O tom ako aj obyčajný kufrík dokáže zmeniť dejiny Galérie mesta Bratislavy alebo o tom ako God bless reštaurátorom. Malá výstava, ktorá zmeniť život nezmení, no potešiť a zaujať určite vie. Mednyánszký je opäť v Bratislave.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Pravdepodobne všetci sedíte doma, modliac sa o svoje zasnežené autá vonku, tak zatiaľ, čo sa modlíte, napíšem vám o tom, ako sa kufrík kresieb dokáže prepracovať na plnohodnotnú výstavu v Pálffyho paláci na Panskej 19, 815 35 Bratislava.
Stúpenec barbizonskej školy Ladislav Mednyánszký, šokujúco, maďarsko-sklovenský umelec, ktorý zomrel roku 1919 vo Viedni je osobnosť všeobecne uznávaná, čo sa týka kruhov kunsthistorikov, či ľudí, zaujímajúci sa o umenie. Študent Akadémii v Mníchove a na École des Beaux-Arts v Paríži, maliar a kresliar až do posledných dní svojho života sa vďaka kurátorke Zsófii Kiss-Szemán vracia späť do Bratislavy v podobe malej intímnej výstavy, ktorá váš život nezmení, ale určite poteší, zaujme a aj keď ide o "staré umenie", myslím, že aj zaujme.
Výstava sa nachádza len v dvoch miestnostiach. Väčšinou ide o maličké kresby, až na jednu veľkú maľbu (Otrok, 1890-1900). Bravúrna a zároveň veľmi citlivá figurálna kresba, z kategórie "steal me", aspoň, čo sa týka mňa je doplnená štúdiami prírody, detailné a pri tom elegantné výpovede umelca, ktorého chudáka Maďari exhumovali, ako som sa dozvedel z prednášky pani kurátorky, ktorú som omylom stihol...
Ladislav Medňanský tvoril "kľudné" umenie, umenie, pochopiteľné ako pre obyčajných smrteľníkov tak pre expertov z umeleckých kruhov. Babka, ktorá tam pôjde sa bude rovnako vytešovať ako taký priemerný študent kunsthistórie a to na jeho tvorbe osobne obdivujem najviac. Tajomstvo jeh tvorby je asi v samotnej "ľudskosti", ktorú dokázal materializovať svojimi dielami.
O jeho živote viac písať nebudem, môžete si o ňom prečítať priamo v galérii, kde nájdete zaujímavé informácie, napr. to, že bol priateľom Odilona Redona.
Highight celej výstavy je pre mňa paradoxne maličká, takmer "zmestím sa do vrecka" maľba "Umierajúci rybár" (1885-1890). Neviem presne popísať, čo ma na nej tak zaujalo, no prečkal som pred ňou zopár minút a nebol som tam tak dlho len kvôli tomu, že som rozmýšľal ako ju ukradnúť bez toho, aby si to niekto všimol. Maličká maľba hovorí o smrti toľko ako 196 stranový román "Veronika sa rozhodla zomrieť" od Paula Coelha. Aspoň pre mňa, či na vás pôsobí rovnako, to musíte zistiť sami.
Eleganciu a nostalgiu celej výstavy podčiarkuje samotný príbeh o tom, ako sa pani kurátorke jedného dňa dostal do rúk naozaj fyzický kufrík kresieb, ktorý je tam taktiež nájdete vystavený. (Inštalácia nie je najšťastnejšia... predstavoval by som si niečo noblesnejšie než obyčajné položenie ho na drevený stojan, ale čo už...) Kufrík "plesnivých kresieb", ako sama spomínala dostala roku 200? Nepamätám si presný rok, to nie je dôležité, dôležitý je však jej počin, ktorý sa jej v spolupráci s hordou reštaurátorov a iných zainteresovaných ľudí podarilo.
Poklonu si zaslúžia aj samotní reštaurátori (Mgr. art Aneta Španová a Mgr. art Štefan Kocka). Ako som opisoval vo svojich starších príspevkoch, mám k reštaurovaniu, či už vďaka svojmu učiteľovi, či kamarátom z VŠVU, veľmi blízko. Je smutné, že ich prácu si vie oceniť len hŕstka. Hodiny strávené nad kúskom papiera, pred časťou zhnitého oltára či pri rozpadávajucej sa soche sú pre bežného človeka neviditeľné. Je to však ohromná práca, ktorú si dúfam, že začne všeobecný národ Slovenskej republiky stále viac a viac vážiť a rozumieť dôležitosti tohto remesla.
Aj vďaka nemu tu máme také výstavy ako Kufrík kresieb.
s podsnežným pozdavom,
MAROSBARAN
PS: ...a ďakujem pani kurátorke za exkluzívne povolenie fotiť na výstave, vďaka čomu vám tu môžem ponúknuť zopár záberov.
No comments:
Post a Comment