… mám toho dosť veľa v hlave, čo by som napísal, no musím sa učiť na skúšku, tak vám zatiaľ ponúknem jednu z vecí, ktorú na prieskume môžete vidieť.
Na odeve sme mali za úlohu napísať si poviedku o 2 postavách a realizovať odevy pre tieto dve postavy tak, aby vyjadrovali to, čo sa medzi nimi stalo… a z toho všetkého urobiť animáciu. (+ na odev sme mohli použiť len biele materiály)
Môj prvý impulz, ktorý mi v hlave vznikol bol kŕdeľ motýľov, ktoré vylietajú spod bielej sukne… začal som rozmýšľať a vyskladávať, čo by sa tam asi tak mohlo stať…
Vzniklo toto:
KŔDEĽ MOTÝĽOV
Všetko bolo v poriadku, pokiaľ do kráľovstva raz v noci na bránu mesta nezabúchala starena, dožadujúca sa stretnutia sa s kráľovým synom.
„Mám pre neho veštbu, ktorá zmení jeho život,” povedala.
Nebolo zvykom, len tak niekoho za princom púšťať, no kráľ bol zvedavý, čo také jeho synovi môže taká starena povedať.
„Kŕdeľ motýľov zlomí ti srdce,” za hromu vykríkla, hneď ako princ prišiel do sály a mŕtva padla na zem.
Strach upadol na celé kráľovstvo. Princ, aby ochránil svoje srdce, obrnil sa brnením. Chcel zastrieť svoje srdce pred vonkajším svetom, aby osleplo aby nevedelo rozpoznať svet okolo seba, aby nikdy neuvidelo kŕdeľ.
Princ to nevedel, no okolo jeho srdce začalo obrastať akousi škrupinou… jeho srdce sa zakuklilo ako larva motýľa. Taký následok mal jeho čin.
So zakukleným srdcom sa princ postupne menil na príšeru, šialenca, ktorý si zaumienil, že zničí všetky motýle v kráľovstve. Nenávisť bola neprekonateľná.
Ľudia si mysleli, že sa naozaj pomiatol a bola to pravda. V čase, keď sa odohrával náš príbeh boli motýle krotké. Nebáli sa ľudí, sadnúť si im do dlaní, na pery, na vlasy, no aj tak, zabiť všetky motýle v kráľovstve bolo niečo, načo by človek v živote nepomyslel… veď motýle samotné žijú len zopár dní, no každý deň sa ich rodia stovky…
Princ každé ráno, vybavený lukom a šípom opúšťal zámok a celý deň lovil tie krásne, no v jeho očiach démonické tvory. Po nejakom čase sa naozaj zdalo, že motýľov v kráľovstve ubúda a princ ešte viac spyšnel.
Bol krásny deň, keď sa princ zase vybral na lov. Široko-ďaleko nebolo nikde žiadneho motýľa, keď tu zrazu v diaľke zazrel krásne dievča, skrývajúce sa v tráve.
Zahorel k nej vášňou, hneď ako ju uvidel. Srdce sa mu prebudilo, kukla sa roztrhla a priamo zo srdca mu vyletel motýľ rýchlosťou smerujúc k dievčine.
Princ si len všimol, ako podvedome vyberá z tulca šíp, napína luk a sleduje ako šíp prebodáva vzduch medzi ním a kráskou. V slnku sa zaleskli slzy, ktoré kráske padali.
V momente keď sa motýľ dotkol slzy, padajúcej nadol, prebodol jeho krídla šíp.
Ako kráska padala na zem, zodvihla sa jej sukňa… Motýlí kŕdeľ vyletel k nebu a možno sa dotkol aj slnka.
Keď krásku princ držal umierajúcu v náručí, až vtedy pochopil, že to nie jeho pričinením miznú v kráľovstve motýle, ale že to láskou dievčiny. Dievčiny, o ktorej ani nevedel, že existuje. Že to ona svojim žiaľom a slzami privolala motýle k sebe aby sa jej skryli pod sukňu, kde sa usadili akoby sa rozhodli zaspať na zimný spánok.
Skrývali sa tam, skrývali pred svetom svoju krásu, lebo ňou nechceli spôsobovať kráske žiaľ. Žiaľ spôsobovali tým, že existovali.
Kráska túžila pomôcť princovi zbaviť sa motýľov, no v žiali, keď sa rozplakala nad tým, že nie je ich schopná ani napriek láske k princovi zabiť. Keď raz jedna zo sĺz vyronených padla na krídlo motýľa, motýle sa vzdali svojej krásy a skryli ju pod kráskinu sukňu. Pridal sa jeden, za ním druhý… za každú slzu jeden motýľ…
A aj keď je teraz kráska mŕtva a motýle na slobode… motýle už nikdy neboli také ako predtým. Odvtedy prestali ľuďom sadať do dlaní, ako to robili za starých čias, obávajúc sa, že svojou prítomnosťou spôsobia ďalšiu tragédiu, ako princovi a kráske.
šaty, ktoré som vytvoril, môžete vidieť tu:
http://marosbaran.deviantart.com/gallery/#/d4xcjrz
Je zaujímavé, že niekomu sa moja práca ohľadom motýľov strašne páči a iní pri komentovaní použijú slová ako “amaterizmus”, “hranie sa s mýtmi” a iné veci…
Ja nevravím, že to, čo som urobil je spása ľudstva, no snažil som sa to urobiť tak ako som najlepšie vedel a ako som cítil, že to má byť. Nevravím, či je to umenie alebo nie je… mne je jedno, či to umenie je… pre mňa to je dôležitá výpoveď a to (mne) stačí… či vám, to neviem.
MAROSBARAN
No comments:
Post a Comment