Ponúkajú ľuďom trávu... zadarmo! 28.6.2012

Pred nejakými 4roma hodinami zažila BA ďalšiu vernisáž, ktorú som ja tradične nezažil, keďže som prišiel, ako obyčajne, neskôr, aby som mohol, to, čo na Dostojevskom rade vystavujú aj vidieť a nie len prehŕňať sa spoteným národom, zaujímajúcim sa buď o umenie, o ľudí alebo o víno. Niektorí, na počudovanie, o všetko naraz.
Nad vstupom do budovy Slovenskej výtvarnej únie visí veľký plagáť/banner "SOCHA A ŠPERK". Avšak po návšteve výstavy bežnému Slovákovi pravdepodobne v hlave utkvie slovné spojenie "ŽELEZO A TRÁVA". Čo ale nie je na škodu... kto by nechcel trávu? Vždy sa dá na nej poležať a železo, ak v ňom umenie neuvidíte, vždy sa dá dať do zberu, statočne zachrániť svet a získať tým dokonca aj nejaké peniaze. :)
Veci, ktoré tam nájdete vznikli na projekte s názvom Medzinárodné výtvarné sympózium Hommage a Erna Masarovičová. O tom, kto je Erna Masarovičová si pekne prečítajte na internete použitím www.google.com, tak ako som to urobil ja... aj keď skladačka, ktorú je na výstave dostať, vraví, že E.M. bola "už v polovici 60. rokov patrila medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva a stala sa zakladateľkou moderného šperku na Slovensku", ja som teda o E.M. veľa toho nevedel... asi to bude tými 60tými rokmi, alebo mám jednoducho medzery, čo sa týka umenia na Slovensku, čo nie je zas až tak sci-fi predstava, keď tak nad tým rozmýšľam...
Ľudia, čo to organizovali asi mali pocit, že je v BA málo zelene a že je nevyhnutne potrebná aj v galérii, keď tam už majú mať aj nejakú výstavu... Osobne trávu v galérii nemôžem prehryznúť... príde mi to ako nezmyselný waste of money, but... who cares...  pre deti je to fajn a pre niektoré slečny, čo som tam videl, čo asi v živote neležali na tráve, keďže sa na nej aj fotili, to bol asi tiež neuveriteľný zážitok, tak prečo im to nenechať.
Ale nie, možno tam tá tráva mala aj nejaký väčší zmysel, nebol som na príhovore na začiatku, je dosť možné, že mi niečo ušlo... no dosť pochybujem... ide len o wow faktor, ktorým sa galéria snaží prilákať návštevníkov, ktorí pri tom ako si pôjdu do Eurovei kúpiť banány v čokoláde, nadšene skríknu: "Pozri, tráááva!" a možno sa pôjdu pozrieť aj na umenie, čo je dnu, čo by bolo fajn. :)
A tak, keď teda do tej Eurovei, či už po tie banány alebo nové spodné prádlo pre svoju štvrtú, tentoraz brand-new 20-ročnú milenku a dokážete svoje oči od tej trávy odtrhnúť, skúste si všimnúť aj to, čo trávou nie je, lebo niektoré kúsky si to odtrhnutie očí zaslúžia.

Asi ako prvé, čo si človek všimne sú sochy Daniela Brunovského. Kubizujúce, vyzerajú ako dom a ešte k tomu dokonca aj hrdzavejú! :)  Vedľa je (vraj) Spiderman Laca Sorokáča. Ešte viac vedľa je vtipná vec Juraja Králika, pri ktorej si spomeniete na tie časy, keď sme ešte nemohli cestovať a mali sme vlastné slovenské peniaze. U Rasťa Trizmu si sadnete... (radšej nie, len pozerajte :)) A Kubus Jozefa Jankoviča budete chcieť ukradnúť a kochať sa z neho doma v súkromí (aspoň ja som chcel...).

Na opačnej strane miestnosti, ak máte vkus, trochu podobný tomu môjmu, vás veci zaujmú o niečo viac a aj vecí, čo by ste si radi ukradli, keďže na kúpu nemáte peniaze, nájdete o niečo vyššieho počtu.
Ak chcete korunu na hlave, pristavíte sa pri pontóniku Rasťa Trizmu, pri ktorom vám doklapne, že to predtým, čo vám ponúkal neboli stoličky, ale tróny. Ak chcete akýsi snivý objekt, pre praktického človeka ako priemerný slovenský policajt nepoužiteľný, zaujme vás Karol Weisslechner. Krásne objekty, i keď nepoužiteľné, ako väčšina vecí, čo tam nájdete, má Flóra Vági, pri ktorej som dlho uvažoval, či čítam jej meno, alebo názov veci... Zaujímavý surrealistický príbor rozmýšľam, že by sa to dalo officiálne nazvať... Dalí by sa potešil :).
Možno trochu šokujúco, no asi najviac ma zaujalo roztečené striebro Girberta Stacha, ani nie tak kvôli tomu, čo to je, a ani kvôli tomu, že sa to aj volá, že Hommage a Erna Masarovičová a dokonca ani tým, že je to striebro, ktoré mám osobne dosť v obľube. Zaujalo ma to kvôli videu, ktoré je možné vidieť vo vedľajšej miestnosti... nebudem opisovať, choďte si ho radšej nájsť... no nečakajte žiadne extrémne veci... skôr niečo veľmi jednoduché a poetické, niečo čo vám možno príde ako pekný grc, ale mňa to z akéhosi dôvodu dosť zaujalo. Veď uvidíte sami...
To, že je výstava "aj pre malých" potvrdzujú "artefakty" s gumeným autíčkom, či ružovým ponnym, či čo to je...
Dosť mimo (v dobrom zmysle slova) sú gombičky (nemôžem uveriť tomu, že som napísal slovo gombičky... :D) Reného Hora. Ide o jednoduché, minimalistické a pritom akési poetické... gombičky.
Trochu zvláštny pocit človek dostane, keď sa dostane ku kolekcii Bety Majerníkovej... asi všetci vedia prečo... jej nedávna náhla smrť zarmútila nejedného arty-človeka, medzi ktorými bola veľmi obľúbená... človek ani nevie, či z jej figúriek smrť naozaj trochu cítiť alebo, či si to človek namýšľa len sám... Jedno je však isté - jedna z figúriek si v zúfalstve či v žiali zakrýva ústa a vy keď si to všimnete, prebehne vám mráz po chrbte.
Ďalší highlight výstavy je hneď vedľa Bety Majerníkovej a nie je to nikto iný ako jej kamarátka Mária Nepšinská, ktorej šperky vynikajú nad všetkými ostatnými svojou boldnosťou a akousi zvieracou silou, ktorá nie je vyvolaná len tým, že prostredný z náhrdelníkov je z kostí/zubov. Špeciálne thumbs up má jej lyžicový náhrdelník. Nepoužiteľný, ale čarovný, len nájsť slovenskú Gagu.
Searching for the erotism in Jesus Christ od Ruudt Peters je mimo môjho vermíru... kresťania sa potešia. :)
Veľmi sympatické je servírovanie Martina Vernera, i keď ide len o objekty...

... a ešte zopár vecí, o ktorých si povedzte niečo sami... idem do mesta, vyhladol som.

MAROSBARAN


PS: a keď pôjdete na výstavu, vezmite si okuliare, nie proti slnku ale proti tomu hmyzu, ktorý sa nám zrazu v BA ktovieodkiaľ vyrojil veľmi sa tešiac zo svojej existencie.
PS2: inak, inštalácia na tých železných platniach, čo sa šperku týka, thumbs up!

Prečo vám v Soge vytrhnú katalóg z ruky, čoho sú ľudia kvôli kríze schopní alebo takého Warhola som ešte nevidel 24.6.2012

Už raz mám taký zlozvyk, že vždy keď som na Panskej v BA, vždy sa otočím buď napravo alebo naľavo, podľa toho z ktorej strany idem a zaprem sa celým telom o sklenené dvere, nad ktorými (či vedľa?) stojí veľké "SOGA - aukčná spoločnosť".
Bol som tam už asi 100krát...nikdy som nemal viac ako 10€ so sebou, takže som si tam pochopiteľne nikdy nešiel nič kúpiť (zatiaľ!) ale vždy som sa tam rád pozrel, čo nového majú na stenách alebo na zemi a či majú stále tak biele steny.
Nehovoriac o chvíľkových návaloch vzrušenia, keď som videl nejakú ou-yeah vec boli vždy moje sogovské návštevy nudné a rovnaké, no zážitok z predvčera sa do mojej galerijnej pamäte zapíše na dosť dlho.
Pri príchode som pozdravil tetu, čo sedí dole, ona pekne odzdravila (inak, je dosť milá osoba, raz mi dala nejaké staré katalógy, čo nepotrebovali... :)), veci dole som si moc nevšímal, vyšiel hore po schodoch a bol som príjemne prekvapený.
Warholove serigrafie sú známe tým, že ich je brutálne veľa všade po svete, no aj napriek svojmu hojnému počtu do ktorého sa vo Factory v NY rozmnožili vďaka Warholovým pomocníkom a v neposlednom rade aj vďaka Warholovi samotnému, sa vždy predávajú. Dobre predávajú.
S typickou W-farebnosťou sa skôr či neskôr stretol/stretne každý človek na svete. Väčšinou ho hneď nadchne, začne sa zaujímať o to, čo to je... časom presiahne vekovú hranicu 10 rokov... zaľúbi sa, odľúbi sa... urobí si nejakú školu alebo si školu zaplatí, raz za čas kde tu nejakého Warhola niekde uvidí... potom na neho zabudne, zase uvidí... Madonna vydá svoj album Celebration, vy si poviete "to som už niekde videl"... uvedomíte si, že "aha", navštívite TATE London, nejakú tú Viedeň a Madrid, všade W. vidíte a zrazu sa pristihnete pri tom, že vám to začína liezť na nervy, myslíte si, že ste videli už Warholov asi všetkých, spomínate na to, ako sa vaša kamoška tešila z toho, že bola pred rokov v SNG výstava diamantového prachu a farby, čo na papiere údajne naniesol samotný king of popart, prejde nejaký čas, zrazu sa ocitnete, že fotíte svojho fashion-kamaráta, ktorý vám povie, že miluje (no, možno nie až tak, možno len má rád) Eddie Sedgwick... vy si stále myslíte, že mňa Warhol už neprekvapí aj keby sa odhalilo, že stále žije a že je to v skutočnosti otec Lady Gagy, keď tu prekročíte posledný schod v Soge a začnete slintať nad tým, čo je pred vami a kuť plány ako to odtiaľ ukradnúť bez toho aby si to niekto všimol.
Asi také niečo sa stalo mne.
Soga popri svojich klasických Laluhov, Paštékov a Hálov (Paštéku som chcel ukradnúť tiež) ponúka 15tich Warholov, ktorých sa oplatí vidieť a ak máte peniaze, aj kúpiť.
Uvidíte tam atypickú sieťotlač Kovboji a indiáni - Northwest Coast Mask, ktorá prekvapí svojou detinskosťou, kráááásne Detaily renesančných malieb (Portfólio troch grafických listov), ktoré si osobne určite raz sám zaobstarám, až raz budem veľký a bohatý a ultimate vec s názvom Tieň (The Shadow), pri pohľade na ktorý sa v podstate pozeráte vraj na 80 000€. Čierno-červená vec nad sogovským kozubom zaujme svojou temnosťou, bravúrnosťou a smrť-nosičstvom laikov ale aj intelektuálnych arty-people. Fashion.ľudí môže zaujať dokonca aj svojím diamantovým prachom.

A vy sa tešíte a tešíte, prezeráte si W-katalóg, čítate si veci, ktoré už dávno všetky viete, keď zrazu začujete zvuky a nie je to duch Andyho Warhola. Pomaly sa k vám blížia dve osoby, keď tu zrazu vám pani číslo jeden katalóg so zdvorilým "Môžem?" vytrhne z rúk a podá ho pani číslo dva, ktorá je úplne v šoku, že stojí pred svojou životnou príležitosťou, závažnosťou rovnajúcou sa svadbe, porodeniu dieťaťa, či jeho adopcii, konečne si kúpiť 100% Warhola.

Vy sa ešte pokocháte a predstavíte si, ako sa Warholov výrez z Leonardovho Zvestovania bude vynímať vo vašej galérii, ktorú budete roku 2047 vlastniť v Madride, zídete dole schodmi, pozdravíte tetu, začudujete sa, ako môže byť stále taká milá a snažíte sa vtĺcť si do hlavy, že pani číslo jeden to zle nemyslela a urobila to, čo urobila tak "šarmantne" iba kvôli tomu, že aj Soga je v kríze a musí sa snažiť o akýkoľvek predaj aj za cenu toho, že sa dopustí tak hrozného činu, akým je vytrhnutie katalógu z rúk študenta umení.

Kríza núti ľudí robiť hrozné veci, to teda hej...

... majú to tam do 15teho, myslím...

pekný večer
MAROSBARAN

Vyoperuj si niekoho vo výklade, sáčok vo vetre a klietky s vodou 22.6.2012

Začalo pršať.
Stál som s očami nalepenými na špinavých sklách okna, keď ma tu zrazu osvietilo, že prechádzka v "daždi" v tomto teple je istým typom luxury item-u, ktorý si človek nemôže nedopriať a tak som si obul svoje pásikaté/-kované (?) flip-flopy, obliekol tyrkysové krátke gate a prvé tričko, čo som chytil v skrini a vyrazil som do "lejaku".
...zveličujem, išiel som si len kúpiť papiere. :)
Prestalo pršať.
Nadával som ako pohan a rýchlo som sa pred slnkom skryl do prvej budovy, ktorá stála napravo odomňa ako som stál. Bola to budova Galérie Francúzskeho inštitútu a ja som si povedal - "fajne, aspoň pozriem, čo majú," a vstúpil som dnu.
...ok, toto som si všetko vymyslel, proste som si išiel kúpiť tie papiere a cestou som išiel na nejaké výstavy...
"Trimming reality" sa volá to, čo tam je. Najprv som zalámal rukami ale keď som sa prizrel bližšie a prečítal zopár textov, hneď mi bolo lepšie. Výstava mala údajne vernisáž len 2 dni dozadu, takže je to brand-new-stuff-in-da-town - jedná sa o
"Medzinárodná výstava súčasného videa. Vystavujúci umelci : Pauline Bastard (FR), Eszter Szabó (HU), XYZ / Matej Gavula, Milan Tittel (SK).
Kurátor : Eike Berg (DE). "
Výstavu neodporúčam obyčajným smrteľníkom, lebo tí sa tam unudia na smrť, poprípade zaspia alebo budú chcieť poliať kvety... ale ak čo to viete o videoarte, mali by ste tam ísť a zhodnotiť sami.

Asi najviac ma zaujala vec Pauline Bastard (FR), ktorá sa volá "Jungle Studio". Neviem však či v dobrom alebo zlom... ide vlastne o nejakú hŕbu kvetináčov so živými rastlinami, na ktoré mieri niekoľko kamier... je tam aj obrazovka, na ktorej sa mení "pohľad do prírody"... v podstate je to max banálna vec, ale z nejakého dôvodu ma take paparizzovanie rastlín zaujalo. Vzniká tam istý druh napätia, pri ktorom akoby čakáte, či sa niečo stane, alebo ani nie... pokiaľ som tam bol, tak ani nie. :) Trochu fail je to, že záber, ktorý ide v telke je FAKE - keď sa pozriete do kamier, vidíte veľké nič - nefungujú a neprenášajú reálny obraz... len tam tak... sú.

XYZ - Street operation vám ukáže ako sa ľudia vedia diviť, keď vidia vo výklade čosi operovať "doktori".

Zaujímavou vecou bola vec, ktorej som si nesfotil názov, tak vám nepoviem, kto to robil... i keď ide o vec, ktorú normálny smrteľník ihneď  vypojí zo siete, rozoberie, niečo ukradne a niečo vyhodí do koša, mňa zaujala svojou maximálnou nezmyselnosťou (v dobrom zmysle slova). Mini ventilátorik fúka do sáčku, to berie kamera a premieta sa to hneď za ňu. Vrčí to, svieti to, žerie to energiu. Pozeráte sa na proces, ktorý je čistým nič ale pritom vás zaujme zhmotnením toho ničoho. Čo vidíte reálne je zároveň aj premietané - 2x tá istá realita pred vami na posúdenie, ktorá z nich je reálna viac a ktorá menej. Arty-hračka.

...ešte tam sú nejaké veci ale tie som veľmi nepochopil... snáď vy pochopíte.

U Cypriána Majerníka je výstava Anny a Márie Barruszovej a jedna miestnosť s 3ma vecami od Jaroslava Kyša. Mimo môjho vesmíru... zaujímavé ako môže niekto nájsť súvislosť medzi kovovými pilinami a "efemérnymi zvyškami politických sôch"... až takú fantáziu ja teda nemám...

Je to strašne milé, že každého umelca vie galéria pasovať titulom "výrazný vizuálny umelec svojej doby"... :) ale veď nech si každý robí, čo si myslí...

Pálfyho palác ma ale prekvapil... aj keď som tam našiel iba jednu miestnosť, kde niečo "bolo"... Peter Machajdík ponúka "zvukovo-obrazové prostredie" s názvom Waters and Cages. Ide o dielo, ktoré asi určite bez čítania nepochopíte... teda, ja som nepochopil... no keď sa odhodláte čítať... doklapne vám a aj keď uznáte, že Peter Machajdík žiadne svetové ekologické problémy svojou prácou nevyrieši, snáď vás aspoň prinúti zamyslieť ako ste na tom s ekológoiu vy, či vám na nej aj záleží alebo vám je to dosť jedno. Chcel by som však vedieť, či sú tie tekutiny naozaj z Jang C'-ťiang, Mekong, Ganga, Indus, Dunaj, La Plata, Rio Grande a Níl... ak hej, thumbs up. Instalácia je doplnená vecou od Johna Cage-a a asi naviac rezonujúci z celej výstavy je paradoxne malý kúsok papiera s textom "GET OUT OF WHATEVER CAGE TO HAPPEN TO BE IN". Je zvláštne akú veľkú silu dokáže nabielená celulóza a nejaký pigment v sebe mať...

... a potom som bol ešte v Soge, kde som mal veľmi vtipný zážitok... ak chcete vedieť za akých okolností sa vám môže stať, že vám Soga-staff z ruky vytrhne katalóg s vecami od Warhola, prečítajte si zajtrajší príspevok. :D

adioz arty-people
MAROSBARAN

Priateľov penis, Diplomky 2012 alebo nové odchované ovečky VŠVU a ich dobrodrúžstva

V týchto temných časoch, keď sa človek len pripojí na FB a vidí všade samé "Bc. Ing. Mgr. Xyz."  veľmi človeka neprekvapí, že prechádzkou po stepnej Bratislave narazí na výstavu, ktorá plody práce umelca ponúkajú širokej verejnosti alebo len verejnosti, ktorá je interested in.
Veľakrát mám z fotografie ako takej zmiešané pocity... hlavne VŠVU fotografie a tiež intergalaktickej vysoko konceptuálnej tvorbe not-known umelca, ktorý sa raz za čas objaví v BA a oslní celú obrovskú hŕstku BA intelektuálnej komunity, ktorá sa rada napije vína a stretne s kamošmi, ktorých by inak normálne nevidela...

...ale toto bolo fajn a bolo tam aj víno :)

Asi pred hodinou som sa vrátil zo Stredoeurópskeho domu fotografie a vrelo vám odporúčam, aby ste ho v nasledujúcich dňoch navštívili aj vy. Keď už pre nič - je tam chládok. :)

Ale ak sa nebodaj naozaj zaujímate o to, čo nový odchovanci VŠVU z Katedry fotografie zmaterializovali, skúste si pri návšteve aj čo to prečítať z tých textov, ktoré tam nájdete - ozrejmia vám situáciu, v ktorej ste sa ocitli, lepšie pochopíte o čo vlastne ide a pozriete si nejaké celkom fajn obrázky.

Eva Benková vraj reaguje na "silnejúce tendencie naratívnej fotografie" (má tam gramatickú chybu)... "snaží sa im oponovať a reflektovať ich"... neviem presne čo sa rozumie pod STNF... nemám pocit, že by boli niekde takéto nejaké tendencie, čo sa týka foto-sveta, ale ak si to autorka myslí, nechajme jej to. Zámerne predstavuje čiernobiele fotografie prázdnych lesov a krajín, v ktorých sa nič neodohráva, jednoducho len sú. Ale vraj sa tam niečo odohralo... pocit večnosti teda veľmi z tých fotografií necítim, ale aj tak sú to zaujímavé fotografie... pre mňa - "good work but too much are-you-sure pokecu".

Ján Kekeli má za tému slovenskú krajinu... nejak sa mi zdá, že v poslednom čase je veľa VŠVU ľudí hrdých na svoju vlasť - milé :)... "Aby som zážitok umocnil, pracujem s dyptichom, ktorý mi ponúka veľkorysí pohľad do fotografovanej krajiny, " tvrdí autor a ja krútim hlavu nad tým, čo niektorí ľudia nevymyslia len preto aby mali "arty-intelectual text"... stačilo povedať, že technické stuff mi neumožnila urobiť celistvú veľkú fotografiu aby som mal širokú krajinu, takú akú som chcel, tak som ich dal urobiť na dve časti... zmysel "diptychu" absolútne postrádam. Fotografia ako monumentálny obraz naozaj vyzerá, aj zaujímavo vyzerá aj dobre vyzerá aj šecko, len nechápem, prečo sa robia všetci tak extrémne inteligentní pri svojich textoch... asi chce niekto zaujať arty-people... veľa šťastia. Aj Ján sa snaží zachytiť večnosť...

Quite-moving je práca Denisy Slávovej... ani sa nečudujem, prácu D.S. som si dosť všimol  medzi hromadou artu v Dome umenia len pred pár dňami, kde ma dala dole svojím videom KROJ, o ktorom som sa zmieňoval už v predchádzajúcom článku. Denisa ponúka možno trochu banálne, no pre mňa (nwm prečo) dosť príťažlivo portréty "Bratov" - bratov kapucínov - "oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho povolania... tichú kontemplatívnu polohu... pre mnohých možno nepochopiteľný." jej text - max výstižný a trefný asi najlepšie popisuje o čo v daných fotografiách ide. Pri čítaní slov "oslobodených od akýchkoľvek vonkajších prejavov svojho povolania"  mi v mysli naskočila myšlienka, akoby malo byť ich povolanie pre nich akousi chorobou/hriech a Denisa Slávová sa ich takto snaží "portrétovať" ako čistých/ zdravých - a robí to veľmi dobre. Pri tomto type diel je zaujímavé na tom to, že v podstate nikdy neviete, či sú fotografie zaujímavé iba kvôli tomu, čo na nich je - mám na mysli asi nie moc "ou yeah" živote kapucínov, ktorý z fotografií strašne cítiť alebo či je to čisto vklad autorky... ale asi na tom veľmi nezáleží, lebo vlastne pri každej práci sa spája rukopis a "vec"... neviem.

Najvtipnejšia časť výstavy je od Zuzany Hečkovej. Bravúrne skĺbila slovak-folk a heavy-metal-lifestyle. Jej práca nerieši žiadnu intergalaktickú tému, je pochopiteľná aj pre takých ľudí ako je moja mama ale aj pre ľudí, ktorý sa o umenie zaujímajú trochu viac - veľmi povzbudivé je to, že mladí umelci vždy vedia pracovať s minulosťou svojej krajiny tak sviežo, vtipne a vizuálne veľmi zaujímavo ako Zuzana Hečková.

Martin Frič a jeho Houm svíít houm... trochu mi trvalo, kým som pochopil, čo to vlastne na výstave čítam predstavuje malokarpatský región. "Život v takomto reálnom regióne je zábava," vraví... pre mňa teda veľmi nie...

Zaujímavou konfrontáciou so svojimi old-lovers predstavuje Barbora Petríková. Priznám sa, že keby som si nečítal text, nepochopil by som o čo ide, skúste si ho teda prečítať celý až tam pôjdete - bez neho je to totiž len akási koláž častí ľudského tela, ukazujúca rôzne veci - od vlasov až po penis (priateľ sa musí určite tešiť). Nechcem veľmi o nej hovoriť, lebo myslím, že jej práca má väčšie čaro ak si o nej prečíta priamo v dome fotografie.

... tak, je po ďalšej výstave... víno tam už asi nebude, ale chládok asi hej, tak nech sa páči za tým, čo nám zas a znovu VŠVU vychovala a vyhnala von na pašu, do temného sveta reality... fingerz crozzed for photo-people

MAROSBARAN

Prečo sú Kállayové dievčatá vo vývine alebo prečo Kállay neprišiel 12. 6. 2012

V celom bratislavskom kráľovstve je všeobecne známe, že VŠVU-národ je veľmi akčný, čo sa týka eventov, výstav alebo opekačiek. Malých či veľkých… dobrých či zlých… alebo takých, ktorých prínos pre ľudstvo sa v tomto čase nedá presne určiť.



Bolo tomu tak aj dnes.



M.M.V. – “malá milá výstava”, asi tak by som nazval to, čo sa dnes o 18:00 odohralo v kníhkupectve Artforum. Alexandra Hovorková, študentka ilustrácie na VŠVU zverbovala ženskú zložku, ktorá má čo to dočinenia s prof. Dušanom Kállayom a zorganizovala malú prezentáciu tvorby, čo vzniká pod vedením majstra Alice z krajiny zázrakov.



Neriešil som, prečo len ženy lebo som sa bál, či to nemá nejaký feministický podtón… “my sme rozkošné,” komentovala Kristína Kubáňová, ktorá výstavu otvárala.



Je fajn, že je tu taká snaha ukázať malý kúsok zo svojej práce v tak atypickom mieste ako je kníhkupectvo – dotyčné študujú ilustráciu a to mi príde ako taká celkom fajn súvislosť – noví kníhkonzumenti takto budú mať šancu aj nahliadnuť do “fresh as much as possible” ilustrácie, ktorá je ešte len vo vývine no u niektorých jednotlivcov už teraz veľmi výrazná jedinečnosťou svojho rukopisu – spomeniem Mirku Rudášovú, Šarlotu Dzuriakovú a Zuzanu Mlynárčikovú.



Trochu smutné je, že sa tak dlho čakalo na Dušana Kállaya… išlo síce o malú výstavu, no bolo to milé gesto a osobne som očakával, že tam bude… škoda… snáď sa príde pozrieť neskôr a snáď pôjdete aj vy, keď už pôjdete okolo a budete mať pocit, že máte doma málo kníh alebo veľa peňazí pri sebe…



A čo hlásala záverečná reč? – “… a keby ste nám chceli vydať knižky, tak my budeme rady… do budúcna…”



…kiežby!

MAROSBARAN