakáte?
Stále?
Tak prestaňte… lebo odpoveď nepoznám… ale pointa je v tom, že to, prečo to robia ani nie je veľmi dôležité, dôležité je to, či si tí ľudia aj trochu uvedomujú dopad, aký ich vyhne Tyranosaurov Rexov a Titanoboy, na spoločnosť majú. Pre mňa sledovanie televízie vynálezom internetu absolútne stratilo zmysel… pozriem si a prečítam si vždy len to, čo chcem… Byť odkázaný na TVprogram v roku 2012 je dosť mimo duševné rozpoloženie. Strávenie hodiny sledovaním 10tich reklám, ktoré sa cyklicky opakujú, tiež nepatrí k mojim koníčkom, aj keď je potrebné priznať, že niekedy je kvalita reklamy ďaleko vyššia ako kvalita TV-tyranosaura, hoci je 50x kratšia, čo sa času týka…
Dovolím si tvrdiť, že cca toto povie každý priemerný človek, hrdý občan Slovenskej republiky, občasný požívateľ alkoholu menom “Slivovica”. Ako bonus môže ešte povedať – “keď nechceš, nepozeraj“, prípadne “kto do teba kameňom, ty do neho Tv-programom” alebo “ale TV môže byť aj napriek tomu veľmi pekná dekorácia”.
Nie však všetci obyvatelia SR priemerní sú…
TV-ľudia sa obraňujú tým, že kto nechce, nech neberie… ale nerozmýšľajú o tom, že dosť veľká populácia je buď stará, ktorá nevie, čo to internet je, takže ak si chcú “niečo pozrieť”, sú na TV fakt závislí a ďalšia skupina ľudí, ktorých slušne nazvem non-inteligentní (často nie svojím vlastným pričinením), ktorí v objatí chipsov zapnú prvý program, čo v TV ide a vôbec ich netrápi, že svet je plný zaujímavých vecí, ktoré by ich mohli nadchnúť, keby trochu pohli zadkom…
Moja učiteľka z práva bola veľmi dobrá, no ja z práva veľmi dobrý nie som… niečo som si ale zapamätal – “Demokracia je vláda ľudu… ale ľud… je väčšinou nevzdelaný, priemerný a neschopný výberu najlepšej možnosti, ktorá je k dispozícii.” Teraz ma niekto v meste oskalpuje… ale pred tým, ako si nabrúsite svoje rezacie pomôcky do školy, uznajte, že na tom trochu pravdy je…
A teraz urobím krkolomné spojítko s TV-tyranosaumi…
Tv-tyranosauri majú vysokú sledovanosť… o čom to svedčí? Áno… o intelekte národu… Čo s tým? Neviem…
Fakt neviem… lebo absolútne nerozumiem, ako dospelý chlap, sexuálne schopný, so zdravou mozgovou kôrou a žena, blond, no napriek tomu s čistým cieľom v živote a šarmom, ktorý sa kúpiť nedá, ale údajne sa dá prilepšiť deodorantom, môže v dnešnej dobe strácať čas nad hlúpoťami v telke, keď je svet tak brutálne plný nechutne zaujímavými záležitosťami, ktoré sa dajú buď zažiť LIVE alebo vygoogliť a potom zabezpečiť LIVE, ak potrebné… svet je tak plný, Kriste, ľudia!
Je mi smutno z TV-ľudí, že hazardujú s kolektívnym vedomím a dávajú žrať prascam odpad… Čo im dáte žrať, to z nich vyrastie… Pred telkami decká čumia do teliek a učia sa z nich… ja som sa takto učil už od horespomínaných Cartoon Network postavičiek. Nerozumiem ako si môžu neuvedomovať dopad na spoločnosť, predostieraním hlúpych programov o hlúpych ľuďoch a ešte k tomu aj nič-moc urobených, čo sa po technickej stránke týka.
Nad všetkými Tv-hlavnými stanmi by mali orly z Tatier zletieť s mp3jkami pripevnenými na krkoch, z ktorých sa bude rynúť “Mor ho! Mor ho! Mor ho!”
Dve veci na svete sú vraj nekonečné, ak nepočítam lásku Božiu – ľudská hlúposť a čakanie na úradoch… ak sa chcú T-ľudia naďalej predbiehať, kto “DÁ” lepšie, nech sa páči, no na chvíľu sa stanem Nostradamom a predpovedám im zánik pekelný…
Nie preto, lebo ich nik nebude sledovať, ale preto, lebo si vychovajú generáciu dementných ľudí, ktorí po odskúšaní kanibalizmu, vyvolávaniu duchov a úvodných hodín základného podpaľovania budov rozmerov cez 10x10x10 metrov sa skôr či neskôr vrhnú aj na Viktora Frankensteina samotného… a potom, I wish I have my camera around…
s láskou a spánkom na očiach, Váš nemrznúci
MAROSBARAN
Neviem, či má nejaký zmysel ohovárať Farmárov, Paradisy a XYZ…
O čistej kráse čakier, viete, že je to pravda alebo Katarína Sido učí pozemšťanov ako sa robí paródia/tribute 27. 11. 2012
27. November 2012, Prečítané 471x, marosbaran, Žiadny komentár
Úmyselne oddiaľujem čas od toho aby som prerobil dementnú prácu , ktorú mi
nechcempoužiťvulgarizmus učiteľka HKU znovu s
znovunechcempoužiťvulgarizmy-pripomienkami poslala s5 a napíšem vám o tom, ako
som dnes skoro spadol zo stoličky.Dnes v neznámych hodinách svetlo sveta uzrela najbizarnejšia reklama našej najväčšej umelecko-edukatívnej inštitúcie na Slovensku, inak nazývanej aj VŠVU a rodičia, ktorých ratolesti sa po nociach počúravajú z toho, len aby sa do školy snov, ako ju mnohí nazývajú, dostali. Rodičia, nepozerajte to!
Iní, zasvätení, osvietení aj presvetlení, ktorí hľadáte romantický utorkový večer poézie bez rýmov ale s mysterióznym ťukaním, vesmírnymi bytosťami, pravde o čakrách a o tom, že karma môže súvisieť dokonca aj s tak pozemskými záležitosťami ako je ukončenie školy, oprite sa, nadýchnite sa a kliknite si na nasledujúci youtube link, ktorý pre vás pripravila maliarka (official) Katarína Sido, ktorej napriek tomu, že sa jej v žiadnej sfére života nedarí tak ako by chcela, sa jej meno aj tak píše “SIDO bez mäkčeňov a dĺžňov” a “Katarína sa píše s jedným dĺžňom”, vďaka čomu dokáže komunikovať s bytosťami, o ktorých sa vám smrteľníkom určite nikdy ani len nesnívalo…
http://www.youtube.com/watch?v=OH0lUWITsr0
Verím, že si ju všimnú ľudia, ktorí jej poskytnú možnosť založiť si vlastnú talkshow… konečne by v TV niečo išlo a ja by som si možno po 10tich rokoch aj kúpil nejaký ten TV program…
So svetlom,
MAROSBARAN
UPDATE: Katarína dala ultimate paródiu na infamous video “Silvia Šuvadová – Medzi nebou a zemou” a myslím, že jej príklad bude nasledovať nejeden artčlovek…
A stratíte pojem o priestore alebo jeho veličenstvo – Anish Kapoor, Museum De Pont, Tilburg 18. 11. 2012
19. November 2012, Prečítané 646x, marosbaran, Žiadny komentár
Píšem z vlaku na ceste z Tilburgu, ktoré som dnes navštívil. Cesta do Utrechtu trvá cca hodinu a päť minút. Mesto Tilburg je klasické holandské mesto – 10 bicyklov na jedného človeka, nízke budovy, veľa tehál a ľudia, ktorý na moje šťastie vedia po anglicky (dokonca aj babka, čo vyzerala, že je jeden a pol nohou už v hrobe, čo som stretol cestou…).
Videl som ho v knižnici. Telom mi prešla triaška, no studený pot nebol. Krásny, červeno-biely , vycapený na stene, hneď vedľa Ai Weiweia – plagát k výstave Anisha Kapoora v Museum De Pont v Tilburgu. Kanón v popredí a v pozadí akoby krvou zafliakaná stena, netrvá vám dlho a pochopíte, že to červené je asi čosi, čo sa strieľa z kanóna. Ďalšia vec, ktorú plánujem v decembri z HKU ukradnúť…
Bola to len otázka čašu a peňazí, kedy sa do De Pontu vyberiem.
A stalo sa tak dnes, aj keď ráno o 7 mi nebolo všetko jedno… veď som aj zaľahol na ďalšiu hodinu, až potom som si vstúpil do svedomia, že „Maroš vypadni z Kruuistraat mansionu, aj tak v nedeľu nič neurobíš“…
Tradične, ako keď sa niekam chystám, pred tým, ako som odomkol svojho modrého koňa, po holandsky bicykel, zasadol som za Google aby mi zvestoval, čo sa v Tilburgu ešte oplatí vidieť…
Na zdrap papiera som si napísal 5 miest:
- Koning Willem II College – škola, ktorú roku 1866 začal navštevovať Vincent van Gogh – v druhom ročníku ju z neznámych príčin opustil
- Museum De Pont – Anish Kapoor
- Andax Textile Museum – tex.lab. + Jan Taminiau
- Natuurmuseum Brabant – vypchaté zvieratá
- De Oliemeulen + Reptile Haus – živé zvieratá
Prestúpil som v Hertogenbosh a o nejakých 30 minút som vytrčil nohu a svoje biedne roztrieskané čižmy v Tilburgu. Na stanici som vyfasoval mapku mesta, povedal som si, fajne, ale až potom som si všimol, že veci, čo chcem vidieť na mape neboli… tak som išiel tradične – „Hello, do you know where is …?“ od človeka k človeku alebo od info tabule k info tabuli.
Hneď pri stanici bol Natuurmuseum Brabant, bol však zatvorený…
Ako druhé som našiel Museum De Pont. Keď stojíte vonku a pozeráte na budovu, máte dosť divný pocit, lebo vôbec neviete odhadnúť aký veľký priestor galéria ponúka. Hneď ako som vstúpil dnu, videl som, že ponúka OMG priestor… neviem, či to bolo vecami, čo tam boli vystavené, ale slintal som tam ako pravý Pavlovov pes.
Priestor je brutálny!
Časť je tehlová a vyzerá „tradične holandsky“, ale väčšina priestoru je typu white-cube. Svetlo je tam nádherné, presvetlené ale zas niektoré časti sú náročky macabrovsky potemnené. Priznám sa, že je to ultimate priestor, po akom snívam, že raz v niečom takom budem vystavovať.
Výstava nesie názov Anish Kapoor, ale zahŕňa aj iných umelcov, a to – Ai Weiwei (Grapes), Richard Serra, Marlene Dumas, Philippe Vandenberg, Berlinde De Bruyckere, Marien Schouten …
Rozmýšľam, či som Anisha niekde videl naživo… možno v Londýne niekde, ale asi len nejakú malú vec… čo som však videl v De Ponte…Genialita, ktorú nepochopíte, keď si ho vygooglite. Nikola, kamoška, tam bola asi 3 dni dozadu, ukazovala mi fotky, mám Anisha rád, ale neviem, nebol som nejako strašne nadšený, aj som dnes ráno rozmýšľal, či neškoda peňazí (23,30€ – cesta tam a späť bez Hobbita, De Pont – 4€). Na fotkách Anishove veci vyzerajú len ako „veci“. Keď sa však ocitnete zoči-voči, vo fyzickej prítomnosti, pochopíte v čom spočíva ich sila.
Normálne sú to len nejaké kruhy, elipsy alebo nejaké divné tvary pripomínajúce črevá, keď však do niektorých z jeho Untitled strčíte hlavu, rýchlo ju z nich aj vytiahnete. Závrat vás neminie.
Anish Kapoor využíva optické možnosti tvarov a ilúziu priestoru a farby, ktorú neviem nijako extrémne sofistikovane popísať… Je to wow faktor, ktorý je študovaný až do svojej fyzikálnej podstaty.
Hneď ako vstúpite do hlavnej miestnosti, naľavo je obrovský črevovitý tvar. Myšlienky a pocity sa miešajú, lebo aj keď je tvar znepokojujúci a pripomína príšeru, ktorá sa každú chvíľu pohne a vcucne vás do svojho lievika, je zároveň neuveriteľne poetický a technicky tak dokonalo urobený, až sa pri ňom rozplačete.
Neviem presne ako sú tie veci robené, to si musím ešte doštudovať, Nikola však vravela, že je to lakovaný laminát a brúsený nejako, v tom sa až tak nevyznám…
Pokračujete v prehliadke a objavíte sa v priestore, na stenách ktorých visia nejaké oblé tvary. Modrý a fialový… zvonku vyzerajú ako normálne duté okrúhle „sochy/objekty“ (?), krása však začína vtedy, ak do nich strčíte hlavu. V momente, keď stratíte z dohľadu normálny svet a v zornom poli (tak sa to hovorí) nevidíte nič len farbu a tvar, okamžite stratíte pojem o priestore a vy len čumíte a čumíte nechápajúc či je stena od vás vzdialená 1cm alebo 1km. Naozaj som to skúšal niekoľkokrát, je to geniálne. Myslím, že to reaguje na nejakú časť mozgu, ktorá má na starosti priestorové vnímanie… Absolútne stratíte pojem o tom, kam sa vlastne pozeráte, objekt oklame váš mozog a vy rýchlo hlavu vytiahnete von. A potom to skúsite znovu a znovu a znovu.
Takýchto objektov je tam niekoľko, vždy iný tvar a farba ale používajú v podstate rovnaký mozgoklamný princíp.
Ďalej je tam napríklad vypuklina na stene. Dementná vec, poviete si niektorí, že? No to ste ju asi nevideli naživo… Vypuklina je z niektorých uhlov neviditeľná. It s a kind of magic…
… a jeho svetoznáme zrkadlové objekty. Pamätám si na fyzike, ako sme sa učili ako funguje princíp zrkadla a ako je to s vypuklým a dutým, ako sa to počíta a všetko okolo… už vtedy mi to prišlo dosť zaujímavé, netušil som však, že sa o niekoľko rokov svojim gympľovským vedomostiam postavím zoči voči, pretransformovaným umelcom z Indie, na výstave v Holandsku, to určite nie.
Možno ste ten princíp niektorí videli na jarmokoch či v zábavných parkoch… ubezpečujem vás, že verzia od Anisha Kapoora je mrazivo dokonalo vypočítaná a premyslená záležitosť, žiadny lacný trik. Je to proste brutálne. Milujem, keď umelci používajú mozog a fyziku a nie vždy sa spoliehajú na stekance a na „tosomtakchcel-efekt“.
De Pont ponúka niekoľko zrkadlových skulptúr, medzi inými aj jeho slávne Vertigo (Hitchcock by bol hrdý).
Rozmýšľal som, prečo sú Anishove veci tak príťažlivé a myslím, že som na to aj prišiel. Brilantne využívajú princíp interakcie s divákmi. Jeho veci sú zaujímavé aj pre 5 ročné decko, ktoré netuší, čo sa deje, len sa teší z toho ako sa jeho odraz stále pri pohybe mení, no zaujmú aj človeka, čo aj niečo vie a čo niečo videl – materializujú primitívny princíp v reálnom fyzikálnom brilantnej a technologicky dokonalej podobe..
Dôvodom, prečo som sa tam motal celé dve hodiny a ani na minútu nenudil bola v neposlednom rade však hlavne plagátová vec, ktorú som videl týždne dozadu v knižnici.
Shooting To The Corner (Strieľanie do rohu) 2009
Miešajú sa mi pocity, sám nerozumiem ako môžem byť z tak jednoduchej veci tak nadšený… jedno je isté, nebol som nadšený sám. Ľudia výskali, vzdychali a tlieskali a to tam nebola Gaga.
Každú pol hodinu sa jedna z miestností zaplnila návštevníkmi. Všetci čakajú so zatajeným dychom, niektorí ani nevedia načo, len robia to, čo ich sused naľavo či napravo aby zapadli do partie. Len červený bodrel na stene a pod ňou naznačuje, že hlavná párty je tu. Zrazu sa otvoria bočné dvere, z ktorých vystúpi muž okolo 30tky. Až rituálne prejde miestnosťou, popred davom ľudí, zamieri ku kanónu. Všetci ticho, vzduchom len zvuky zapínajúcich sa fotoaparátov. Chlap čosi urobí na kanóne a zamieri k „nábojom“ napravo. Sú tam dve kopy valcov asi pol metra vysokých (možno menej), všetko krvavo červenej farby, až niekedy neviete, či v papierových valcoch nie je namiesto vosku natlačené surové mäso. Jedna kopa prináleží plným nábojom, druhá prázdnym. Počet je skoro rovnaký.
Chlap vezme „náboj“, prevráti ho, poklepe aby sa vosk oddelil od stien kartónovej nábojnice. S nábojom prejde ku kanónu. Vloží ho dnu, vytlačí vosk z kartónu do hlavice. Zaklopne. Znovu čosi nastaví na kanóne. Priestor sa naplní bzučaním rastúceho tlaku v kanóne. Chlap si utiera voskom zababrané ruky do servítky.
Ticho.
Bzučanie pomaly ustáva.
Absolútne ticho.
Chlap s rukami na páke stojí bez pohnutia, ľudia skoro nedýchajú. V tom momente je niečo rituálne, nejaké „očakávanie“, niečo veľmi magické, tajomné a príťažlivé, keď vás tu z myšlienok vytrhne ohromný TRESK ozývajúci sa celou budovou – chlap bleskovo sklopí páku, kanón vystrelí hrudu červeného vosku do rohu miestnosti. Všetko sa stane tak rýchlo, až si nestihnete ani všimnúť ako vosk vystrelil. Celá hruda sa prilepí o stenu, kúsok odpadne na zem, ľudia nadšene tlieskajú, je nemožné necítiť vzrušenie a nadšenie, ktoré kanón vyvolal.
Shooting To The Corner bol prvýkrát predvádzaný v januári 2009 vo Viedni (MAK), neskôr, v septembri poputoval do Royal Academy of Arts (Londýn), kde mal Anish Kapoor samostatnú výstavu ako prvý žijúci umelec v histórii, tam Shooting To The Corner v priebehu troch mesiacov videlo 300 000 návštevníkov.
Niet divu, že to bol práve Anish Kapoor, ktorý stvoril konkurenciu Eifelovej veže – ArcelorMittal Orbit, pamätník tohtoročných XXX. letných olympijskych hier, hosťujúcich v Londýne.
Už som si myslel, že lepšie to ani nemôže byť, keď som vošiel do časti múzea, ktorá vystavovala znepokojivú výstavu samovraha a jeho žijúcej soul-mate…O tom však až zajtra…
MAROSBARAN
PS: pre tých, ktorí Anisha Kapoora nepoznajú – ixclusif malé video, ako to tam celé vyzerá:
https://www.youtube.com/watch?v=igyP33FYwIc&feature=plcp
To catholic church. .. with love 1/2 5. 11. 2012
5. November 2012, Prečítané 723x, marosbaran, Žiadny komentár
MAROSBARAN – The Black Church 20121/2
On 24.8.2012 The Human Body Exhibition came to Bratislava, Slovakia.
After one month since lauching the exhibition catholic church of Slovakia woke up and released riddiculous requests to bann it. Asking people with “good will” not to attend the show.
After another one month, I decided to release first of two videos, accidently shot in Eindhoven in Netherlands two weeks ago, expressing my opinion about “good will” of catholic church.
These kind of “stuff” are all around the globe… all the people in the universe know about them and do not care about so much as well, although by some mysterious reason, church does not realise couple of things, which are insanely obvious to some of us and uses its power to take controll of weak and old people… for how long?
Who is exhibiting who?
MAROSBARAN
http://www.youtube.com/watch?v=c70d1WrWxN8&feature=plcp
Cvernovka, ľúb(te) sa a množ(te) sa, Slováci, nakopte sa do zadkov alebo DDW v Eindhovene 21. 10. 2012
22. Október 2012, Prečítané 709x, marosbaran, Žiadny komentár
Rituálna sviečka horí, konečne statočne oholený, nechcená hodina fínštiny
(môj spolubývajuci skajpuje) je v plnom prúde a ja sa vám, necítiac si nohy, s
Hannibalom Lecterom v ušiach zas a znova prihováram.Je to dosť šokujúce, že som po včerajšej alkoholickej sešn s novým fínskym návštevníkom nášho sídla vstal ráno o 7:30… ľudia, ak ste ešte neskúsili “SALMIAKKI“, rýchlo tak urobte… je to fínsky alkohol (my sme mali 101% fínsky produkt – ešte s rosou z letiska z Helsiniek), ktorý má 32% alkoholu a je taký ako parfum Lady Gagy (kto vie, či sa neinšpirovala…) – kompletne čierny – ale na odev sme ho vylievať neskúšali, či nezanecháva fľaky… chutí však luxusne (ako hašlerky ale tak divne trochu…) a nebolí ho po ňom na druhý deň hlava aj keď ho miešate s pivom a vínom (bielym aj červeným, lacným, nič dolcegabanna).
Tak “skoro” ráno som vstal kvôli tomu, lebo deň dozadu sa v Holandsku začal DUTCH DESIGN WEEK (Oct. 20 – Oct. 28, 2012). 15 € od mesta Utrecht, kde momentálne sídlim, v meste Eindhoven.
V škole mi ľudia vraveli, že je to tak trochu udalosť roka, ak sa aspoň trochu zaujímate o niečo čo ma čosi spoločné s dizajnom – od odevného dizajnu, produkt až k architektúre a znovu s5 a očividne to asi aj trochu pravda je, keďže som v meste čistou náhodou dokonca stretol aj svojho kamaráta z Francúzska (do Eindhovenu došiel len kvôli DDW), ktorého som 2 roky a zopár dní nevidel. Celé mesto je veje vlajkami DDW a vy rozmýšľate, že by to bolo dosť zaujímave, kebyže si predstavíte vlajky pirátske… (tých vlajok je až trochu veľa)
Z Utrechtu je to do Eindhovenu nejakých 30 – 40 minút, z BA asi 13 hodín… hneď ako vystúpite z vlaku von, všade na vás kričí DDW, takže je prakticky nemožné dizajn v týchto dňoch v Eindhovene ignorovať, jedine, že máte vážne problémy so zrakom…
Vide Cor Meum
No… neviem, či má nejaký zmysel opisovať teraz všetko, čo som tam videl… asi ani veľmi nie… sám mám z toho plnú hlavu, lebo som prakticky behal z jedného miesta na druhý… moje strašné orientačné zmysly ma nesklamali a jasné, že som sa hneď na začiatku stratil… potom ma zachránila len mapa, i keď aj keď aj tak, nič moc…
Hoďte si do googlu, Eindhoven DDW je dosť pravdepodobné, že vám vyskočí mapka s desiatkami červených bodiek… pozerám na číslo na mape – najvyššie je 83 ak dobre pozerám… zakasal som sa, odpľul si a hor sa na DDW…
Mesto ako také nie je nič extra… je v pohode, ale Madrid to pre mňa nie je… ľudia sú dosť chladní, ale keď sa niečo spýtate – v mojom prípade s 99% pravdepodobnosťou – na cestu – vždy vám odpovedia a niektorí sa aj usmejú
. Všade sa
dostanete (viac menej) na pešo aj keď bicykel vždy poteší… ako v Utrechte, aj
tu majú bicykle aj mačky..Niektoré z bodiek označujú len miesto, kde môžete vidieť niečo zaujímavé vo výklade (napr. ako vyzerá sako, ktoré “vyzerá fakt ako expresívna skica), iné bodky vám však zaberú aj pol hodinu… Fanúšici Pána Prsteňov sa možno potešia, že sa môžu najesť v reštaurácii s názvom SMEAGOL. Ja som sa tešil z kostola Catharinakerk – asi prvý kostol, čo som v Holandsku navštívil, čo stál zato… ma krásnu výzdobu, zvláštne vitráže na hranici infantility a moderného umenia, “stealme” orgán a stredoveké lebky vo vitrínach (pozdravujem rímskokatolícku cirkev, ktorej vadí plastinácia v Inchebe), určite zosnulí “našli pokoj”… tak ako zasklenené mŕtvoly hneď pred vchodom kostola, aby to nebolo málo aj detské mŕtvolky, ktoré by Hirst ihneď využil na “For Heaven s Sake 2“…
Trochu niekedy nerozumiem mentalite “kostolov” v Holandsku, ale tomu venujem niekedy špeciálny článok… a pripravujem malý film…
Po nejakom blúdení som sa zrazu ocitol v budove podobnej Cvernovke, kde Holanďania vystavovali v podstate všetko – od film-designu až po rukavica-dizajnu… boli tam aj zaujímavé kúsky zo slávnej (čo sa týka módy) školy v Arhneme… veľmi rýchlo ma sprdli aby som tam všetko nefotil…
Rozmýšľam ako opísať ich dizajn… derie sa mi na končeky prstov slovo “chadný”… “technický”… “inovatívny”… zaujímavé je, že všade, kde som bol, vždy je tam akoby jednotný názor, čo sa dizajnu týka… neviem to veľmi pomenovať… na to by bol potrebný nejaký kunst/dizajnhistorik… na čokoľvek sa pozeráte – od zapaľovača po vložky… všetko je chladné… akoby tak prešpekulované a tak skonceptované, že na produkte fyzikcy vidíte námrazu… a ďalšia dôležitá vec – syndróm – “1 nápad – 1 vec”. Nikdy dizajn nebarokizujú… niektoré kúsky sú tak odbarokizované, až vám prídu hlúpe… naozaj. Ale stále dávajú zmysel a aj keď plnia iba jednu jedinú, zo sto miliónov ľudských potrieb, vždy máte z veci pocit, že “je hodná existencie na tomto svete”.
Vždy je to “1 nápad” – a zmaterializovaný, tak technicky dokonale, ako sa len dá… neviem, či niekto rozumie, čo tu teraz píšem, ale mňa takáto dizajnérska mentalita fascinuje a nudí zároveň… a to je veľmi zvláštna kombinácia…
Zaujímavé je aj to, že nerobia rozdiely medzi dizajnom “úletom” (šaty z bárbin, kde sú bárbiny pospájané pozviazovanými vlasmi” alebo šaty z vložiek, ktorých prítomnosť si uvedomíte až po minúte pozorovania) s dizajnom “siriousasmuchaspossible” (nositeľná móda, sadateľné sedačky či húpateľná hojdačka).
A takáto mentalita je aj vo výbere miest – zatiaľčo Schellenfabriken akoby Cvernovke z okna vypadla, kdežto Stadhuis je trochu luxusnejšia verzia Domu umenia…dizajn je všade – od kutíc pre metly po luxusné bary – všade je prístup, skoro všade zadarmo.
Stadhuis bolo veľmi zaujímavé miesto – nieslo výhercov Dutch Design Awards 2012, medzi inými aj moju vedúcu odevného dizajnu na HKU – Conny Groenewegen (http://www.connygroenewegen.nl/), ktorá vyhrala minulý rok dosť prestížnu cenu a zopár eur k tomu… Je to zaujímavá mozaika dizajnérov, ktorá sa určite oplatí vidieť… taktiež napr. taký web SNG, nech odpočíva v pokoji by sa mohol poučiť od Lesley Moore, ktorý/á (?) urobila dizajn webu Centraal Museum v Utrechte, ktorý je inak dosť fajn…(http://centraalmuseum.nl/)
Po ďalších blúdeniach som sa dostal asi k jednému z hightlightov DDW – Graduation Show 2012 (Eindhoven Design Academy (1947)). De Witte Dame, ako budovu nesúcu ťarchu študentov (dnes tam už stihlo aj horieť…), volajú mala síce 5€ vstupné, no bol tam najväčší rad, aký som na celom DDW videl… a keď som vošiel dnu, trochu som aj pochopil prečo… Graduation Show 2012 je niečo ako Prieskum VŠVU, len s rozdielom, že vystavujú len tí, čo práve školu opúšťajú (viď slovo “graduation”)… Zaujímavé ani nebolo to, čo tam všetko bolo…EDA je design academy… a hlavne produkt designu… ja ako, až taký horlivý obdivovateľ produktu nie som, priznám sa, že som až tak na zadok nepadol – ono neide ani o to, že som nepadol na zadok, skôr ma produkt ako taký až tak strašne nezaujíma… vygooglil som si však nejaké veci o tej škole a našiel som také, že “best design academy in the world” (wikipedia) alebo…
“Murray Moss, owner of the Moss gallery and store in Manhattan, called the academy “without question, currently the best design academy in the world”" (wiki tiež…)
Či najlepšou školou na design je alebo nie je, to nehodlám riešiť… ani to v podstate nie je podstatné, teda… skôr by som podčiarkol inú skutočnosť – TÍ ĽUDIA SA FAKT ZAUJÍMAJÚ, ČO TAM TÍ ŠTUDENTI ROBIA!!! Jasné, že narážam na VŠVU… ak ste niekedy boli na prieskumoch na VŠVU… možno ste si všimli, že škola je 3 dni viac-menej naozaj plná, no ako zainteresovaný človek z prvého radu študentského divadelného rázu viem, že ľudia prídu, ale ich postoj nie je na žiadnej hranici šialeného záujmu – ľudia sa prídu pozrieť, prejsť sa, ponaťahovať nohy, najesť sa v jedálni, pozdraviť kamarátov, ale málokedy sa naozaj zaujímajú, kdežto v EDA som skoro hľadal sánku na zemi, keď som počúval ako vášnivo vie babka, čo ledva stojí na nohách a podopiera sa 4roma barlami, diskutuje s mladým dizajnérom, ktorý jej vysvetľuje, ako sa dá rev leva previesť do dizajnu pomocou kódovacieho prepisu a rezania laserom…
Na výstave bolo zopár nezmyselností (v mojich očiach) – performer žobrák s deravým plastovým pohárikom… ale “dobrý” dizajn prevalcoval… najlepšie vidieť… napíšem len krátky zoznam – koberec, ktorý vyzerá ako hromada “živých” kameňov ale pritom je fakt príjemný na dotyk a chôdzu, perspektívna lavička, z ktorej vás rozbolí hlava, záves z pozošívaných vysušených ruží, urob potlač kladivom a živými kvetmi, budova s perím, v ktorej vždy viete, či vonku fúka alebo nie, textilný dizajn vytvorený pigmentom na vlhkej látke a fénom (strašne efektné a poetické), či dom, ktorý “cíti” a vie meniť tučnotu stien či zober drevo z lesa a zameň ho za kovové tyče v bicykli či lampe…
Neviem, či to viem veľmi dobre ohodnotiť, ale Graduation Show 2012 nemala až tak ďaleko od Prieskumov VŠVU… naozaj… podľa mňa sa nemáme až tak veľmi za čo hanbiť… skôr nám chýba záujem, fantázia a fascinácia nad niečím iným ako nad idiotmi, ktorí sa vytŕčajú v našich obľúbených reality show, ktoré sú od reality tak ďaleko ako človek, čo skočil z vesmíru minulý týždeň, či kedy to bolo…
Edukácia národa nám chýba… doma máme toho naozaj dosť… len nie s tak vymakanými technologickými hračkami…
Kebyže sa Cvernovka (kt. len pár dní dozadu zase statočne poslúžila módnej prehliadke (4tej autorskej) Lenke Sršňovej a jej bande architektov, namnoží, nebúra ale rozširuje, kebyže vieme využiť priestory, ktoré sa v BA nevyužívajú, skĺbiť ich s inovatívnym dizajnom a super clever a pritom sexy zlúčením ošarpaných stien a sklenených tabúľ zábradia, nemyslím si, že by sme mali od Design Weeku v Eindhovene už o pár rokov, až tak ďaleko… naozaj si to myslím, aj keď je dosť možné, že zopár ľudí machne rukou a povie mi “choď spať”… viem, že sa to ľahko hovorí, ťažko realizuje… ale deje sa to.
Spať o chvíľu naozaj pôjdem… neviem, či pravdu mám alebo nie… celý deň som behal hore dole… mám toľko dizajnu v hlave, že ani neviem, či mi z nej niečo momentálne nevyteká a mozog to nie je…
Možno som len nadšený amatér… ale vždy lepšie ako znudený profesionál...
Nehanbím sa zato, že som celý natešený hľadel na 3D tlačiarne, ktoré tlačili hneď pred mojimi očami (prvýkrát som to videl naživo… je to fascinujúce… bez pochybností sú 3D tlačiarne hudbou aj filmom budúcnosti)… vytešoval som sa ako malé decko z inštalácie, ktorá ukazovala, ako sa plastový pohár dá rozdrviť a recyklovať na polyment, z ktorého sa dá následne tlačiť… už si predstavujem ako na festivaloch otvárajú stánky a robia súťaže, že kto viac pohárov vyzbiera, vytlačí si sánku pre svoju bezzubú babičku zdarma… Som nadšený zo širokánskej škály dizajnu, čo som mal možnosť dnes vidieť – od ortodoxne konceptuálneho dizajnu, ktorému som nepochopil aj keď som si k nemu sadol až po superdekoračné svietidlá, stvorené na nič iné, len na to aby “boli pekné”. Eindhoven akceptuje obe extrémy a to sa mi na tom páči a považujem to za správne.
My Slováci sa musíme nakopať do zadkov, aby sme sa odlepili od idiotizujúcich TV, máme tu toľko zaujímavých vecí, ktorými sa dá zaoberať. Osobne verím, že v nasledujúcich rokoch, pokiaľ ten koniec sveta naozaj nenastane, čo nastane, bude zmena mentality občanov Slovenskej republiky. BLAF s tým už sám niečo robí, i keď stále dosť kostrbato… Rodí sa nám SLOVAK FASHION COUNCIL… VŠVU stále zvyšuje svoju úroveň viac a viac… maliari nám vystavujú vonku a nie je to už nič sci-fi (pozdravujem Andreja Dúbravského
)… ja sa to snažím
svojou spoluprácou s divadlom elledanse – s projektom TO
BY SOM AJ JA SPRAVIL… A LEPŠIE! Ak dožijem, snáď bude v máji tretí ročník…
neviem ako vy, ale ja mám pocit, že ľad sa láme a čoskoro budeme ako v Dobe
ľadovej 3, brázdiť moria a oceány ľadovým korábom… verím, že to tak bude a
že stále viac a viac ľudí bude objaví “čaro umenia/dizajnu” a uvedomí si, že ho
MÁME AJ DOMA.A tak spoločne zopnime ruky a prajme našej Cvernovke bohatý sexuálny život, nech sa ľúbi a množí, tak ako naše mysle, nech sa napĺňajú radšej Magikou Fantastikou, Prerušenou piesňou, 175tou aukciou v Soge či BLAFom ako xxx, yyy a zzz.
Amen
MAROSBARAN
PS: Všimol si niekto, že OSTčka - Hannibal (2001) a Dark Knight Rises (2012) majú toho strašne veľa spoločného?
PS2: foto – mam plny blogspot… musim nejako poriesit, potom bude foto…
Nadvýstava v BA alebo načo šperk 13. 10. 2012
13. Október 2012, Prečítané 1 878x, marosbaran, Žiadny komentár
Vymrznutý, hladný a ubehaný po museum-day v Rotterdame si sadám po večeri s
Fínom za notebook… zapálim si svoju čiernu rituálnu sviečku, vysmrkám sa a
zatiaľčo sa mi počítač zobudí, roztriedim hŕbu letákov, čo som si z Rotterdamu
vzal, na “nechať”/ “vyhodiť”…Kukám maily, na zopár odpíšem… kukám FB… skrolujem skrolujem až natrafím na link o výstave, ktorá sa 11. 10.2012 konala v Grösslingových zatvorených kúpeľoch. Výstava šperkov Bety Majerníkovej, ktorá od mája už nie je medzi nami fyzicky, no jej šperky “žijú” s nami naďalej.
Vďaka Márii Nepšinskej, Marcelovi Holubcovi a Karolovi Weisslechnererovi a údajne aj vďaka ďalšej horde spolunadšencov a pomáhačov sa sen zosnulej šperkárky stal skutočnosťou… Bety je možno šťastnejšia, možno je jej to jedno… asi na tom nezáleží… podstatný je fakt, že máme momentálne výstavu, ktorá presahuje štandardné “poďme zaplniť miestnosť a napíšeme si, že máme výstavu”, ktoré často v BA vídavame…
Nie som v BA prítomný, ale ticho a “pokoj”, ktorý z fotografií, ktoré mám k dispozícii sú pre mňa tak intenzívne, až tomu sám nemôžem uveriť… mrzí ma, že výstavu nemôžem osobne navštíviť, tak o nej aspoň píšem, aby sa o nej dozvedeli ešte tí z vás, ktorí o nej nevedia… píšem o nej a aj preto, lebo výstava “Pozemské záhrady” je v mojich očiach niečím viac ako len výstavou – je to gesto priateľstva, pokory a vďačnosti, ktoré týmto organizátori Bety Majerníkovej vyjadrili. A to je niečo, čo by nemalo byť nepovšimnuté…
Je vždy super vidieť keď si umelec váži umelca. Snímam klobúk organizátorom a trasiem rukou, možno aj oboma…
Vždy je to taký problém, keď sa robí výstava niekomu, kto “práve” zomrel… vždy je tam to také súcitne “och”… je pravda, že možno nie všetci viete, kto vlastne tá Bety Majerníková je… našiel som si commenty, že “a načo to také šperky vlastne sú, veď sa to nedá nosiť”… je to možno pravda… možno niektoré fakt nie sú veľmi nositeľné… možno sú len takým art-piecom, na ktorý bude o zopár rokov, možno dní, kto vie, padať prach a nenájde sa nik, kto by ho z nich utrel… nikdy nevieme, čo sa s “dielom” stane… nič z toho však nie je dôležité.. dôležité je to, čo je teraz a čo bude, nechajme na ducha budúcnosti, nech si s tým už poradí…
Ak ste v živote niekoho stratili, koho si vážite, pôjdete na tú výstavu možno len s myšlienkou na neho/ňu… možno si po výstave nebudete pamätat ani jeden šperk, ako vyzeral, z čoho bol a kde sa nachádzal… no po celý čas, čo budete kráčať po dne, budete s tým vaším strateným človekom… a to je niečo, čo pre vás hodnotné bude, či to už “nositeľné” je alebo nie je…
“TO”, prečo je výstava dôležitá je “ľudský faktor”.
MAROSBARAN
PS: inštalácia vyzerá super, dopíjam studený čaj, vysmrkávam sa do už 5x použitej vreckovky a idem do sprchy…
Cirkev sa smrteľne nudí a tak hľadá nového Galilea. . . v Bratislave 9. 10. 2012
9. Október 2012, Prečítané 1 483x, marosbaran, Žiadny komentár
Srdce mi zaplesalo, keď som sa dozvedel, že naša drahá cirkev zažíva obdobie
nudy a nevie čo svojim ovečkám naservírovať na trávnik … nevie, kde by vrazila
aký drahokam či koľko Potteroviek by bolo potrebné ešte spáliť aby bola
Rowlingová “bližšie” k peklu…Božie oko vidí všetko hneď, oko cirkvi na Slovensku ma menšie omeškanie… nejakých 46 dní…
V dobe keď posielame sondy na Mars, keď Ai Weiweiovi hrozia za jeho včerajšiu výstavu a aktivity pomimo mreže, či keď dokážeme 3D tlačou vyrobiť ľudskú sánku a poskytnúť ju živému človeku, čím mu zachránime život, keď máme TITANIC 3D alebo keď pomaly ale isto prichádzame na to (niektorí to už dávno vieme), že Michael Jackson je a vždy bol nevinný, keď je svet tak veľký a zároveň vďaka internetu a lacným letenkám typu “3gate a mp3 prehrávač” tak desne maličký, prečo si neokoreniť deň úžasným konštatovaním, že The Human Body Exhibition je “Kazisvet škvrnitý” (lat. “Cirkevwill Saveusall“) a že každý, kto prekročí brány Incheby, akoby do Mordoru vstúpil, či si už lístok kúpi, alebo sa dnu ako Frodo prepašuje… Sauron vás vidí…
Akože…
…nič proti cirkvi… všetci vieme o cirkevných výchylkách typu “malé deti” alebo o chudobe ktorú svojimi brokátovými rúchami drú… ja proti tým rúcham nič nemám, práveže som za, je fajn, že aspoň takto zachovávajú umenie/módu či remeslá, aj keď si to ani neuvedomujú… vždy keď prídem niekde do nového mesta, jednou z prvých vecí, čo si v meste okrem novinového stánku, kde si môžem kúpiť žuvačky, všimnem sú chrámy…
…moji kamoši sa na mňa so zdesením pozerali ako s nadšením kráčam od jedného kostola k druhému, od mešity k synagóge… tam a späť s plnou pamäťovou kartou na mojom drahocennom foťáku…
Kostoly sú galérie, v ktorých zamrzol čas, nech je to už ako trápne poetické, aké je, je to pravda a pre mňa je vždy fascinujúce hľadieť a slintať nad starými obrazmi, sochami, či šandeliérmi, lebo je za nimi veľa potu, veľa vášne a veľa vedomostí… a viery, kde tam…
Ako hrdý žiak reštaurátora a kamarát mnohých mladých reštaurátorov si dovolím tvrdiť, že uctievam staré umenie a ľudí, ktorí sa oň dokážu starať, ľudí, ktorí sú málokedy docenení za svoju prácu tu na tomto svete, nudní a netalentovaní, ako ich má väčšina civilizácie zaškatuľkovaných… uchovávajú vedomosti spred storočí, diela, ktoré boli stvorené rukami, už dávno rozpadnutými… len vďaka nim môžu vášne rozpadnutých dlaní žiť naďalej a to je podľa mňa dosť “cool”…
Človek, ktorý si neváži reštaurátora je v mojich očiach “Homo bezcitnehovado“… nevážia si vedomosť, ktorú ľudstvo ako celok, prostredníctvom sily jednotlivcov nadobudlo za tie stáročia či tisícročia, či koľkožeto rokov už tu sme. Ten človek znevažuje um a silu človeka tak ako momentálne cirkev zastáva stanovisko aké voči plastinácii zastáva.
Bojkotovať triumf medicíny, všimnúť si to mesiac pozadu a zakázať prednášky, tak drahocenné či už pre medikov alebo nemedikov považujem za BLAST INSANITY.
Vzdelanosť cirkevníkov nemá hraníc… presvedčili sme sa o tom už, kto ešte pamätá na pána Galilea… no to, že objavia slona v čajníku po mesiaci, keď sa bavíme o BA, to je že “ach, dlho sme sa modlili, preto sme si to všimli až teraz”… ale to, že považujú plastináciu, ktorú Gunther von Hagens objavil už v roku 1977, čo už činí nejaký ten rôčik… za zvrhlosť a hanobenie ľudských tiel, to si len poviem… “ach…”
A fakt len “ach”, lebo k tomu nie je čo dodať…
Triumf medicíny, obrovské množstvo možností, vedomostí, poznatkov, informácii a “prípadných záchran životov” (haha), čo plastinácia poskytuje je ničím s vôľou Božou podľa cirkvi, i keď neviem, i to nebol práveže Boh, kto nám dal rozum a povedal nám, že ho máme používať…
Cieľ zisku, ktorý výstava (povedzme si otvorene) jasné že má však nemá nič dočinenia s hanobením mŕtvol, ale s cieľom vyťažiť čo najviac peňazí na ďalšie výskumy a šírenie vedomostí, ktoré plastinácia ponúka. Jasné, že je tam “wow” faktor, nie som sprostý… jasné, že veľa ľudí ide na výstavu s tým, že “och, jaké to bolo cool, videl si, ako jej bolo vidno bradavky?”…sme ľudia a ľudí typu xyz sa nikdy nezbavíme, je to všetko len na našej uvedomosti, či pochopíme NAČO takáto výstava existuje. Či pochopíme dar, ktorý nám chce zdieľať, dar ľudského tela, dokonalosť nedokonalosti, silu v krehkosti, jednoduchosť v zložitosti.
Niektorí z výstavy odídete s tým, že “ooo, to bolo cool”… ja však viem že aj medzi vami cirkevníkmi je veľa takých, ktorý z výstavy odkráčate s pokorou v srdci… a je jedno či už s pokorou k Bohu, Alahovi, Budhovi alebo vesmírnemu vedomiu alebo neviem, čo iné by ste mohli mať na mysli… s pokorou v srdci sa pokloníte daru života, daru ľudského bytia. Niektorí prestanete fajčiť po tom, ako uvidíte pľúca, čierne ako nový parfum Lady Gagy, iní prestanete vyžierať chipsy na vašich drahých, no už predsa trochu zamastených gaučoch a začnete sa zdravo stravovať, keď vám príde zle pri pohľade na prierez ľudského tuku… niektorým sa vyroní slza, keď uvidia embryo v maternici, či už preto, lebo si ako matka spomeniete na svoje milované dieťa, ktoré ste nosili pod srdcom s láskou o ktorej viete len vy sama (a možno Boh, ak v neho veríte) alebo preto, lebo si uvedomíte ako veľmi ľúbite tú svoju mamu, ktorá toho pre vás tak veľa urobila, aj keď ste jej to veľakrát nevedeli zdeliť… možno ste jej to nevedeli zdeliť nikdy a ľutujete, že je buď veľmi ďaleko, alebo tu už nie je vôbec…
Výstavu neodporúčam deťom a ani mládeži… tí ju objavia, keď na to budú pripravení… nie všetci pripravení sú, no zase nie nikto nepripravený nie je ako káže cirkev.
Je mi smiešne, že cirkev núti organizátorov aby zrušili prednášky… halooo, chudáci, zobuďte sa… kto chce, informácie si nájde, môžete zakazovať čo chcete, babky vám čoskoro vymrú ak sa budete k ľuďom správať ako i dementným ovečkám a budete si myslieť, že budú žrať len to, čo im predmeliete a vygrcnete na obetný stôl… ak to pôjde takto ďalej, stane sa to, čo vidím tu v Holandsku na vlastné oči – kostoly vymrú, nainštalujú tam biele umelohmotné elektrické dvere, 10metrové vitráže predelia prepážky, vyrabujú artefakty, ktoré zamknú do depozitov a prerobia kostol – galériu na ubytovňu pre turistov s exkluzívnou bronzovou sochou pred barákom… spláchnu tak dielo storočí, zakonzervovávane medzi inými aj reštaurátormi a fresky zamaľujú nabielo a cez to mrzknete kvetinovú nálepku z IKEY/I (?)…
Ak to plánujete, nech sa páči, ste na veľmi dobrej ceste to dosiahnuť… už žeby som sa obhliadal po nejakom malom kostolíku, ktorý si “odkúpim”, keď ovečky vymrú a farári si budú trieskať hlavy o stenu…
A riešiť rozpory s pohrebníctvom? Ľudia, plastinácia je tu už 30 rokov, to si myslíte, že Gunter je dementný? Že zverejní svoj objav bez toho aby sa neubezpečil s tým, že to nie je proti zákonu? Veď keby to proti zákonu bolo a hrozilo by mu niečo,logika vraví, že by si nechal svoje vedomosti pre seba, ukryl by si ich v svojich zápisnikoch, ktoré by možno písal zrkadlovo a modlil by sa, aby sa dožil toho, aby svoje denníky mohol zverejniť alebo aby ich po jeho smrti niekto objavil… to si robíte srandu, že toho sa chytáte… takto to vyzerá, keď sa niekto chytá poslednej slamky… keď chcete komédiu, zapnite si Simsonovcov, ak chcete horor, zapnite si akúkoľvek slovenskú reality show… ale neriešte veci, ktoré sú vyriešené roky dozadu…
Pani Mária Grebeňová Laczová nech sa o nijakú odpoveď ani nesnaží, nech si pokojne vyloží nohy a pustí Mozarta… nič tým cirkevníkom vysvetľovať nemusíte… Pán Peter Labaš nech pekne krásne obnoví prednášky, lebo sám vie, čo a ako… (inak, veľmi srdečne pozdravujem)
A tak… všetci ľudia dobrej vôle, ak ste ešte nezdementneli… nezdementnite! Viem, že Slovensko plastové dvere do chrámov nepotrebuje… Pozdravujem pána Štefana Sečka a celú bandu ľudí, ktorí hľadajú zlo tam, kde nie je.
Vážte si dielo reštaurátorov, vážte si dielo medikov, vážte si rozum, ktorý vám Boh dal!
S úctou,
MAROSBARAN
http://marosbaran.blogspot.nl/2012/10/cirkev-sa-smrtelne-nudi-tak-hlada.html
_______________________________________________
Štatistiky blogu
Počet článkov: 31Celková čítanosť: 22384x
Priemerná čítanosť článkov: 722x
______________________________________________
No comments:
Post a Comment