19. November 2012
Píšem z vlaku na ceste z Tilburgu, ktoré som dnes navštívil. Cesta do Utrechtu trvá cca hodinu a päť minút. Mesto Tilburg je klasické holandské mesto – 10 bicyklov na jedného človeka, nízke budovy, veľa tehál a ľudia, ktorý na moje šťastie vedia po anglicky (dokonca aj babka, čo vyzerala, že je jeden a pol nohou už v hrobe, čo som stretol cestou…).
Videl som ho v knižnici. Telom mi prešla triaška, no studený pot nebol. Krásny, červeno-biely , vycapený na stene, hneď vedľa Ai Weiweia – plagát k výstave Anisha Kapoora v Museum De Pont v Tilburgu. Kanón v popredí a v pozadí akoby krvou zafliakaná stena, netrvá vám dlho a pochopíte, že to červené je asi čosi, čo sa strieľa z kanóna. Ďalšia vec, ktorú plánujem v decembri z HKU ukradnúť…
Bola to len otázka čašu a peňazí, kedy sa do De Pontu vyberiem.
A stalo sa tak dnes, aj keď ráno o 7 mi nebolo všetko jedno… veď som aj zaľahol na ďalšiu hodinu, až potom som si vstúpil do svedomia, že „Maroš vypadni z Kruuistraat mansionu, aj tak v nedeľu nič neurobíš“…
Tradične, ako keď sa niekam chystám, pred tým, ako som odomkol svojho modrého koňa, po holandsky bicykel, zasadol som za Google aby mi zvestoval, čo sa v Tilburgu ešte oplatí vidieť…
Na zdrap papiera som si napísal 5 miest:
- Koning Willem II College – škola, ktorú roku 1866 začal navštevovať Vincent van Gogh – v druhom ročníku ju z neznámych príčin opustil
- Museum De Pont – Anish Kapoor
- Andax Textile Museum – tex.lab. + Jan Taminiau
- Natuurmuseum Brabant – vypchaté zvieratá
- De Oliemeulen + Reptile Haus – živé zvieratá
Prestúpil som v Hertogenbosh a o nejakých 30 minút som vytrčil nohu a svoje biedne roztrieskané čižmy v Tilburgu. Na stanici som vyfasoval mapku mesta, povedal som si, fajne, ale až potom som si všimol, že veci, čo chcem vidieť na mape neboli… tak som išiel tradične – „Hello, do you know where is …?“ od človeka k človeku alebo od info tabule k info tabuli.
Hneď pri stanici bol Natuurmuseum Brabant, bol však zatvorený…
Ako druhé som našiel Museum De Pont. Keď stojíte vonku a pozeráte na budovu, máte dosť divný pocit, lebo vôbec neviete odhadnúť aký veľký priestor galéria ponúka. Hneď ako som vstúpil dnu, videl som, že ponúka OMG priestor… neviem, či to bolo vecami, čo tam boli vystavené, ale slintal som tam ako pravý Pavlovov pes.
Priestor je brutálny!
Časť je tehlová a vyzerá „tradične holandsky“, ale väčšina priestoru je typu white-cube. Svetlo je tam nádherné, presvetlené ale zas niektoré časti sú náročky macabrovsky potemnené. Priznám sa, že je to ultimate priestor, po akom snívam, že raz v niečom takom budem vystavovať.
Výstava nesie názov Anish Kapoor, ale zahŕňa aj iných umelcov, a to – Ai Weiwei (Grapes), Richard Serra, Marlene Dumas, Philippe Vandenberg, Berlinde De Bruyckere, Marien Schouten …
Rozmýšľam, či som Anisha niekde videl naživo… možno v Londýne niekde, ale asi len nejakú malú vec… čo som však videl v De Ponte…Genialita, ktorú nepochopíte, keď si ho vygooglite. Nikola, kamoška, tam bola asi 3 dni dozadu, ukazovala mi fotky, mám Anisha rád, ale neviem, nebol som nejako strašne nadšený, aj som dnes ráno rozmýšľal, či neškoda peňazí (23,30€ – cesta tam a späť bez Hobbita, De Pont – 4€). Na fotkách Anishove veci vyzerajú len ako „veci“. Keď sa však ocitnete zoči-voči, vo fyzickej prítomnosti, pochopíte v čom spočíva ich sila.
Normálne sú to len nejaké kruhy, elipsy alebo nejaké divné tvary pripomínajúce črevá, keď však do niektorých z jeho Untitled strčíte hlavu, rýchlo ju z nich aj vytiahnete. Závrat vás neminie.
Anish Kapoor využíva optické možnosti tvarov a ilúziu priestoru a farby, ktorú neviem nijako extrémne sofistikovane popísať… Je to wow faktor, ktorý je študovaný až do svojej fyzikálnej podstaty.
Hneď ako vstúpite do hlavnej miestnosti, naľavo je obrovský črevovitý tvar. Myšlienky a pocity sa miešajú, lebo aj keď je tvar znepokojujúci a pripomína príšeru, ktorá sa každú chvíľu pohne a vcucne vás do svojho lievika, je zároveň neuveriteľne poetický a technicky tak dokonalo urobený, až sa pri ňom rozplačete.
Neviem presne ako sú tie veci robené, to si musím ešte doštudovať, Nikola však vravela, že je to lakovaný laminát a brúsený nejako, v tom sa až tak nevyznám…
Pokračujete v prehliadke a objavíte sa v priestore, na stenách ktorých visia nejaké oblé tvary. Modrý a fialový… zvonku vyzerajú ako normálne duté okrúhle „sochy/objekty“ (?), krása však začína vtedy, ak do nich strčíte hlavu. V momente, keď stratíte z dohľadu normálny svet a v zornom poli (tak sa to hovorí) nevidíte nič len farbu a tvar, okamžite stratíte pojem o priestore a vy len čumíte a čumíte nechápajúc či je stena od vás vzdialená 1cm alebo 1km. Naozaj som to skúšal niekoľkokrát, je to geniálne. Myslím, že to reaguje na nejakú časť mozgu, ktorá má na starosti priestorové vnímanie… Absolútne stratíte pojem o tom, kam sa vlastne pozeráte, objekt oklame váš mozog a vy rýchlo hlavu vytiahnete von. A potom to skúsite znovu a znovu a znovu.
Takýchto objektov je tam niekoľko, vždy iný tvar a farba ale používajú v podstate rovnaký mozgoklamný princíp.
Ďalej je tam napríklad vypuklina na stene. Dementná vec, poviete si niektorí, že? No to ste ju asi nevideli naživo… Vypuklina je z niektorých uhlov neviditeľná. It s a kind of magic…
… a jeho svetoznáme zrkadlové objekty. Pamätám si na fyzike, ako sme sa učili ako funguje princíp zrkadla a ako je to s vypuklým a dutým, ako sa to počíta a všetko okolo… už vtedy mi to prišlo dosť zaujímavé, netušil som však, že sa o niekoľko rokov svojim gympľovským vedomostiam postavím zoči voči, pretransformovaným umelcom z Indie, na výstave v Holandsku, to určite nie.
Možno ste ten princíp niektorí videli na jarmokoch či v zábavných parkoch… ubezpečujem vás, že verzia od Anisha Kapoora je mrazivo dokonalo vypočítaná a premyslená záležitosť, žiadny lacný trik. Je to proste brutálne. Milujem, keď umelci používajú mozog a fyziku a nie vždy sa spoliehajú na stekance a na „tosomtakchcel-efekt“.
De Pont ponúka niekoľko zrkadlových skulptúr, medzi inými aj jeho slávne Vertigo (Hitchcock by bol hrdý).
Rozmýšľal som, prečo sú Anishove veci tak príťažlivé a myslím, že som na to aj prišiel. Brilantne využívajú princíp interakcie s divákmi. Jeho veci sú zaujímavé aj pre 5 ročné decko, ktoré netuší, čo sa deje, len sa teší z toho ako sa jeho odraz stále pri pohybe mení, no zaujmú aj človeka, čo aj niečo vie a čo niečo videl – materializujú primitívny princíp v reálnom fyzikálnom brilantnej a technologicky dokonalej podobe..
Dôvodom, prečo som sa tam motal celé dve hodiny a ani na minútu nenudil bola v neposlednom rade však hlavne plagátová vec, ktorú som videl týždne dozadu v knižnici.
Shooting To The Corner (Strieľanie do rohu) 2009
Miešajú sa mi pocity, sám nerozumiem ako môžem byť z tak jednoduchej veci tak nadšený… jedno je isté, nebol som nadšený sám. Ľudia výskali, vzdychali a tlieskali a to tam nebola Gaga.
Každú pol hodinu sa jedna z miestností zaplnila návštevníkmi. Všetci čakajú so zatajeným dychom, niektorí ani nevedia načo, len robia to, čo ich sused naľavo či napravo aby zapadli do partie. Len červený bodrel na stene a pod ňou naznačuje, že hlavná párty je tu. Zrazu sa otvoria bočné dvere, z ktorých vystúpi muž okolo 30tky. Až rituálne prejde miestnosťou, popred davom ľudí, zamieri ku kanónu. Všetci ticho, vzduchom len zvuky zapínajúcich sa fotoaparátov. Chlap čosi urobí na kanóne a zamieri k „nábojom“ napravo. Sú tam dve kopy valcov asi pol metra vysokých (možno menej), všetko krvavo červenej farby, až niekedy neviete, či v papierových valcoch nie je namiesto vosku natlačené surové mäso. Jedna kopa prináleží plným nábojom, druhá prázdnym. Počet je skoro rovnaký.
Chlap vezme „náboj“, prevráti ho, poklepe aby sa vosk oddelil od stien kartónovej nábojnice. S nábojom prejde ku kanónu. Vloží ho dnu, vytlačí vosk z kartónu do hlavice. Zaklopne. Znovu čosi nastaví na kanóne. Priestor sa naplní bzučaním rastúceho tlaku v kanóne. Chlap si utiera voskom zababrané ruky do servítky.
Ticho.
Bzučanie pomaly ustáva.
Absolútne ticho.
Chlap s rukami na páke stojí bez pohnutia, ľudia skoro nedýchajú. V tom momente je niečo rituálne, nejaké „očakávanie“, niečo veľmi magické, tajomné a príťažlivé, keď vás tu z myšlienok vytrhne ohromný TRESK ozývajúci sa celou budovou – chlap bleskovo sklopí páku, kanón vystrelí hrudu červeného vosku do rohu miestnosti. Všetko sa stane tak rýchlo, až si nestihnete ani všimnúť ako vosk vystrelil. Celá hruda sa prilepí o stenu, kúsok odpadne na zem, ľudia nadšene tlieskajú, je nemožné necítiť vzrušenie a nadšenie, ktoré kanón vyvolal.
Shooting To The Corner bol prvýkrát predvádzaný v januári 2009 vo Viedni (MAK), neskôr, v septembri poputoval do Royal Academy of Arts (Londýn), kde mal Anish Kapoor samostatnú výstavu ako prvý žijúci umelec v histórii, tam Shooting To The Corner v priebehu troch mesiacov videlo 300 000 návštevníkov.
Niet divu, že to bol práve Anish Kapoor, ktorý stvoril konkurenciu Eifelovej veže – ArcelorMittal Orbit, pamätník tohtoročných XXX. letných olympijskych hier, hosťujúcich v Londýne.
Už som si myslel, že lepšie to ani nemôže byť, keď som vošiel do časti múzea, ktorá vystavovala znepokojivú výstavu samovraha a jeho žijúcej soul-mate…
O tom však až zajtra…
MAROSBARAN
PS: pre tých, ktorí Anisha Kapoora nepoznajú – ixclusif malé video, ako to tam celé vyzerá:
https://www.youtube.com/watch?v=igyP33FYwIc&feature=plcp
No comments:
Post a Comment