V čase krízy, televíznej idiotizácie národa a pomalého vymierania Lamantína Karibského človek očakáva, že aspoň v galérii nájde 3 základné veci:
1.niečo, čo zaujme
2. niečo, čo poteší
3. niečo, čo položí otázky, ktoré nikdy pred tým neboli položené.

"Slováci, uvoľnite sa, úsmev!" - podtitulok výstavy "BINDERFRESH: Keď Ťa Dvaja majú radi" je výstava, ktorej existencii absulútne nerozumiem, i keď ma (1)zaujala - tým, že som nechápal ako je možné, že babky civia na penisy nastriekané na plátne, šomrajúc si čosi popod nos, (2)potešila - tým, ako som sa bavil na fascinácii 4ročného dievčatka skúmajúceho obrovskú železnú "repliku" sexuálneho styku, pravdepodobne rozmýšľajúc, či to náhodou nie je re-edíca preliezky, ktorú majú doma pred bytovkou v Ružinove a výstava mi dokonca (3)položila aj otázky, ktoré som si nikdy predtým nepoložil - napr. prečo sú tie dvere na konci výstavy zamknuté, a tak keď som sa chcel dostať von, musel som rajskou záhradou rozkoší a farieb v spreji prejsť ešte raz?

Výstava v Dome umenia je plodom umeleckého spolunažívania dvoch slovenských umelcov, menovite - Viktora Freša a Erika Bindera, dvojice, všeobecne známej v podhubí BA arty-populácie, ktorá si už pomaly zvykla na ich radikálne umenia, energiu a rôznorodosť použitých farieb. Klasického, priemerného artyčloveka z BA výstava neprekvapí ani nerozčúli, ale naopak rozosmeje, pobaví a bude témou v baroch na nasledujúce 3-4 dni. Pre normálneho človeka však môže byť výstava etickým šokom, vandalizmom a čo-to-preboha-je výstavou.
Zmes malieb, sôch, instalácií a "fresiek" kolíše od vulgarizmov k znakom polavných orgánov, ktorých reinterpretáciu od prehistorického Keitha Haringa, chudáka už dávno mŕveho. Racionálne nie som schopný pochopiť zmysel výstavy aj keby som sa opil, požil štátom zakázané drogy alebo skočil z okna dúfajúc, že snáď v ďalšom životebudem viac osvietený...
Žltý penis s dizajnovým opaskom je jedna vec, no nepodarený ružový hákový kríž, zakamuflovaný čiernou fixou s veľavýznamným popiskom "Okno akože" je ale moc. Cool umenie, kde sa ľudia tvária... vysokoriešiace myšlienky a nápady ohľadom už pretrávenej problematiky slovenskej Kunsthalle, kde je každé piate slovo vulgarizmom alebo symbolom pohlavných orgánov striekajúcich kadečo, maskáčový kríž, snáď inotajovo vyjadrujúci celkový náboženský podtón výstavy, či len odvolávajúci sa na strednú časť expozície, kde si dokonca aj rýdzi kresťania nájdu svoj BINDERFRESH artpiece, to ,čo bolo v podchode na Trnavskom mýte predtým ako ho prerobili sa presťahovalo do Domu umenia hlavného mesta, Bratislavy, dôkaz toho, že sme koniec sveta prežili a všetko bude tak, ako má byť, aj keby na svete neostal už ani jeden sprej či kríženie hore spomínaného Keitha Haringa s Janou Želibskou, ktoré aspoň dúfajme že naženie nejakých ľudí do SNG...
Milovníci Muncha si tiež prídu na svoje a možno práve v Dome umenia odhalia tajomstvo svetoznámeho výkriku a všetky príslušničky nežnejšieho pohlavia, ktoré sa akokoľvek podieľajú na kurátorstve sa iste potešia BINDERFRESH verzii Mona Lisy, skláňajucej sa a ospevujúcej krásu momentálne žijúcich kurátoriek. Obraz "Konečne pekná kurátorka II" ich zaručene chytí za srdce a určite bude aj nejaká tá slza...
Ktosi kdesi povedal, že výstavy by mali sprostredkúvavať situácie, ktoré človek normálne v živote nikdy nemôže nájsť. Jednou takou je aj situácia, keď človek, ktorý stúpi do ktovieakého exkrementu,  má nohy z polystyrénu, 10x väčšie, no chýba mu telo a exkrementu chýba zápach a ten človek nakoniec nie je ani človek ale halda polystyrénu...
Najviac ma pobavila stena úplne na začiatku plná výrokov slovenských kunsthistorikov, kurátorov, či galeristov a najmä dva z nich:
"Pri všetkej úcte, nič seriózne sa o tom nedí napísať - Binderfresh vnímam ako srandičky dvoch chalanov."

"Binderfresh je nepodareným maliarskym pokusom dvoch ambicióznych konceptualistov, o ktorom napísať jednu vetu by bola..."
Použitie hanlivých viet na adresu umelcov ale naozaj beriem ako zábavnú vec, veľmi sexy akcent, zdôraznenie, či celkovú esenciu už aj tak "ľahkej" výstavy. Aj Frešo ,aj Binder, aj Erik, aj Viktor, aj obaja spolu, držiac sa za ruky pri západe slnka ľudskej dôstojnosti to urobili šarmantne, effortless a ak nič, tak aspoň tá stena vám vyčarí úsmev na tvári... ako dlho vydrží, to nevie nik, ani tie tety, čo to tam strážia, pred vami, potencionálnymi lupičmi...
A ak je o nich napísať čo i len vetu chybou, asi som urobil celkom ultimate chybu. Či ju prežijem sa dozvieme čoskoro...

A ak predsa ani len to nikoho nezaujme, zaujať musí to, že v Dome umenia predsa len visí jedna svätá pravda a nie je vylepená maskáčovou lepiacou páskou, hoci by sa naozaj hodila do nejedného kostola...
"Spravodlivosť bude, keď každí umelec bude mať vlastnú Kunsthallle z vlastným riaditeľom." (aj s chybami na stene v našom drahom zasneženom hlavnom meste little big country SVK, Au plátky na Instacolle...)

s hladným pozdravom,
MAROSBARAN